Na vodcu Pražskej jari mal údajne donášať aj Teodor Baník, ktorý bol takmer rodinným priateľom Dubčekovcov. Baník ako jediný sochár stvárnil Dubčeka ešte za jeho života. Portrét možno vidieť na hrobe v Slávičom údolí, ale aj na Dubčekových pamätníkoch v Bologni i vo Washingtone. Ústav pamäti však eviduje Baníka najnovšie ako agenta ŠtB pod krycím menom Juran.
„To je nezmysel, pán Baník spolupracoval s eštebákmi na vyslovenú žiadosť otca,“ reaguje najstarší Dubčekov syn Pavol. „On sám by sa na to nikdy nedal, súhlasil až vtedy, keď otec na tom trval, aby sa dozvedel viac o zámeroch druhej strany.“
Doktor Dubček je ochotný dať ruku do ohňa aj za ďalšieho zo zoznamu „rekonštruovaných“ agentov, dnes už nebohého Vladimír Krajčího z Trenčína. „Otec mi neskôr prezradil, že s oboma sa vždy dohodol, čo budú o ňom eštebákom hovoriť a čo majú preň od nich vyzvedieť.“
Krajčí patril do vzdialenejšieho Dubčekovho príbuzenstva a v roku 1968 bol v Trenčíne okresným tajomníkom. O vyše dvadsať rokov neskôr práve Krajčí upozornil Dubčeka na neznámeho právnika zo Skloobalu Nemšová, budúceho ministra vnútra Vladimíra Mečiara. Dubček ho odporučil Milanovi Čičovi.
„Viem od samého Dubčeka, že presvedčil niektorých svojich priateľov, aby pristali na spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou a podľa jeho pokynov ju dezinformovali,“ potvrdzuje aj historik Ivan Laluha, ktorý patril medzi blízkych Dubčekových spolupracovníkov. Je presvedčený, že donášačmi nemohli byť Baník a Krajčí. O ďalších sa nevie vyjadriť s takouto istotou, o zisteniach ústavu však pochybuje a pýta sa. „Neprekvapuje vás, že s týmto novým objavom ústav prichádza krátko pred 40. výročím augustových udalostí?“
Agent vo vedení Dubčekovej spoločnosti?
Podľa Jerguša Sivoša z Ústavu pamäti išlo o takzvaných vplyvových agentov. „Ich činnosť spočívala v ovplyvňovaní Dubčeka, odrádzaní od spolupráce s osobami vylúčenými z komunistickej strany po roku 1968, ale napríklad aj v odrádzaní od spisovania svojich pamätí,“ uviedol Sivoš.
Medzi týchto agentov mal ďalej patriť František Barbírek, ktorý v kritických augustových dňoch roku 1968 bol v najvyššom politickom vedení Československa a spolu s Dubčekom vystupoval proti vojenskej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy. O tri roky neskôr ho označili za pravicového oportunistu a pozbavili všetkých funkcií.
V roku 1975 už agent pod krycím menom Jarný mal podávať riadiacemu dôstojníkovi ŠtB nielen o Dubčekovi, ale aj Pavlendovi, Hettešovi a ďalších mužoch Pražskej jari. Podľa záznamov XII. správy ZNB – kontrarozviedky to trvalo až do konca novembra 1989.
Barbírek už dávno nežije, ale podobne sa mal správať aj ďalší blízky Dubčekov spolupracovník Robert Harenčár, ktorý sa s nim vrátil do vysokej politiky po revolúcii 1989. Harenčár bol jeden čas prvým námestníkom zahraničných veci ČSFR a neskôr slovenským veľvyslancom na Ukrajine. Dnes žije ako dôchodca v Bratislave a je viceprezidentom Spoločnosti Alexandra Dubčeka. Obvinenia zo spolupráce s ŠtB rozhodne popiera.
„Neviem, čo to má znamenať, veď dvadsať rokov ma husákovci vyhlasovali za zradcovskú sviňu, a keď som sa potom vrátil do politiky, tak ma možno aj dvadsaťkrát preverovali rôzne inštitúcie, aby zakaždým skonštatovali, že spĺňam všetky podmienky,“ upozorňuje Harenčár.
Prenasledovaní agentmi. A naopak?
Ústav pamäti tvrdí, že záznamy v registračných protokoloch o agentoch, ktorí mali byť okrem iných ľudí nasadení aj na Dubčeka, boli po páde komunizmu sfalšované. Ich zväzky sa síce skartovali, záver o vedomej spolupráci však vyplýva z analýzy iných materiálov. „Kým nepoznáme obsah údajných udaní, ako môžeme tvrdiť, že títo ľudia chceli niekomu škodiť?“ pýta sa Laluha.
Pozmenením záznamov sa zo spolupracovníkov mali stať dokonca prenasledované osoby. Ústav odhalil 29 takýchto prípadov, prvé dva zverejnil už v októbri minulého roku. Týkali sa známeho novinára Juraja Vereša a spisovateľa Alberta Marenčina. „Zdá sa, že praktiky niekdajšej ŠtB dnes prevzal ÚPN,“ napísala vtedy v reakcii jeho manželka Dagmar Marenčinová.
Pešek nevylučuje, že niektorí Dubčekovi priatelia a známi začali spoluprácu s ŠtB po dohode s ním, za podozrivú však považuje okolnosť, že toľko záznamov sa pozmenilo v prvých týždňoch po prevrate, keď systém kontroly ŠtB prestal fungovať a prišli tam noví ľudia.
„Vzniká dojem, že niekto chcel niekoho vyvliecť z najhoršieho. A niekoho iného možno chcel potopiť,“ naznačuje historik.