Očakávalo sa, že pri svojej storočnici odovzdá Slovenska liga Slovenskej republike originál Pittsburskej dohody. Prečo z toho zišlo?
Vo výkonnom výbore ligy som bol za to a presviedčal som aj ostatných. Zdalo sa, že súhlasia, ale o takom niečom musí rozhodnúť kongres, čiže delegáti spolkov a združení, ktoré zastrešuje Slovenská liga. Kongres sa konal v marci a tesná väčšina hlasovala za ďalšie uchovanie dokumentu v Pittsburghu.
Prečo?
Zavážili argumenty, že v tomto meste bol text dohody podpísaný a že tu bude aj najlepšie, čiže profesionálne uchovaný. Teraz sa nachádza v Pittsburskom regionálnom historickom centre senátora Johna Heinza, kde bude v septembri vystavený.
Znamená to, že Slovensko sa môže s originálom dohody rozlúčiť?
Nevidel by som to tak beznádejne. Jednak tých originálov bolo pôvodne niekoľko. Jeden z nich by sa mal nachádzať v Prahe, dostal ho prezident Masaryk, ktorý sa zúčastnil na koncipovaní textu dohody aj ho podpísal. Ak je pravda, že tento exemplár sa stratil alebo zničil, potom zostáva ešte možnosť dohodnúť sa s pittsburským múzeom.
V nedávnom rozhovore pre denník Pittsburgh Tribune-Review ste Pittsburskú dohodu prirovnali k Deklarácii nezávislosti (Spojených štátov). Platí to aj po zániku spoločného česko-slovenského štátu?
Pittsburská dohoda z mája 1918 bola jedným zo základných kameňov štátoprávnej emancipácie slovenského národa. Najprv síce na ňom spočíval spoločný česko-slovenský štát, ten však významne ovplyvnil a predznamenal aj vznik samostatnej Slovenskej republiky. Navyše, do textu dohody sa premietli americké demokratické ideály. Aj preto ono pomerovanie s Deklaráciou nezávislosti.
Mohlo dôsledné dodržiavanie ustanovení Pittsburskej dohody zabrániť zániku Československa?
Vedenie Slovenskej ligy už po vzniku ČSR upozorňovalo na nerešpektovanie jednotlivých bodov dohody. Niektoré sa nedostali ani do ústavy nového štátu. Porušovalo sa dokonca právo Slovákov na vlastnú identitu, vnucovala sa im myšlienka ,,jednotného československého národa". To viedlo k vzniku autonomistického hnutia na Slovensku a v konečnom dôsledku aj k zániku prvej ČSR.
A po roku 1989? Odvrátila by zánik bývalej federácie nejaká aktualizovaná Pittsburská dohoda?
Po novembri 1989 sme podporili myšlienku dualistického spoločného štátu, pri dôslednom zachovaní zásady rovnoprávnosti. Vedenie ligy bolo zdržanlivé aj neskôr a spolu so Svetovým kongresom Slovákov sme zdôrazňovali, že rozhodnutie leží na ústavných organoch Slovenska. Po takzvanej pomlčkovej vojne však bolo už aj nám jasné, že vývoj sa uberá smerom k úplnej samostatnosti. Myslím si, že sa o to zaslúžilí aj českí politickí predstavitelia, ktorí, vari okrem Petra Pittharta, slabo rozumeli problémom Slovenska.
Povedzte, ako a kedy ste sa vlastne dostali do Spojených štátov?
To je dlhá a zamotaná história. Po skončení kremnického gymnázia, kde bol mojím spolužiakom budúci herec Ladislav Chudík, som študoval na technike v Bratislave. Technika ma však nebavila, preto som prešiel na filozofickú fakultu. To už bolo po prechode frontu a ja som stratil jeden semester. V lete 1945 hľadali redaktorov do ustanovujúcej sa Spravodajskej agentúry Slovenska. Dostal som na starosť predsedníctvo Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov.
Vedenie Národnej rady vtedy tvorili demokrati a komunisti.
No práve. A s tými druhými som nevychádzal, mal som s nimi konflikty. Po takzvanej slovenskej kríze na jeseň 1947 si po mňa prišli. Už som vedel, čo ma čaká. Krátko predtým zatkli jedného kolegu, ktorého pri vyšetrovaní mlátili a nútili vyzradiť aj to, čo nikdy nespravil. Vo väzení som bol do konca januára 1948, mali ma súdiť na slobode. Advokát mi však poradil nasledovať tých, čo už emigrovali. Nezadržateľne sa blížil komunistický prevrat. Onedlho som zaplatil prevádzačom a cez rozvodnenú Moravu som sa dostal na rakúsku stranu. Bolo to dosť dramatické.
Aj so streľbou?
Veru aj sa pritom strieľalo, lebo sa už písal máj a na hraniciach patrolovali posilnené hliadky. Vyviazol som však so zdravou kožou, postupne som sa dostal zo sovietskej do americkej zóny a z Rakúska do Nemecka, do jedného z tamojších utečeneckých táborov. Mimochodom, aj tam som redaktorčil, pripravoval som pre Slovákov ručne cyklostylovaný spravodaj. Nuž a v roku 1949 som aj ja odcestoval do Spojených štátov. Tam som pracoval v jednej poisťovni, potom v ďalšej, väčšej, sťahoval sa z miesta na miesto, nakoniec som sa však oženil a zakotvil. Zároveň som stále pôsobil v Slovenskej lige.
Kedy ste mohli po prvý raz navštíviť Slovensko?
Až po Dubčekovom odmäku v roku 1970. Dovtedy na to nemohlo byť ani pomyslenia. V jednom čase nebol možný dokonca ani písomný styk s krajom, ako v Amerike voláme starú vlasť, lebo listy sa kontrolovali.
V roku 1970 vás vybrali do výkonného výboru Slovenskej ligy. Akú politiku ste tam presadzovali?
V našich organizáciách boli vtedy rôzne prúdy, demokrati len ťažko hľadali spoločnú reč s ľudákmi. Patril som medzi tých, čo boli za vzájomné porozumenie a spoluprácu v prospech základného poslania Slovenskej ligy: ,,Pracovať, aby slovenský národ bol slobodný a rovný s ostatnými národmi." Ďalej som bol za to, aby sme udržiavali styky so Slovenskom, aj keď bolo komunistické. Niektorí členovia vedenia ligy so mnou nesúhlasili, ale podarilo sa to presadiť.
Nadviazali ste pomerne čulé styky s Maticou slovenskou, vedenou Vladimírom Mináčom. Aké ste s tým mali skúsenosti?
Vedenie Matice slovenskej bolo vtedy poplatne dobe, plnilo aj ideologické úlohy, Mináč sa však vedel vzoprieť politickej vrchnosti. Sám som ho uznával odvtedy, čo som si prečítal jeho Dúchanie do pahreby.
Poslanie Slovenskej ligy sa naplnilo. Neprišla tým o motiváciu vo svojej činnosti?
Do istej miery áno. Teraz našu prácu a program musíme preorientovávať. Hlavnou úlohou je udržať spolky a združenia pohromade, v slovenskom duchu a v slovenskom povedomí. Kedysi sa život slovenských spolkov organizoval okolo farnosti. Pred sto rokmi bolo však v Spojených štátoch viac ako 300 aktívnych farnosti so slovenskými bohoslužbami, kým teraz je ich sotva 35. Kedysi bolo oveľa ľahšie zjednocovať našich ľudí.
Čo spôsobilo taký pokles farností?
Najmä nedostatok kňazov. Zo Slovenska nám už nejakých poslali, ale pokryť prirodzený úbytok sa zatiaľ nedarí.
V rôznych publikáciách sa uvádza, že organizácie zastrešené Slovenskou ligou majú 300– až 400-tisícovú členskú základňu. Ide o členov, ktorí ešte hovoria po slovensky?
Nie, mnohí už po slovensky nehovoria, ale zachovávajú slovenské povedomie.
Predseda ligy Daniel F. Tanzone vie po slovenský?
Dorozumie sa východoslovenským nárečím. Jeho stará matka prišla zo Slovenska, otca mal z Talianska.
Vnímate protiamerické nálady na Slovensku?
Na Slovensku aj v celej Európe a som z toho sklamaný. Súčasný antiamerikanizmus vyplýva možno z nevedomosti, ale najmä Slováci by si mali uvedomiť, aký by bol osud národa bez Ameriky. Európa mi chvíľami pripomína staré rímske impérium v rozklade. Akoby si neuvedomovala obrovské nebezpečenstvo radikálneho islamu. Niektoré západoeurópske štáty akoby už nemali ani energiu tomu vzdorovať.
Stretávajú sa ešte americkí Slováci s prekážkami pri vybavovaní dvojakého občianstva?
Možnosť dvojakého občianstva pre nás existuje, ale ako takmer všetko na Slovensku podlieha pre nás nepochopiteľnému byrokratizmu. Nepodozrievam nikoho zo zlého úmyslu, skôr sú to pozostatky úradníckeho šimľa ešte z čias c.k. monarchie.
Ľuďom na Slovensku sa zase nepozdáva odkladanie bezvízového styku pri ich cestách do USA. Do akej miery je reálne zrušenie víz v dohľadnej budúcnosti?
Poukazujeme na niektoré rozpory. Mexičania a ďalší imigranti prenikajú na územie USA nelegálne a mnohí tam zostávajú natrvalo, zatiaľ čo Slováci nespôsobujú takéto problémy. Na druhej strane každý štát si musí brániť svoj právny poriadok a USA naďalej nesú hlavnú ťarchu prisťahovalectva. Napriek tomu som optimista. Máme spojenie na niektorých kongresmanov a lobujeme v prospech Slovenska.
Ján A. Holý (85) bol v rokoch 1975 až 2002 tajomníkom Slovenskej ligy v Amerike. V súčasnosti je jej čestným tajomníkom, členom výkonného výboru a hlavným redaktorom novín Slovák v Amerike. Spolu s Ľubicou Bartalskou napísal monografiu Slovenská Amerika. Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. stupňa. V Spojených štátoch jeho zásluhy ocenili medailou Ellis Island Medal of Honor.