Ktorý štát považujú slovenskí Židia za svoj domov? Slovensko alebo Izrael?
Židia všade vo svete vrátane slovenských sa pridŕžajú myšlienky dvoch vlastí – tej, kde sa narodili, a tej, ku ktorej sa hlásia ako k historickej, kde žili ich predkovia. My tunajší Židia si vážime život na Slovensku, s radosťou sa zároveň pozeráme na úspechy Izraela a tiež niekedy so smútkom sledujeme, čo sa tam deje. Pokiaľ ide o židovských prisťahovalcov zo Slovenska, hrdo sa hlásia aj k svojej prvej vlasti.
Čím obohatili Izrael?
Poskytli mu veľa. Viacerí architekti mu dali podobu; málo sa u nás hovorí o tom, že práve slovenskí Židia postavili na nohy poľnohospodárstvo v Izraeli, ktoré býva označované za celosvetový vzor. Všade v tejto krajine sa vie o tom, že Židia zo Slovenska jej vtisli nezmazateľnú pečať.
Čiže slovenský turista v Izraeli neprehliadne stavby, ktoré vytvorili títo Židia?
Vysťahovalo sa tam viacero architektov z niekdajšieho Československa, ktorí vychovali nové pokolenie. Spomeniem príklad známeho slovenského Žida, ktorý sa v Izraeli venuje projektovaniu sídlisk a pamätníkovej tvorbe – je to Juraj Fatran. Je autorom náhrobných kameňov pre prezidenta, premiéra a predsedu parlamentu. Po vzniku Štátu Izrael sa rozhodlo, že pre každého nebohého z týchto činiteľov bude jeden typ náhrobku. Súvisí to s tým, aby pozostalí nepresadili v krajnom prípade nejaké megalomanské miesto posledného odpočinku. A bol to Fatran, kto splnil predstavu o striedmosti, lebo židovské náboženstvo aj pri smrti vychádza zo zásady skromnosti. Zverili mu aj vytvorenie podoby vojenských cintorínov.
Ako zvládol úlohu?
Vynikajúco, aj toto smutné zadanie. Dostane plochu, aby určil, kde bude rozlúčková miestnosť, kde budú chodníky, a vyberie jeden druh kameňa, pretože tam sú si všetci rovní – podľa vzhľadu náhrobku nikto nesmie vedieť, kde leží generál a kde radový vojak.
Pristavme sa aj pri poľnohospodárstve.
Židovskí chlapci a dievčatá sa ním zaoberali ešte pred odchodom do Izraela. Rozmýšľali nad tým, čo všetko by kibuc mal obsahovať. Keď sa tam usadili, zistili, že podmienky na pestovanie sú oveľa ťažšie, ako si predstavovali. Prišli však s obrovským nadšením a bohatými vedomosťami a pustili sa s veľkým nasadením do toho, ako pomôcť rozvoju poľnohospodárstva. Pôdu, ktorú dostali, museli vysušovať; v tejto práci dosiahli veľké úspechy a následne sa venovali aj výskumu pri pestovaní plodín. Stali sa známi a zdôrazňujem, že k Slovensku sa neprestali hlásiť.
To znie zaujímavo, pretože niektorí Židia zo Slovenska pre holokaust zachádzajú až do zatracovania svojej pôvodnej vlasti.
Sú Židia, ktorí prežili holokaust a uvedomujú si, že slovenský štát ako neokupovaná krajina vydal svojich Židov. Ich postoj voči vojnovému Slovensku je veľmi kritický a vôbec sa tým netaja. Musím však povedať, že na základe viacerých dokumentárnych filmov, ktoré som urobil s tými, čo prežili holokaust, títo Židia sú jednoznačne hrdí na úspechy Slovenska. Ak zaznejú z ich strany výhrady, vzťahujú sa na prípady, keď dochádza k propagácii vojnového štátu, k oslavovaniu Jozefa Tisa, ktorý niesol zodpovednosť za to, čo sa vtedy stalo. Je to logické, pretože každá židovská rodina, ktorá sa po vojne do Izraela vysťahovala, mala nejakého príbuzného, ktorý zahynul v koncentračnom tábore. Zároveň však oceňujú, že Slovensko si 9. september pripomína ako Pamätný deň holokaustu a 25. marec ako spomienku na prvý transport slobodných židovských dievčat zo slovenského štátu.
Koľko slovenských Židov emigrovalo do vznikajúceho Izraela v povojnovom období?
Holokaust spomedzi 90-tisíc prežilo iba 18-tisíc. V koncentrákoch zostalo nažive málo, mnohých zachránili nežidovskí obetavci, ďalší zaplatili prevádzačom, aby sa dostali na zabrané územie do Maďarska a potom sa vrátili. Po druhej vojne odišlo zo Slovenska približne 13-tisíc Židov, čiže zostalo ich tu zhruba len 5-tisíc. Z tých, čo sa odsťahovali, prevažná časť sa usadila v Izraeli.
Mali ťažké začiatky?
Áno. Viacerí pamätníci spomínajú, ako im v noci búrka zobrala stan, ako sa nedalo prežiť cez deň v maringotkách pre neznesiteľné horúčavy a po západe slnka sa triasli, keď sa strašne ochladilo. Je dobré, že Židia v Izraeli o tom hovoria a ukazujú fotografie súčasným prisťahovalcom, ktorí niekedy majú vysoké nároky na nový život a neuvedomujú si, čím všetkým táto krajina pri svojom zrode prešla. Nestačí len vidieť to, čo je už postavené, treba sa aj zamyslieť, čo tomu predchádzalo.
Vraveli ste, že slovenskí Židia sa v Izraeli preslávili, ale tu sa o nich vie dosť málo.
Je mi trochu ľúto, že Izrael sa často spomína iba ako štát, ktorý žije v napätí. Áno, aj to je smutná stránka života, ale predsa sa tam tvorí, rodia sa úspechy a podieľajú sa na nich aj prisťahovalci zo Slovenska. Šesťdesiate výročie vzniku Izraela poskytuje príležitosť aj Slovenskej televízii, aby si všimla túto podobu. Nestalo sa, hoci naše múzeum s ňou nakrútilo 19 dokumentov. Dobrou šancou mohol byť diel o slávnom básnikovi Tuvyovi Ruebnerovi, ktorý sa roku 1924 narodil v Bratislave a teraz dostal najvyššiu cenu, ktorú Izrael udeľuje. Napísal prekrásne verše o Slovensku, stále sa k nemu hlási.
Ako sú na tom slovenskí Židia v Izraeli so slovenčinou?
Snažia sa učiť svoje deti a vnukov po slovensky. Vzťah k tomuto jazyku je silný, dokonca sa aj pozastavia nad tým, prečo si na Slovensku oberáme slovník o pôvodné výrazy. Známy izraelský právnik slovenského pôvodu Giora Amir mi raz napríklad vyčítal, prečo Slováci používajú slovo džús, veď predsa máme slovo šťava…
Chodievajú emigranti na Slovensko?
Áno, posledných desať rokov nastal trend, že slovenskí Židia berú so sebou nielen deti, ale aj vnúčatá a pravnúčatá, aby im ukázali, kde na Slovensku žili. Chodia na miesta, ktoré sa spájajú s nešťastnými spomienkami, navštevujú aj rodiny tých, ktorí im počas druhej vojny zachránili život.
Keď vznikal Izrael, odišli tam tisíce slovenských Židov; čo sa dialo, keď v auguste 1968 Brežnevove tanky potlačili československý záblesk slobody? Tiež emigrovalo veľa Židov?
Najväčší odchod nastal po vojne a trval do obdobia 1949 – 1950. Už som spomínal, že následne zostalo žiť na Slovensku málo Židov, preto o dve desaťročia neskôr už nemohol nastať nijaký exodus. Samozrejme, aj vtedy nejakí odišli, ale o vlne sa hovoriť nedá. Existovali pritom aj príčiny, ktoré si dovolím uviesť na vlastnom príklade. Moji rodičia už boli príliš starí, aby emigrovali. Prežili Terezín a už nemali silu začať nový život, pretože ho už začínali viackrát. Je to môj príklad, ale podobných by ste našli veľa. Tí ľudia už boli starí, vojna ich obrala o roky, keď si mohli založiť rodinu, čoho sa pre to dočkali až oveľa neskôr, a ich deti – tak ako ja – uvažovali v širšom rozmere. Uvidím ich ešte niekedy, keď po auguste 1968 emigrujem? Neublížilo by im to? Jedným z prvkov židovstva je strach. Na jednej strane obava z príchodu sovietskych vojsk, na opačnej strane strach o najbližších príbuzných, ktorých by tu nechali.
Vznikol by vôbec Izrael, keby Židia nezažili krutý úder v podobe holokaustu?
História nepozná slovo keby. Neviem povedať, ako by vyzeral svet, keby nebol holokaust. Viem však, že by sa uberal inam. Či už Československo alebo Slovensko by bolo kvitnúcou krajinou, lebo by ho výborne poznačili svojimi vedomosťami tí, čo boli počas vojny vyvraždení. Neviem povedať, koľko významných budúcich mozgov zahynulo v koncentrákoch, či medzi detskými obeťami nebol čo len jeden budúci génius. Faktom zostáva, že holokaust umožnil vznik Izraela a stal sa potom zárukou pre každého Žida kdekoľvek vo svete, že má svoju vlasť predkov, kam môže prísť žiť, kde mu nedajú zahynúť, že existuje zem, kde na neho nikto nebude kričať ty smradľavý Žid.
Prof. PhDr. Pavol Mešťan, DrSc. (62) je riaditeľom Múzea židovskej kultúry v Bratislave, vedie ho od roku 1992. Vyštudoval slovenčinu a dejiny. Medzi jeho známe vedecké práce patrí napríklad titul s názvom Antisemitizmus v politickom vývoji Slovenska v rokoch 1989 – 1999. Je ženatý, má dve deti.