„Slovenská spoločnosť po sviečkovej demonštrácii už nebola tá čo pred ňou,“ tvrdí americký politológ Padraica Kenneya, autor knihy Karneval revolúcie.
Všetko sa začalo tabuľkou švajčiarskej čokolády, ktorú bývalý hokejista NHL a viceprezident Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný poslal prostredníctvom svokry Jánovi Čarnogurskému. Čokoláda obsahovala odkaz, aby sa Bratislava pripojila k medzinárodnej akcii na podporu náboženských slobôd a ľudských práv v Československu. Pred veľvyslanectvami ČSSR v krajinách západnej Európy a Severnej Ameriky sa 25. marca 1988 mali konať protestné demonštrácie.
„Od začiatku nám prialo aj šťastie, veď čokoláda sa nemusela k adresátovi dostať, keby tí, čo preverovali na pošte zásielky zo Švajčiarska, dostali na ňu chuť,“ spomína poslanec Národnej rady Július Brocka, ktorý v tom čase pracoval v trnavskom Stavoprojekte a pôsobil v laickom apoštoláte. Podľa neho Čarnogurský urobil dobre, že vec zveril Františkovi Mikloškovi a tajným štruktúram katolíckej cirkvi.
Chuť bola – i sviečky
O sviečkovej manifestácii sa rozhodlo na tajnej porade 6. marca v Bratislave. Mikloško oznámil, čo sa chystá v zahraničí, a že by bolo dobré, keby domáci disent pripravil na ohlásený deň niečo podobné. „Stačilo by mlčky postáť so zapálenými sviečkami pol hodiny niekde na námestí,“ povedal.
Rudolf Fiby, tajne vysvätený kňaz z komunity Fatima, sedel vedľa Mikloška a cítil, že oči všetkých prítomných sa upierajú naňho. Čo povie on? „Mám chuť i sviečku,“ zareagoval. Od tej chvíle sa diskutovalo už len o tom, ako podujatie čo najlepšie pripraviť, a nie o tom, či sa má konať.
Fiby bol už vtedy civilným povolaním programátor a je ním dodnes. Žije v Košiciach a ani po dvadsiatich rokoch sa neprestáva čudovať. „Počítali sme s účasťou dvadsiatich až tridsiatich ľudí, samých aktivistov, o tisícovej manifestácii sme si nedovolili ani snívať,“ priznáva.
Karol Nagy bol síce katolík, ale nemal nič spoločné s tajným apoštolátom. O pripravovanej sviečkovej manifestácii sa dozvedel z vysielania Hlasu Ameriky alebo Slobodnej Európy.
„Povedal som si, že prispejem svojou troškou do mlyna a rozmnožil som na kancelárskom papieri článok vtedajšej Ústavy ČSSR o zhromažďovacom práve občanov,“ spomína inžinier stavbár. Letáky s týmto zdanlivo nevinným obsahom rozdával potom na Hviezdoslavovom námestí. Až kým ho za to nezatkli a nezačali trestne stíhať.
Nezmyselný zásah moci
Vtedajšia štátna moc urobila nechtiac všetko pre to, aby sa o chystanú demonštráciu začala zaujímať najširšia verejnosť. Keďže podujatím mal vyvrcholiť Veľký piatok, mimobratislavským študentom sa odporúčalo odísť na víkend z Bratislavy.
Ostatných vysokoškolákov dôrazne varovali pred účasťou na akcii. Už v predvečer demonštrácie polícia zaistila biskupa Jána Chryzostoma Korca. Ďalších organizátorov – Čarnogurského, Mikloška a tajného kňaza Vladimíra Jukla – zadržali skoro ráno 25. marca.
„Boli sme pripravení na takúto možnosť a veci vzal do rúk takpovediac krízový manažment. Dohodli sme sa, že už nebudeme na námestí len mlčať, ale modliť sa ruženec,“ rozpráva Brocka. Využili pritom skúsenosti z výletov kresťanskej mládeže na pútnické miesta.
Opatrenia štátnej moci boli od začiatku neprimerané situácii. Nielenže manifestáciu nepovolila, ale už v predpoludňajších hodinách 25. marca prechádzali ulicami Bratislavy obrnené transportéry. Mali zastrašiť prípadných demonštrantov.
Okolo 16. hodiny začali vozidlá technických služieb v priestore Hviezdoslavovho námestia kropiť ulice vodou, hoci pršalo. Neskôr vodu striekali priamo na skupinky ľudí, ktorí sa zhromažďovali na námestí.
Dopravná polícia medzitým zastavovala na prístupových cestách do Bratislavy zájazdové autobusy. Pod zámienkou mimoriadnych technických kontrol zadržiavala účastníkov manifestácie z vidieka.
Brocka sa s odstupom času len utvrdil v presvedčení, že opatrenia „druhej strany“ mali bumerangový efekt a svedčili o bezradnosti vtedajšej moci. „Bola to hysterická reakcia na krotkú manifestáciu prevažne veriacich, ktorí sú už z princípu proti akémukoľvek násiliu,“ pripomína.
Politická komisia sledovala dianie na Hviezdoslavovom námestí z okien 4. poschodia hotela Carlton. Pokyn na uzavretie námestia dala až o 17.16 hodine, keď sa na námestí zhromaždilo už vyše tritisíc ľudí. ďalšie tisícky boli v priľahlých uličkách.
O 18. hodine asi 800 ľudí zhromaždených pred historickou budovou SND zapaľovalo sviečky, zaspievalo štátnu a pápežskú hymnu, potom sa pokojne začali modliť ruženec. Nasledovala výzva rozísť sa. Keď zhromaždení nereagovali, vydala komisia príkaz rozohnať dav.
Polícia nasadila vodné delá, špeciálne jednotky použili pri rozháňaní aj slzotvorný plyn a psov. „To už uplynula polhodina a my sme sa začali rozchádzať, keď proti nám zasiahli obuškami a mlátili kdekoho hlava-nehlava,“ spomína Brocka.
Autá VB odvážali prvých zatknutých. Študenta Mariána Hužoviča z Trnavy zadržali na autobusovej zastávke pri obchodnom dome Prior. Tam videl, ako dvaja policajti mlátia staršieho muža. Nevydržal a zamiešal sa. „Prečo ho bijete?“ Tým odpútal ich pozornosť a o chvíľu už sedel v „zelenom antone“. Takto odviezli vyše 120 manifestujúcich, proti väčšine sa v nasledujúcich dňoch začalo trestné stíhanie.
Oneskorené pokánie
„Nemalo to nič spoločné s profesionálnou prácou príslušníkov VB,“ spomína Ivan Knotek, ktorý v októbri 1988 vystriedal na poste slovenského premiéra Petra Colotku. Podľa neho stačilo včas uzavrieť Hviezdoslavovo námestie a nebol by potrebný nijaký policajný zásah.
Vtedajšia moc pochopila, že v marci 1988 riadne prestrelila a začala s nápravou. Pri návšteve kardinála Jozefa Tomku na Slovensku – prišiel na pohreb matky – prijal vysokého predstaviteľa Vatikánu minister kultúry Pavol Koyš.
Na pretras sa dostali aj dlho neriešené otázky obsadenia voľných biskupských postov a miesta arcibiskupa – metropolitu. Prezident ČSSR Gustáv Husák rozhodol o amnestii obvinených za účasť na sviečkovej manifestácii. Mimochodom, Karol Nagy ju ako jediný odmietol, ale v odvolacom konaní ho odsúdili iba na podmienečný trest.
„Pokánie“ otrasenej moci však prichádzalo oneskorene a len potvrdilo slabosť, ba schátranosť odchádzajúceho režimu. „Sviečková manifestácia prebudila záujem o veci verejné u mnohých ľudí a v tomto zmysle bola predohrou blížiaceho sa historického zlomu,“ uzatvára Brocka.