V Povstaní bombardoval granátmi

03.02.2008 11:30
Anton Droppa
Autor:

Nestor slovenských jaskyniarov Anton Droppa (87) začal tento rok vo veľkom štýle. V zbierke medailí a radov mu pribudol Pribinov kríž za úspechy v speleológii a geografii. Málokto však vie, že tento neuveriteľne vitálny starý pán bol kedysi vojnovým pilotom. A práve v týchto dňoch dopisuje knihu spomienok Vzdušnou cestou za slobodou. Prečítajte si rozhovor...

Kedy ste začali snívať o lietaní?
Ako študent gymnázia v Liptovskom Mikuláši som zliezal okolité kopce – Kriváň, Chopok, Choč, Poludnicu. A keď som z Poludnice videl ten krásny obraz našej Liptovskej kotliny, tak mi to učarilo, že som si povedal: chcem lietať, aby som ju videl z vtáčej perspektívy.

Aj sa vám to podarilo. Kedy?
Až v roku 1943, po skončení dvojročnej leteckej akadémie. To som už bol dôstojník z povolania, vojenský pilot.

Kde vás zastihlo Slovenské národné povstanie?
Práve som bol v Ružomberku, vypýtal som zopár dní mimoriadnej dovolenky, aby som sa pokúsil vyreklamovať brata, ktorého povolali na vojenčinu. Nemal sa totiž kto postarať o rodičov. To sa už písal 29. august a všade vládlo veľké napätie, lebo z juhu sa blížili nemecké okupačné vojska. Zaskočil som do Mokrade pri Liptovskom Petre na letisko, kde som stretol stotníka Kunisa. Ako dobre, hovorí, že ideš, lebo nemáme voľných pilotov a treba stoj čo stoj urobiť prieskum na trase do Popradu. Pridelili mi jedno opravené cvičné lietadlo E-39 a ako pozorovateľa mikulášskeho rodáka Miloša Krapčiaka. Ak stretneme nemecké autá, máme ich vraj bombardovať. Ale čím? Vyfasujte si ručné granáty vzor 24, povedal Kunis.

To ste mali hádzať na nákladiaky ručné granáty z cvičného lietadla?
Áno, lebo nemalo nijaké palubné zbrane. My sme skutočne takto primitívne v ten deň bombardovali z päťdesiatmetrovej výšky. Na ceste medzi Svitom a Lučivnou vidíme na ceste staré otvorené auto s nemeckými krížmi. Priprav si granáty! kričím na Miloša, spomalil som a urobil menší nálet na to auto. Miloš vyhodil zopár granátov, ja som tiež jeden odistil a hodil. Obzriem sa a vidím, že auto sa kotúľa do priekopy. Možno zo strachu tam šofér vletel, ktovie.

Nebáli ste sa nemeckých lietadiel?
Keby nás zbadali, bolo by zle, ja som však už od Mokrade letel veľmi nízko. A nijaké lietadlá som nikde nevidel. Slovenské mali zákaz vzlietnuť. To naše cvičné bolo v ten deň tuším jediné vo vzduchu – bez povolenia.

Čo bolo ďalej?
Šťastne som sa vrátil späť na letisko Mokraď a ponáhľal sa na večerný vlak do Prešova, kde sa nachádzala naša dvanásta stíhacia letka. Na druhý deň sa konalo zhromaždenie pilotov všetkých troch letiek, ktoré operovali na východnom Slovensku, a plukovník Talský nám dal na výber: buď letíme na letisko Tri duby a pridáme sa k povstalcom, alebo preletíme front k Červenej armáde, preškolíme sa na jej lietadlá a vrátime sa na nových strojoch. Všetci sme hlasovali za druhé riešenie.

Niektorí historici to dodnes hodnotia ako zradu Povstania.
Po vojne je každý vojak generálom. Stále som presvedčený, že to malo zmysel. S našimi zastaranými lietadlami sme proti modernej nemeckej technike nemali šancu. Neskôr, po preškolení, ste boli veliteľom leteckého roja a zúčastnili ste sa na bojoch o Moravskú Ostravu, Opavu a Český Těšín.

