„Rozmýšľam, čo napíšem do dotazníka v žiadosti o vízum, keď budem chcieť pricestovať ako turista do Slovenskej republiky. Je tam otázka o predchádzajúcej návšteve Slovenska, za akým účelom som tam vtedy putoval. Nenapíšem predsa, že cieľom cesty bola okupácia,“ zdôveruje sa Marat Achmerov, ktorý dva roky slúžil v pevnosti Komárno.
„Nič tam nepíš, o takom štáte vtedy nikto ani nechyroval,“ radia mu. Len Alexander Gorbunov cynicky prehodí: „Napíš – turistika s využitím ľahkej pancierovej techniky.“ Gorbunov slúžil v Ružomberku.
Prevažná väčšina týchto dôstojníkov a vojakov sa vtedy po prvý raz ocitla v zahraničí. Mnohí sa dostali do stredu Európy až z ruského Ďalekého východu či zo Sibíri. Bol to pre nich kultúrny šok. „Na kúpalisku v Komárne mali už vtedy saunu, doma sme o tom mohli iba snívať. V predajni s textilom Kormorán pri moste mali všetko, zatiaľ čo v Sovietskom zväze boli vtedy len prázdne police a pulty,“ spomína s neskrývanou nostalgiou Oľga, manželka dôstojníka 166. gardového pluku.
Muži, dnes už mnohí dôchodcovia, sa s podobnou clivotou rozpamätávajú na iné radovánky. „Neďaleko skladu pohonných hmôt sa nachádzala krčma. Darmo mal človek strážnu službu, vždy sa našla možnosť odskočiť si do výčapu a doniesť si kanister plný skvelého banskobystrického piva. S našim žiguľovským sa nedalo ani porovnať,“ píše účastník internetovej debaty zvaný Kajsar, ktorý dôverne spoznal Ružomberok.
Ďalší veterán Nemo slúžil v Rožňave. Aj tam čapovali „prvotriedne“ pivo značky Šariš, ale Nemo chce spolubojovníkom z gardového pluku pripomenúť niečo iné: „Pamätáte sa ešte na slovenské salámy?“ A sám si aj odpovedá: „Najmä na výborný Nitran nikdy nezabudnem.“
Do Jelšavy sa im nechcelo
Na ruskom internete je dnes niekoľko webových stránok, kde si vymieňajú zážitky a skúsenosti veteráni Strednej skupiny sovietskych vojsk. Vari najviac navštevovaný je www.cgv.ru s fórom, ktoré má rubriky rozdelené podľa jednotiek a diskutovaných tém.
Aktívni sú aj bývalí príslušníci 30. gardovej Irkutsko-pinskej divízie, ktorej útvary boli umiestnené na desiatich miestach po celom Slovensku. Najradšej spomínajú na službu v Komárne, Zvolene, Ružomberku a na Oremovom laze, najmenej – na Jelšavu.
Na požiadanie Pravdy približuje rozmiestnenie jednotiek Sovietskej armády na Slovensku generál Svetozár Naďovič. V rokoch 1990 až 1991 bol vládnym splnomocnencom pre odsun sovietskych vojsk z Československa.
„Do Jelšavy sa, samozrejme, nikomu nechcelo. Pre nich to bola magnezitová diera, ale nevodilo sa im až tak zle, stačí povedať, že tam mali 200 prenajatých bytov a ďalších 35 si postavili sami,“ hovorí Naďovič. Pre sovietskych vojakov platil osobitný výmenný kurz. Jeden rubeľ si menili za 19 korún, kým oficiálny kurz bol 1 ku 10.
Motostrelecký pluk „dočasne“ umiestnený v Jelšave mal asi 1 500 príslušníkov, z toho 260 dôstojníkov a práporčíkov. „Boli to mladí muži, preto, keď odchádzali, viezli so sebou 602 rodinných príslušníkov, čiže žien a detí,“ vysvetľuje generál
Slobodní dôstojníci bývali v slobodárni, vojaci v kasárňach. Po polročnej poddôstojníckej škole prichádzali odslúžiť pol druha roka vojenčiny. Za 22 rokov sa v Jelšave takto vystriedalo vyše 40-tisíc sovietskych vojakov. A na celom Slovensku? „Zhruba 160-tisíc,“ odpovedá Naďovič.
Otec – osloboditeľ, syn – okupant
Vlastný web má na internete dnes už 77-ročný plukovník vo výslužbe Vladislav Suncev zo Žitomiru. V auguste 1968 bol veliteľom prieskumno-pátracieho oddielu, ktorého úlohou bolo „odchytávať“ diverzantov, špiónov, ale najmä kontrarevolucionárov.
Suncev je presvedčený, že sovietske vojská vtedy zabránili bratovražednej vojne Čechov a Slovákov, ba čo viac: „Celá planéta vtedy zamrela nad priepasťou, niekoľko krokov od katastrofy,“ tvrdí Suncev. A predišlo sa jej iba zásluhou „operatívneho upevnenia západnej hranice Československa“.
Suncev však zostáva aj v starobe veľkým tajnostkárom a konkrétne údaje, napríklad o kontrarevolucionároch, neprezrádza. Nepovie ani to, koľko ich vlastne bolo. Zato poznamená, že podobné vojenské informácie sú podľa zákona utajované 75 rokov!
Na stránke www.cgv.ru si však možno prečítať aj iné názory. So spomienkami na rok 1968 sa tam delí napríklad generál Eduard Vorobjov. Pred intervenciou bol veliteľom motostreleckej roty sovietskych vojsk v NDR. Ich pluk sa nachádzal v pohotovosti už od mája a od júla nacvičoval prechod československej hranice.
„V predvečer 21. augusta sme vyfasovali ostré náboje, každý dostal po dva granáty a potravinový balíček na tri dni,“ spomína Vorobjov. „Rozkaz veliteľa práporu znel: na streľbu odpovedať streľbou, maďarské udalosti roku 1956 sa nesmú opakovať!“
Vzápätí však dodáva, že na nijaký odpor kontrarevolucionárov nenarazili. Vorobjova dodnes sprevádzajú ako nočná mora plagáty, ktoré si mohli Rusi prečítať na uliciach obsadených miest, a najmä jeden z nich: „Otec – osloboditeľ, syn – okupant.“
V roku 1990 bol Vorobjov už veliteľom Strednej skupiny vojsk, zodpovedným za ich odsun z Československa. „Vychádzali sme spolu korektne, vďaka čomu mohli v poriadku odísť až štyri transporty denne,“ konštatuje Naďovič. V roku 1994 Vorobjov odmietol viesť vojenskú operáciu v Čečensku a radšej odišiel z velenia pozemných vojsk Ruskej federácie. Dnes je v najvyššom vedení strany Zväz pravicových síl Ruska, ktorá však v posledných voľbách úplne prepadla.