Rosa: Nebojte sa počtov, vedia byť zábavné

V Bratislave sa skončila nezvyčajná vedecká konferencia. Organizátori ju venovali teórii grafov tunajšieho rodáka, významného matematika Alexandra Rosu. Na podujatí sa v piatok zišli poprední zástupcovia kráľovnej vied z celého sveta. A nechýbal ani profesor Rosa, ktorý sa nedávno dožil v Kanade sedemdesiatky. Odišiel tam takmer pred 40 rokmi. Prečítajte si celý rozhovor...

07.07.2007 09:30
Alexander Rosa Foto: ,
Matematik Alexander Rosa.
debata

Aký je to pocit, keď medzinárodná vedecká komunita rozoberá výsledky vášho celoživotného bádania a keď sa to navyše deje vo vašom rodnom meste?
Snažil som sa to vyhovoriť hlavnému organizátorovi podujatia, profesorovi Petrovi Horákovi, ktorý tiež pochádza zo Slovenska a v súčasnosti prednáša na univerzite v Tacome (USA). Nedal si však povedať. Viem si totiž predstaviť, aké má s tým starosti. Vcelku som však rád, samozrejme.

Celý život sa venujete teórii grafov a Steinerovým systémom. Znalci tvrdia, že ste svetovou jednotkou v tejto oblasti. Dá sa však bežnému smrteľníkovi ako-tak priblížiť pojem Steinerovej trojice?
Zoberme si nejakú kartovú hru s tromi hráčmi. Napríklad mariáš alebo preferans.

Nemôže to byť žolík?
Dobre, tak žolík. Keby vás bolo v žolíku sedem a chceli by ste hrať sedemkrát tak, aby vždy traja hráči hrali a každý s každým si zahral jedenkrát, tak potrebujeme vypracovať nejaký systém, ako to odohrať. A jednoduchý Steinerov systém vám poskytne rozvrh. Ešte jednoduchší príklad – rozvrh zápasov pre futbalovú ligu, keď hrá 12, 14 alebo viac mužstiev. Takéto a podobné rozvrhy skúmajú ľudia v tomto odbore matematiky. Ide vlastne o zvláštny prípad experimentálnych plánov. Pôvodne vznikli v štatistike, my to skúmame z hľadiska kombinatoriky.

Kde všade sa to dá využiť? Ktorá aplikácia vás doteraz najviac prekvapila?
Zažil som aj prekvapenia, to by však už bolo na odbornú debatu. Aplikácie idú skôr dovnútra matematiky, skúmame vlastnosti spomínaných rozvrhov, ako ich konštruovať, koľko ich môže byť a podobne. Ťažko sa to vykladá neodborníkom. Viete, niektoré matematické disciplíny sa vysvetľujú ľahšie, iné ťažšie. Viem si predstaviť, že pri výklade teórie miery by sa kolega, ktorý sa tým zaoberá, zapotil ešte viac ako ja pri vysvetľovaní niektorých veci z kombinatoriky.

Ako sa vlastne stane z človeka matematik? Ako ste sa dostali k matematike vy?
Nebol som jeden z tých, čo od začiatku vedia, že budú študovať matematiku. Zaujímal som sa viac o jazyky, históriu a zemepis. Bavilo ma to. Čo ma nikdy nebavilo, bola biológia a kreslenie. Tá stredoškolská matematika sa mi nejako ľahko učila. Niektorých spolužiakov som dokonca doučoval matematiku, dodnes mi to pripomínajú, sám si však na to nepamätám. Až rok pred maturitou som sa začal zaoberať otázkou, čo ďalej. A môj otec filológ, vedúci katedry cudzích jazykov na vtedajšej Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, mi poradil matematiku. Popri nej môžeš študovať jazyky alebo niečo iné, obrátene však sotva, povedal. Dal som na otcove slová, on sám sa naučil matematiku tak dobre, že ju svojho času dokonca vyučoval v prvom ročníku. A viem, že študenti ho mali radi, lebo bol trpezlivý.

Vaše deti idú v otcových šľapajach?
Mám jednu dcéru, tá si ide vlastnou cestou. Študovala nemčinu, teraz je v Berlíne. Sama kedysi vyhlásila: Matematika – to teda nie.

Môže učiteľ znechutiť študentovi matematiku na celý život?
Neviem, je to asi možné, hoci sám som mal vždy dobrých učiteľov matematiky. Pamätám si ich všetkých, v poslednom ročníku strednej školy ma učila profesorka Ormaiová, ktorá bola vlastne prvou učiteľkou matematiky v Uhorsku. Mala na mňa určite dobrý vplyv, no rozhodujúce bolo asi niečo iné.

Je to vec nadania?
Určite je tam aj to, v mnohých prípadoch sa však ľudia zbytočne boja matematiky. Viac ako treba. Oveľa väčšie percento ľudí je schopných na úrovni zvládnuť matematiku, ale zabráni im v tom neodôvodnený strach. Netreba sa báť počtov, vedia byť zábavné. Pripúšťam však, že niektorých odradia aj nie práve najlepší učitelia.

Čo si myslíte o zázračných deťoch v matematike, o tých, čo dokážu neskutočne rýchlo sčítať, násobiť či odmocňovať?
Zázračné deti v matematike existujú, sám som niektoré poznal, ale nie každé z nich sa stane matematikom. Nájdu sa však aj takí, čo dokážu veľké veci už v ranej mladosti. To sa zrejme stáva aj v iných vedných odboroch, len tam to nebije natoľko do očí.

Je matematika naďalej kráľovná vied?
Samozrejme, veď je základom všetkých prírodných vied, bez nej by sme nelietali do vesmíru.

Rozprávame sa na pôde Matematického ústavu SAV. Sem ste prišli pracovať po skončení vysokej školy v roku 1960. Bolo to v týchto priestoroch?
Áno, presne tu, v tejto budove na Štefánikovej ulici, na jej štvrtom poschodí. Vtedy sme však len začínali ako Kabinet matematiky SAV. Bol som v poradí tretí jeho pracovník. Prvým bol profesor Kotzig, pod jeho vedením som si robil ašpirantúru z teórie grafov. Boli sme traja, stačila nám jedna miestnosť.

V Pravde sme práve začali seriál článkov o 60. rokoch minulého storočia. Boli naozaj také sladké, ako tvrdia pamätníci?
Ale áno, veď to boli roky uvoľnenia, veci sa vyvíjali k lepšiemu, síce v rámci haškovského mierneho pokroku v medziach zákona, ale predsa. Roky 1966 a 1967 pripomínali predjarie, v roku 1968 prepukla eufória, o to väčšia depresia prišla po 21. auguste.

Vy ste vtedy emigrovali. Bolo to ťažké rozhodnutie?
Strašne ťažké, takmer každý deň sme menili názor, v niektoré dni aj niekoľkokrát. Nakoniec sme však 31. augusta odišli. Čiže desať dni po okupácii a tri dni po tom, čo sa Dubček a ostatní vrátili z Moskvy. To už bolo jasné, čo bude nasledovať a že to nebude dobré. Boli isté veci, ktorých sme sa obávali a, žiaľ, naplnilo sa to, aj keď nie okamžite. Prvý rok v emigrácii sme boli ešte na pochybách – urobili sme správne? – neskôr nám však vývoj dal za pravdu.

Ako sa vám vonku začínalo?
Bol som v tomto ohľade skôr výnimkou, lebo sa mi začínalo dobre. Krátko predtým, ako sme odišli, v máji 1968, navštívil Bratislavu profesor Sabidussi z Kanady, ktorý ma tam pozval na rok ako postdoktoranda. Jeho ponuku som vďačne prijal s tým, že najradšej by som prišiel o rok neskôr, lebo u našej byrokracie to do septembra sotva vybavím. Za rok sa navyše zdokonalím v angličtine. A keď sme prišli do Viedne, zavolal som mu hneď zo stanice. Povedal mi, že jeho ponuka platí. Kým sme tam docestovali, to už bol začiatok októbra, on tú ponuku ešte zlepšil. Od prvého dňa som teda vedel, že mám niečo v ruke. Manželka biologička mohla nastúpiť len o mesiac neskôr tiež ako výskumníčka. Čiže skvelé podmienky, treba však dodať, že sme mali so sebou troch rodičov, o ktorých sme sa museli postarať. Moju matka a oboch manželkiných rodičov. Aj oni sa však uchytili pomerne rýchlo. Moja mama vôbec nevedela jazyk a naučila sa ho tak, že za pol druha roka začala pracovať v univerzitnej knižnici.

Kanaďania zrejme prihliadali na tragické udalosti roku 1968 a vychádzali emigrantom z Československa v ústrety?
Zrejme áno, no o pracovných miestach na univerzitách to neplatilo. Trvalé miesto sa dalo získať len po absolvovaní troj- až šesťročnej skúšobnej lehoty. Na našej McMaster University v Hamiltone som ho definitívne dostal v roku 1972, dovtedy som bol asistentom profesora. Neskôr sa však už ani veľmi dobrí kandidáti nemohli presadiť, ledaže niekto odišiel do dôchodku, vtedy ho niekto zvonku mohol nahradiť.

V roku 1977 ste sa stali riadnym profesorom. Udržovali ste v emigrácii kontakty s bývalými spolupracovníkmi na Slovensku?
V rámci svojich možností som sa im snažil aj pomáhať. Jednak som zasielal fotokópie článkov z vedeckých časopisov, ku ktorým som mal ľahší prístup, jednak som ich pozýval na študijné pobyty. Za socializmu som však musel používať rôzne triky. Doma sa príslušné orgány nesmeli dozvedieť, že pozýva emigrant. A tak som zverboval niektorého kolegu, aby vybavil pozvanie. Nie však na našu univerzitu – orgány vedeli, kde pôsobím – ale na susednú. Kolega to zariadil, ja som to zafinancoval. Napríklad aj profesora Známa som pozýval takto.

Kedy ste prvý raz mohli navštíviť Slovensko?
Až v júni 1990, po 22 rokoch. Zato odvtedy som tu prakticky každý rok.

Pozorujete nejaké významnejšie zmeny?
Pokrok je priam fenomenálny, najmä v mojom odbore. Zrazu sa objavili skvelí mladí ľudia, známi už aj vo svete. Mohol by som menovať, ale radšej nebudem, aby som na niekoho nezabudol. Mnohí však odchádzajú pracovať do zahraničia a zatiaľ neviem posúdiť, či je to dobré, alebo zlé.

Už nemusia odchádzať, ako ste odišli vy. Možno si idú len zarobiť alebo na skusy, ale čo ak sa už nevrátia?
Keď niekto odíde a povie, veď ja sa po roku, po dvoch či piatich vrátim, tak to je v poriadku. Po desiatich rokoch je už ťažšie vrátiť sa. Človek si zvykne, zariadi si tam existenciu. Väčšina sa po toľkých rokoch už asi nevráti. Nie je jasné, kedy ten moment nastane. Lenže po čase už človek nedrží ruku na tepe tunajšieho života. Keď som odišiel ja, dlho som rozumel každému náznaku, každému podtónu. Trvalo to nejaké roky. A potom zrazu prišiel moment, keď človek už nemal tú istotu, že rozumie všetkému, čo sa u nás deje. To viete, dvadsaťdva rokov je dosť dlhý čas…

Mnohí odchádzajú preto, že veda na Slovensku trpí na finančné suchoty, dostáva najmenej spomedzi štátov Európskej únie. Viete o tom?
Práve teraz som sa dostal k týmto údajom a som zarazený. Predstavoval som si, že je to lepšie, v súlade s trendom v krajinách naokolo.

Široká verejnosť má sklony myslieť si, že matematický výskum je nejaký luxus, ktorý si môžu dovoliť len veľké a bohaté štáty. Čo vy na to?
Že v nijakom modernom štáte to bez matematického výskumu jednoducho nejde.

debata chyba