Po vojne sa však vaša vojenská kariéra nečakane skončila, lebo v lete 1948 vás poslali do civilu. Čo sa vlastne stalo?
To som nevedel vyše 40 rokov. Len som tušil, že pykám za vystúpenie v diskusii na jednom zhromaždení dôstojníkov olomouckej posádky. Učil som na tamojšej leteckej škole lietanie a zároveň si dopĺňal vzdelanie na univerzite. V tej diskusii nás veliteľ posádky vyzýval, aby sme sa vyjadrili k pripravovanej, už komunistickej ústave. Vraj, ako by sa mal v nej riešiť vzťah Čechov a Slovákov? Prihlásil som sa a hovorím, ako rovný s rovným, podľa Košického vládneho programu, čiže som za federáciu. Hneď sa ozvali rôzni horlivci, ktorí namietali, že chcem rozbíjať tak ťažko vybojovaný spoločný štát. Skutočný dôvod znel takto: ,,Nenašel kladný poměr k lidově-demokratickému zřízení." Ale dozvedel som sa to až pri rehabilitácii v roku 1990.

Čo vtedy znamenal vyhadzov z armády?
Mohol som sa zamestnať len ako pomocný robotník. A to som už musel živiť rodinu. Napriek tomu som pokračoval vo večernom štúdiu zemepisu. Do druhej popoludní som pracoval v stavebnej firme, potom som sa ponáhľal na seminár na Palackého univerzite. Jej akčný výbor sa však postavil proti mne – vraj, čo tam ešte hľadám? Ale zásluhou profesora Vitáska, ktorý prednášal súčasne aj na Masarykovej univerzite v Brne, som dokončil štúdium tam.

Nestali ste sa generálom letectva, mohli ste však rozvinúť iný svoj talent.
Áno, vyhodili ma z armády, ale začal som s prieskumom jaskýň.

Z nadoblačných výšav ste sa spustili hlboko pod zem. Aké to je?
Zhora je svet krásny, čoby nie. Pod zemou som objavil ďalšie jeho krásy. To mi dávalo chuť do života aj do novej práce, ktorej som venoval štyridsať rokov.

Preskúmali ste viac ako 500 jaskýň. Čo považujete za svoj najväčší objav?
Prvý úspech si človek zapamätá najviac. Na sklonku roku 1950 vyslali mňa a kolegu Majka preskúmať Driny pri Smoleniciach. Vtedy tam bola známa len malá jaskyňa. Pustili sme sa chodbou, ktorá sa zhodou okolností volala Nádej, a na jej konci sme začali kopať. Postupne sa nám otvoril voľný priestor a tam – nádherná kvapľová chodba. Dodnes je to najkrajšia časť jaskyne. Ešte predtým, v júli 1950, som v Demänovskej doline dosiahol spojenie Pustej priepasti s Jaskyňou slobody. Je medzi nimi asi päťstometrová vzdialenosť.

Ako sa hľadá takéto spojenie?
Geomorfologické zákony vám ukážu, kde treba hľadať. Voda z dna priepasti sa objavovala v jaskyni. Ak je úsek zatarasený, tak to treba odkopať. Jednoduché, nie? Svojho času ste preskúmali aj Slovenský raj. Do roku 1973 ste tam zmapovali všetkých 45 vtedy známych jaskýň a priepastí. O tridsať rokov neskôr ich však bolo 335.

Nakoľko je vlastne preskúmané slovenské krasové podzemie?
Vari na dvadsať percent, a to mám na mysli len vápencové oblasti. Mladá generácia jaskyniarov má čo robiť, ja už nevládzem.

Ktoré lokality treba predovšetkým preskúmať?
Podľa mňa Jánsku dolinu. Leží neďaleko Demänovskej, a tá je mojou srdcovou záležitosťou.

Tušíte objavy, ktoré môžu prekonať ešte aj Demänovskú jaskyňu?
To sotva, lebo inde nie sú také geomorfologické pomery ako tu. Za všetko môžeme ďakovať podzemnému potoku Demänovka, ktorý preteká cez krasovú vápencovú oblasť a kedysi vliekol so sebou tvrdé žulové kamene. Tými sa ponáral do pôvodne malých kanálikov, aby ich svojou erozívnou a chemickou činnosťou zväčšoval. Tam, kde je mäkký materiál, napríklad pieskovec, nadarmo sa potok ponorí pod zem, nevytvorí veľké dutiny.

Kedysi ste opísali priepasť Pivnica v Demänovských vrchoch. Pred pár rokmi ju hľadali miestni speleológovia, ale márne. Ako si to vysvetliť?
Pozor, už ju našli! Najprv som ich odkázal na pastierov, tí však už nežijú. Potom som im poradil hľadať podľa 50-ročných stromov, ktoré odvtedy, čo som otvor do priepasti objavil, určite okolo vyrástli. A to bol kľúč k priepasti.

Niektorí jaskyniari svoje objavy utajujú, chcú ich len pre seba a svoje kluby. Čo na to hovoríte?
Je to chyba. Veď podzemné bohatstvo je majetkom všetkých a nielen jednej skupinky, ktorá ho objavila. Všetka česť objaviteľom, treba im vzdať úctu, prípadne aj finančnú odmenu. Ale to je všetko.

Čo robiť, aby si návštevníci neodnášali z jaskýň suveníry?
Neviem. Sám som bol jedno leto sprievodcom v Demänovskej. Ako som len upozorňoval návštevníkov, aby sa ničoho nedotýkali, nič neodlamovali – nadarmo. Keď to nešlo podobrotky, pohrozil som pokutami. Napriek tomu si niektorí odnášali kúsky kvaplíka. Reku, čo z toho máte, veď to už nie je krásne!

Dá sa povedať, že Slovensko je jaskyniarska veľmoc?
Na počet obyvateľov aj rozlohu územia určite áno. Prešiel som takmer všetky jaskyne v USA, majú ich aj veľmi veľké, ale bez tej krásnej kvapľovej výzdoby a jedinečných útvarov, ktorými sa chváli napríklad naša Domica. Tie som nevidel ani vo Francúzsku, ani v Nemecku, ktoré je chudobné na jaskyne, ale ani v Taliansku, ktoré je na ne bohaté.

Je Ochtinská aragonitová jaskyňa ôsmym divom sveta?
Veru je. Nachádza sa v kryštalických vápencoch, má bielu farbu, ktorá sa strieda so svetlomodrou a sivou – skrátka, farebne to tam všetko veľmi pekne harmonizuje. A na tom modrom pozadí svietia bielučké kryštalické aragonity – ihlicovité, brčkovité. No niečo nádherné! To som veru nevidel nikde inde.

Uvedomujú si Slováci toto bohatstvo?
Ani nie. Mali by byť hrdí na to, že im príroda zverila toľkú krásu, ceniť si ju a chrániť pre budúce generácie.

RNDr. Anton Droppa, CSc. (87) slovenský speleológ a geograf. Svoju životnú dráhu začal ako vojenský pilot. V roku 1948 ho z armády uvoľnili ako politicky nespoľahlivého. Prírodovedeckú fakultu Masarykovej univerzity v Brne skončil v roku 1951. Už počas štúdia pracoval v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Od roku 1955 až do dôchodku pôsobil v Geografickom ústave SAV na pracovisku v Liptovskom Mikuláši. Na Slovensku takmer niet krasového regiónu, ktorý by nebol preskúmal. Mimoriadny vedecký prínos mala rozsiahla Droppova monografia Demänovské jaskyne – krasové javy Demänovskej doliny. Je nositeľom viacerých vedeckých ocenení a štátnych vyznamenaní.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box červený ovál červené ruže

Flower box červený ovál červené ruže

29,99
Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk