„O štvrtej nad ránom ma zrazu zobudil telefón. Volal mi kolega z Pravdy Edo Fašung, mal práve nočnú pohotovosť. Vzrušene kričal, že v uliciach sú tanky!“ spomína na tragický 21. august pomaly 90-ročný Gábor, vtedy šéf redakcie programu Československej televízie Bratislava. Sprvu všetko chápal ako nepodarený žart. „Už dlhšie sa síce hovorilo, že snahy naprávať socializmus sa neskončia dobre, no ja som fámam neveril…“ Vzápätí si však v rozhlase naladil istú nemeckú stanicu. Dramatický opis nočného vpádu vojsk Varšavskej zmluvy a výzvy na pomoc Československu ho rýchlo presvedčili.
Pešo, lebo mestská doprava nejazdila, sa po siedmej vybral do televízneho štúdia. Do budovy na Námestí SNP, kde teraz sídli ministerstvo kultúry. Míňal obrnené vozidlá, sledoval zmätených vojakov a bezradne pobehujúcich ľudí. V hlave si premietal služobnú cestu v Prahe, z ktorej sa vrátil iba deň predtým. „Boli sme s mojím nadriadeným Ladislavom Šoltýsom informovať o príprave zasadnutia Rady Intervízie vo Vysokých Tatrách. Ústredný riaditeľ ČST Jiří Pelikán nám prišiel iba stisnúť ruky. Potom si cez rameno prehodil plášť a oznámil, že odchádza.“ Odišiel do Talianska – a viac sa nevrátil…
V bratislavskom štúdiu už bolo plno. Mihali sa tam programoví pracovníci, technici a ďalší zamestnanci. Z rannej porady vzišlo jasné rozhodnutie: Treba sa ľuďom prihovoriť, aspoň trochu ich upokojiť. Našťastie, „vyšší“ príkaz prerušiť kontakt s vysielacou vežou na Kamzíku spojári neposlúchli. Keďže riaditeľa televízie na Slovensku Jozefa Vrabca invázia zastihla na dovolenke, voľba prečítať príhovor padla práve na Gábora. „Tak poďme. Zasvietiť hlásateľňu!“ vydal pred deviatou pokyn, keď si predtým zbežne prečítal zopár viet, ktoré mu na papieri posunul televízny redaktor Roman Kaliský, už vtedy uznávaný publicista, scenárista a dramaturg.
Gáborova kolegyňa Herrmannová mala v auguste ´68 za sebou už dlhšiu televíznu prax. Súbežne hlásila aj v rozhlase, takže napriek mladému veku patrila za mikrofónom k skúseným harcovníčkam. Službu práve nemala, do štúdia v tú osudnú stredu prišla dobrovoľne, pomedzi tanky. Aby okolo desiatej divákom prečítala rovnaký príhovor. „Boli to seriózne slová. O tom, že proti presile je zbytočné postaviť sa so zbraňou. Že je škoda každého života, že problémy musia za rokovacím stolom riešiť štátnici,“ približne cituje text, ktorý sa nezachoval. Až neskôr sa dozvedela, že popri Kaliskom bol jeho spoluautorom aj literát Pavel Števček.
Už o niekoľko minút však musela naživo do éteru zvolať: „Vážení priatelia, prepáčte, do hlásateľne vchádzajú vojaci so samopalmi. Prerušujeme naše vysielanie…“ „Zachvátčikov“ sa dostavilo asi tridsať. Pod hrozbou smrti všetkým prikázali okamžite vypratať priestory. Vyhadzov bol dramatický, pod namierenými hlavňami.
Aj keď na ňu doma čakali dve malé deti, ani na chvíľu nezaváhala. Spolu s tímom „televizákov“ sa presunula do utajených priestorov v garážach televízie na Pestovateľskej ulici, neďaleko jazera Zlaté piesky. Po krátkej technickej odmlke sa nasledujúcich asi desať dní správy šírili na obrazovky odtiaľ. A tiež z niekoľkých ďalších novostavieb, kam hlásateľov presúvali ukrytých v skriňovom aute. Program vznikal doslova na kolenách, v byte známeho režiséra Petra Solana na Štrkovci. Herrmannová čítala najmä vyhlásenia a stanoviská získané od politických predstaviteľov aj obyčajných ľudí. Prečítané večer zhrnula do kabelky a pre istotu odniesla preč. Keď napokon aj Pestovateľskú zameral „červený priateľ“, vysielanie sa muselo skončiť.
Zakrátko nasledoval návrat televízie do budovy na Námestí SNP. To sa však už začínala iná kapitola.
Dušan Gábor ešte vo funkcii stihol osláviť päťdesiatku, ale onedlho sa už ocitol sa na zozname „zradcov socializmu“ a až do odchodu do dôchodku v roku 1979 smel v televízii pracovať iba ako radový redaktor.
Dana Herrmannová dostala v roku 1970 hodinovú výpoveď. „Našťastie, osud mi doprial, že sme pre to ako rodina netrpeli núdzu,“ priznáva. Jej manžel istý čas trénoval basketbalistov v Kuvajte, ona tam dokonale zvládla angličtinu a doma sa potom istý čas živila jej výučbou. Až po dvadsiatich rokoch sa dočkala rehabilitácie. „Zamatová“ ju vrátila do moderátorského kresla. Na viacerých reláciách, v ktorých spovedala známe osobnosti či hľadala domov opusteným zvieratám, sa zúčastnila aj autorsky.
Ich nástupníci v súčasných televíziách sa radia medzi „celebrity“. V tých pohnutých dňoch im neraz išlo o život. Uvedomovali si to vôbec? „Nebolo času! Doba si žiadala nebáť sa, vzdorovať hrubej sile. Keď nie inak, tak aspoň rozumom,“ odpovedajú po rokoch na túto otázku. Bez sebaľútosti a s úsmevom.
