Politické strany opäť zvádzajú boj o ,,odkaz Černovej". Nachádzate niečo nové v ich rétorike a správaní sa?
Politické strany už nemôžu priniesť nič nové v úsilí o ich účelové využívanie. Stále udivujú azda len tým, že namiesto pokory k minulosti a jej poznávaniu v ich radoch akoby stúpala odvaha a voluntarizmus v narábaní s faktami a ich výkladom. A to priamo úmerne so vzďaľovaním sa od udalostí. Od politikov však ťažko očakávať, že budú čítať naše práce.
Ktoré mýty a účelové výklady udalostí v Černovej majú najdlhšiu životnosť?
Najviac prežíva mýtus mierumilovného slovenského ľudu a brutálnych maďarských žandárov. Vyzdvihuje sa úloha Andreja Hlinku, hoci jeho úloha pri tragédii bola viac nepriama. Aj keď v prípade Černovej išlo o zjavné zlyhanie štátnej moci, nevdojak a neprávom sa stala symbolom národnostnej politiky Uhorska ako celku. Pri výkladoch černovskej tragédie si vyzdvihovaním len jednej roviny udalostí našli svoju ,,parketu" dobový čechoslovakizmus, vulgárne protimaďarské prejavy, komunistický antiklerikalizmus (napríklad démonizovaním spišského biskupa), národné strany i kresťanský (rozumej katolícky) politický prúd, paradoxne zveličovaním úlohy Hlinku.
Čo hovoríte na návrh vyhlásenia Národnej rady, podľa ktorého by sa Maďarsko malo po sto rokoch ospravedlniť Slovákom za černovské krviprelievanie?
Nepovažujem podobné kroky za produktívne. Symbolické gestá majú význam vtedy, keď nie sú účelové a je za nimi dostatočná sebareflexia. To v súčasnosti chýba obom stranám.
Existujú vážnejšie spory o Černovú aj medzi historikmi?
Samotná Černová ako udalosť v historickom kontexte je pre odborníkov uzavretá záležitosť. Pramenná základňa však umožňuje mikrohistorický pohľad do povahy vtedajšieho človeka. Umožňuje napríklad dostať sa ,,pod kožu" dedinského kolektívu. Nakoniec, poskytuje celý rad príťažlivých dramatických príbehov, ktorých poznanie by zvýšilo záujem o dejiny a ich aktérov. Tu máme vo všeobecnosti veľké podlžnosti, lebo sme stále tlačení do úlohy robiť tzv. „veľké dejiny“, „kľúčové medzníky“ a „osobnosti“.
Na čo nové ste prišli za desať rokov od vydania monografie o černovskej tragédii?
Myslím si, že odvtedy sa podarilo sformulovať celý rad nových otázok. To je niekedy dôležitejšie ako vlastné odpovede, lebo otázky nútia k rozmýšľaniu a diskusii. Podarilo sa nájsť tajné správy vyšetrovacej komisie generála Sándora Panajotta, ktorý vyšetroval žandársky zásah v Černovej. Vieme, že práve tu sa v praxi „odskúšali“ nové strelné zbrane a nový typ munície, ktorými bolo uhorské žandárstvo krátko pred Černovou vybavené. Nikto netušil, ako sa budú tieto zbrane pri „použití“ na ľuďoch správať. Aj preto boli nakoniec účinky streľby také hrozné. Otrasne pôsobí, že namiesto zvažovania viny či neviny žandárov sa komisia najviac zaujímala o dôsledky streľby z nových zbraní. Ešte treba preskúmať, či boli ľudia zasiahnutí aj od chrbta, teda na úteku. Tu veľa napovie tajná správa o pitve a porovnanie s výsledkami lekárov, ktorí ako prví obhliadali ranených a mŕtvych .
Je pravda, že v Černovej strieľali vlastne Slováci na Slovákov, s výnimkou maďarského veliteľa?
Túto otázku považujem za dôležitú len v súvislosti s niektorými mýtmi. Hajdúch Veverica, ktorý sa svojou agresivitou výrazne zaslúžil o konflikt s Černovčanmi, patril k známym zdemoralizovaným figúram slovenského pôvodu v župnej službe. Všetci žandári pochádzali z Liptova, mali slovenský pôvod a vedeli po slovensky. Otázka ich národnej identity však vzhľadom na miesto v štátnej službe už taká jednoduchá nebola.
Možno nazývať týchto žandárov vrahmi?
To je prisilné slovo. Oveľa väčšia miera zodpovednosti ležala na štátnej moci, ktorá toto zlyhanie ospravedlnila a zlegitimizovala.
Prečo získala tragédia v Černovej taký veľký ohlas vo vtedajšom svete?
Lebo streľba sa neodohrala kdesi v Indii alebo južnej Afrike, ale doslova v srdci Európy. Nemala vyslovene politické pozadie ako napríklad streľba vo východouhorskej obci Aleşd (33¤mŕtvych), ale tu zase išlo o konflikt so silným náboženským pozadím. Na to už mala vtedajšia Európa vyvinutý vysoký prah citlivosti. A nakoniec sa Černovej chopili významné osobnosti vtedajšej kultúry a publicistiky. A vďaka českým možnostiam a kontaktom sa jej dostala nebývalá publicita.
Aký vplyv mali udalosti v Černovej na emancipačný pohyb Slovákov a aký na zmenu politiky vo vtedajšom Uhorsku?
Pre slovenský národnoemancipačný vývoj zohrala Černová významnú úlohu. Jednak v plnej nahote demaskovala uhorský pseudoliberalizmus, vyvolala obrovský medzinárodný ohlas, vlnu solidarity so Slovákmi a naštartovala kvalitatívne novú etapu česko-slovenských vzťahov. To všetko sa v konečnom dôsledku obrátilo proti režimu, ktorému o desaťročie neskôr vystavili Slováci svoj účet. A to napriek tomu, že uhorská národnostná politika zaznamenala po zmene vlády roku 1910 (aj v dôsledku Černovej a jej ohlasu) až do vzniku prvej svetovej vojny očividný pozitívny posun.
Pri jednej príležitosti ste sa vyjadrili, že hoci 27.¤október je pamätným dňom Slovenskej republiky, o podstate černovskej tragédie nevie slovenská mládež takmer nič. Ako je to možné?
Ide o komplex problémov, v ktorom rozhodujúcu úlohu hrá škola so svojím spôsobom učenia dejepisu. Určitý podiel viny má rodina, kde minulosť a diskusie o nej akoby nemali miesto. Nepodceňoval by som však ani celkové spoločenské ovzdušie, ktoré je kampaňovitými akciami a účelovým využívaním faktov nežičlivé k formovaniu historickej pamäti. A ľudí skôr odrádza od dejín, ako k ním priťahuje. Chybu robíme aj my historici, lebo nevieme písať pútavo a zaujať dramatickými príbehmi. Na rozdiel od spisovateľov ich totiž nemusíme vymýšľať.
Pokúste sa teda sformulovať, v čom spočíva podstata černovských udalostí?
Možno sa zopakujem, ale bolo to zlyhanie štátnej moci. Nie v tom zmysle, že prišlo k samotnej streľbe. Ani nie v tom, že sa streľba nakoniec z údajnej sebaobrany zmenila na masaker. Tam očividne zlyhal ľudský faktor. Odsúdeniahodnou skutočnosťou však zostalo, že štát nenašiel odvahu priznať chybu a minimálne zmierniť jej fatálne následky. Spolitizoval celú kauzu a nastúpil cestu hľadania ospravedlnenia pre žandárov. Našiel ho v tvrdení, že išlo o akt sebaobrany. Potom sa už nedalo robiť nič iné, iba žandárov odmeniť a z Černovčanov urobiť útočníkov a exemplárne ich odsúdiť.
Černová by mala byť zbavená nutkania po pomste a mala by slúžiť skôr ako varovanie pred zneužitím štátnej moci, pred zneužitím náboženstva a pred eskaláciou nacionálnych vášní. Tieto riadky ste napísali pred desiatimi rokmi. Chcete k nim niečo dodať?
Tie vety sú, žiaľ, stále platné. Ukazuje sa, že vnímanie výsledkov práce profesionálnych historikov má obrovské rezervy. Škola, rodina i celkové ovzdušie v spoločnosti musia vnímať dejiny nie ako súbor faktov a obyčajný prostriedok na zneužívanie, ale ako námet na rozmýšľanie, diskusiu, pochopenie ľudských snáh a príbehov vrátane národného príbehu. Cesta k zmene je dlhá, zložitá a zrejme bude aj pri všetkých priaznivých predpokladoch generačnou záležitosťou. Bojím sa, že táto spoločnosť si zvolí jednoduchšie riešenia.
Čo máte na mysli?
Pred týždňom sa v maďarskej tlači objavili výzvy, aby si v súvislosti s výročím popravy 13 veliteľov maďarských revolučných armád roku¤1849 ľudia osvojili ich mená a rodičia viac rozprávali deťom a vnukom o ich činoch. Je to možno trochu „uletená“ cesta, navyše charakteristická pre maďarské vnímanie národného príbehu. Okrem toho predpokladá, že rodičia čosi o dejinách vedia. Len mi to vnuklo myšlienku, kto z kompetentných, odvolávajúcich sa na národ, Hlinku a Černovú pozná aspoň jedno meno z jej 15 obetí.
Prof. PhDr. Roman Holec, CSc. (1959) pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa politickými a hospodárskymi dejinami Slovenska v 2.¤polovici 19. a v prvej polovici 20.¤storočia. Je autorom monografie Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť, populárno-náučnej knihy Zabudnuté osudy (10 životných príbehov z novodobých slovenských dejín) a ďalších historických publikácií.