Na otca čakali šesťdesiat rokov

Vyše tridsať rokov čakala na návrat svojho muža z vojny pani Karolína zo Šamorína, ale nedočkala sa. Zomrela v nádeji, že aspoň dcéra Oľga sa dožije stretnutia s nezvestným otcom. Tá prežila ďalších tridsať rokov, aby sa až nedávno dozvedela, že ho pochovali už v roku 1947. V ďalekej cudzine.

13.12.2007 11:13
Oľga Finková Foto:
Oľga Finková si vlastného otca nepamätá - krátko po jej narodení ho odvelili na východný front a domov sa už nikdy nevrátil.

Karolína a Béla sa spoznali počas najstrašnejšej svetovej vojny. Ona – vdova s tromi deťmi, on – honvéd pôvodom z obce Sokorópatka neďaleko Györa. Treba si azda pripomenúť, že po Viedenskej arbitráži pripadol aj Šamorín s okolím susednému Maďarsku. V novembri 1943 sa z lásky Karolíny a Bélu zrodila Oľga. „Otca mali každú chvíľu odveliť s jednotkou na východný front, preto chcel pre mňa ruské meno, tak mi to aspoň povedala mama,“ vysvetľuje Oľga Finková. Čatár Szakács sa ešte dožil narodenia dcéry, šťastný poďakoval žene, obe vybozkával a pobral sa do sveta. Odvtedy ho viackrát nevideli.

V máji 1945 sa vojna skončila a pohli sa hraničné stĺpy i celé národy. Šamorín sa opäť stal slovenským mestečkom, ale takmer všetci Maďari v ňom prišli o štátne občianstvo. Už koncom roku sa začal ich odsun do Čiech, predovšetkým do tamojšieho pohraničia. V dekrétoch sa tomu hovorilo „pracovný nábor“. Svoj domov musela opustiť aj Oľgina rodina. „Viezli nás v dobytčích vozňoch až do Tachova v Plzenskom kraji, mama tam pracovala na statku, starší brat jej pomáhal, staršia sestra pásla husi a o nás, dve mladšie deti sa starala naša babka,“ rozpráva pani Oľga.

Prvá správa po rokoch

Tak to trvalo asi dva roky, potom sa rodina presťahovala na Moravu do Přerova. „Matku to ťahalo bližšie k Slovensku, musíme domov, hovorila mi, lebo keď sa otec vráti, kde nás bude hľadať?“ Vrátiť do Šamorína sa však mohli až v roku 1949. Ich dom medzitým obsadila iná rodina, čoskoro ho však uvoľnila.

Už na Morave požiadala pani Karolína o pátranie po mužovi Červený kríž. Z Maďarska prišla odpoveď, že je nezvestný. „Mama si to vyložila tak, že žije, len nevedia kde, preto pokorne čakala ďalej,“ spomína dcéra. Po návrate domov sa skúšala niečo dozvedieť od príbuzných v Bélovom rodisku, v Sorokópatke. Ale spojenie s Maďarskom bolo v tých časoch mimoriadne sťažené. Jeden odvážlivec prevážal v člne záujemcov potme na druhý breh Dunaja, kde sa stretávali s blízkymi, ktorých rozdelila štátna hranica.

„Mama sa dohodla s otcovými príbuznými, že si budú vymieňať správy o ňom, ale dlho ani oni nič nevedeli,“ pokračuje pani Oľga, ktorá vtedy iba začínala chodiť do základnej školy. Pamätá si na deň, keď z Moskvy dostali cez Maďarsko prvú kartu od otca. Adresoval ju svojej matke a prosil zistiť, čo je s Lili a s Olikan, ako volal ženu a dcérku. „Dávam na vedomie, že žijem, mám sa dobre, nemôžem však prísť domov,“ napísal Béla Szakács svojim blízkym po maďarsky na kartičke s označením Spoločnosti Červeného kríža a polmesiaca, ktorá vtedy pôsobila na území ZSSR. Všetkých však zarazil dátum odoslania – marec 1947. Zásielku však dostali až v roku 1951!

O rok neskôr sa z ruského zajatia vrátil istý Baracskay. „Tvrdil, že s otcom bol v jednom zajateckom tábore, ale dôstojníci boli oddelení od vojakov a otec ako nadporučík tam bude dlhšie,“ spomína pani Oľga. Jej matke však Baracskay medzi štyrmi očami povedal na rovinu, aby muža radšej nečakala, lebo keď ho videl naposledy, bol veľmi chorý.

Keď raz niekto zazvoní

Roky plynuli a Oľga vychodila školy, stala sa ošetrovateľkou, vydala sa, priviedla na svet vlastné deti. A prestávala dúfať, že otca ešte niekedy uvidí. Matka však nestrácala vieru. Keď v roku 1976 zomierala, kládla dcére na srdce: „Olikan, keď ti raz niekto zazvoní, nejaký bradatý šedivý muž, a povie, že je Szakács Béla, vedz, je to tvoj otec a neodožeň ho od dverí.“ Zároveň žiadala dcéru, aby hľadala príbuzných v Maďarsku, s ktorými sa prerušili vzťahy.

Ale dvaja starší Bélovi bratia medzitým umreli a najmladší Ernö sa v búrlivom roku 1956 odsťahoval do Spojených štátov. Ich deti nedávali o sebe vedieť. Až vlani sa znenazdania ozvala pani Oľge z Maďarska jej neznáma sesternica Ester. Oznámila, že vie niečo o strýkovi Bélovi a chcela by sa stretnúť. Prvý kontakt zariadila pátracia služba Červeného kríža. Sesternice si vymenili listy. „Prídeš ako domov, stačí, keď zaklopeš na dvere nového domu číslo sedem,“ pozývala pani Ester. Stretli sa už o mesiac v Sorokópatke.

Po Bélovi Szakácsovi zostala manželke a dcére... Foto: Ľuboš Pilc
Béla Szakács Po Bélovi Szakácsovi zostala manželke a dcére iba zožltnutá fotografia a staré doklady.

(Po Bélovi Szakácsovi zostala manželke a dcére iba zožltnutá fotografia a staré doklady. FOTO PRAVDA: Ľuboš Pilc)

„Nikdy by som nepovedala, že je to tak blízko, kúsok za humnami, hodinka a pol cesty autobusom,“ podnes sa čuduje pani Finková. Príbuzenstvo jej pripravilo veľkolepé privítanie, ju však najviac zaujímali správy o otcovi. A dočkala sa šokujúceho prekvapenia. Podľa zistení maďarského ministerstva obrany, ktoré si vyžiadalo výpisy z odtajnených ruských archívov, nadporučík Szakács zomrel už v novembri 1947. Čiže pol roka po tom, čo do Šamorína poslal spomínaných pár riadkov. Ešte viac prekvapilo miesto úmrtia. Nemocnica zajateckého tábora Xanlar pri Kirovobade, kdesi v Azerbajdžan­skej SSR.

„Škoda, že sme sa o tom nedozvedeli oveľa skôr, ešte keď žila mama,“ povzdychne si pani Oľga. Na druhej strane je rada, že našla ďalších príbuzných. Odvtedy sa stretli už niekoľkokrát a mienia sa navštevovať stále. Tu i tam.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba