Ako vnímate súčasný návrh reformy rezortu vnútra na nové usporiadanie regiónov Slovenska?
To, čo preniklo na verejnosť nebolo, podľa mňa, vôbec určené na verejnú diskusiu. Navyše, materiál zverejnili v úplne nevhodnom období. Nepovažujem to za návrh reformy verejnej správy, ale podklad, ktorý mal slúžiť na diskusiu o jednej z možných zmien územnosprávneho usporiadania miestnej štátnej správy a územnej samosprávy smerujúci k zvýšeniu jej efektívnosti. To, čo sa udialo, však ukazuje aj na nezvládnutie manažmentu procesu reformy, ktorá je najmä reformou politickou. Iba to prispelo k prehlbovaniu chaosu v predvolebnom období.
Čo považujete v súčasnom návrhu reformy za najproblematickejšie?
Celému procesu prípravy má predchádzať jasné politické zadanie, rozhodnutie o tom, akým štátom má byť Slovenská republika. Či chceme štát v 21. storočí spravovať štruktúrou a mechanizmami z minulého storočia, alebo či sme ochotní a schopní prispôsobiť inštitúcie verejnej správy novým a očakávaným podmienkam a výzvam. Či už demografickým, technologickým, klimatickej zmene, alebo zmenám priestorového pohybu obyvateľstva. Ak to nedokážeme, obávam sa, že zažijeme opakujúce sa krízy.
Čo tomuto návrhu podľa vás najviac chýba?
Slovensko má dlhodobo problémy s efektivitou spravovania štátu. Hlavnou príčinou je pretrvávajúci centralizmus, ktorý brzdí využitie ľudského, ale aj prírodného a výrobného potenciálu obcí a regiónov.
Čo to v praxi znamená?
Má to dopad na rast regionálnych rozdielov, nedostupnosť služieb pre veľkú časť obyvateľov, ale prispieva aj k emigrácii z regiónov, dokonca zo Slovenska. Pritom potenciál rastu ekonomiky Slovenska prostredníctvom decentralizácie je jeden z najväčších v štátoch OECD. Z toho vyplýva, že skôr než začneme maľovať mapky, je potrebné prehodnotiť rozdelenie kompetencií medzi štátnou správou, územnou samosprávou, ale aj súkromným sektorom a pokračovať vo fiškálnej decentralizácii. To, čo sa udialo, by sa dalo zhrnúť do hesla „sedlo predbehlo koňa“.
Ako sa pripravovala reforma verejnej správy za vášho pôsobenia?
Námety na zmeny spravovania štátu prebiehali na vládnej úrovni, ale aj v mimovládnom prostredí prakticky od roku 1991. Uskutočnili sa desiatky stretnutí, konferencií, workshopov v Bratislave, ale aj v regiónoch Slovenska, nielen na úrovni odborníkov, ale aj s regionálnymi politikmi, mimovládnym sektorom, občanmi. V roku 1998 vládna koalícia zaradila do svojho programu, aj na základe atmosféry v spoločnosti, ktorá zmenu požadovala, reformu verejnej správy a najmä decentralizáciu štátu. Následne schválila politický a odborný manažment prípravy a vymenovala splnomocnenca vlády, ktorého úlohou bolo spolupracovať nielen s predstaviteľmi ústredných orgánov štátnej správy, ale aj so predstaviteľmi územnej samosprávy a s mimovládnym sektorom. Zároveň vznikli pracovné skupiny so zahraničnými odborníkmi v rámci rôznych podporných programov EÚ, ale aj štátov mimo EÚ.
Až potom sa do reformy zapojili politici?
Áno, až táto koncepcia sa stala predmetom rokovania v politickom prostredí, rokovaní vlády. Jednotlivé opatrenia následne prerokovávala Národná rada a tie potom realizovali predstavitelia štátnej správy a územnej samosprávy. Trvalo to niekoľko rokov a treba poďakovať všetkým, ktorí sa na celom procese zúčastnili. Myslím si, že pri rôznych návrhoch si ich protagonisti neuvedomujú rozsah nielen politických, ale aj „transformačných“ nákladov zmeny.
S akými problémami ste sa vtedy stretli? Ako sa to riešilo?
Reforma spravovania štátu je najmä politickou reformou. Ide o zmenu rozdelenia moci v štáte a preto je logické, že na to majú politické strany rôzne názory. Všetky síce aj vtedy konštatovali, že je reforma potrebná, ale mali rôzne názory na jednotlivé opatrenia. Napríklad na mieru decentralizácie, teda aké právomoci má štátna správa odovzdať nielen územnej samospráve, ale aj súkromnému sektoru v rámci realizácie stratégie decentralizácie. Rovnako nebola jednota v otázke miery fiškálnej decentralizácie, nehovoriac o rôznych názoroch na územnosprávne usporiadanie. Čiže hľadať únosný kompromis bolo extrémne náročné aj preto, že šlo o niekoľko paralelných reforiem a popritom sa realizovali aj iné rezortné opatrenia. Nie vždy sa kompromis našiel.
Napríklad?
Zlé vymedzenie územia pre samosprávu vyšších územných celkov. Netreba zabúdať, že vtedy vládna koalícia pozostávala prakticky z deviatich strán. Preto považujem sa úspech, že sa politickému manažmentu reformy (predseda vlády, minister financií, minister vnútra) aj napriek viacerým nedostatkom, ktoré nás dobiehajú aj dnes, podarilo posunúť spravovanie štátu a najmä posilniť demokraciu na Slovensku. Za dôležité považujem aj to, že v tom čase existovala, oproti súčasnosti, podstatne lepšia klíma v spoločnosti a aj korektnejšie vzťahy vo vládnej koalícii. A to napriek tomu, že aj v tom čase nebola núdza o „stranícke podrazy“.
Čítajte viac Zrušia 33 okresov a štyri kraje? Vláda chystá nové hranice samospráv, župani sa búria