„Dovtedy si z neho jedni robili posmešky, ďalším bol ľahostajný a tretí führera dokonca obdivovali,“ pokračuje Danišovič, ktorý skončil vysokú školu rok pred nástupom Hitlera k moci. Sám neskrýva, že niektoré opatrenia nového nemeckého kancelára v hospodárskej oblasti boli sympatické i jemu.
„Verejné práce, napríklad výstavba diaľnic, dvíhali Nemecko z chaosu a ekonomickej krízy, zároveň však Hitler budoval armádu a pripravoval sa na vojnu, o čom sme však vtedy nevedeli,“ podotýka projektant mnohých vodných diel na Slovensku.
Neskôr si však často pripomínal slová svojho profesora z Karlovej univerzity, ktorý už v roku 1932 tvrdil, že Hitler nájde prostriedky na financovanie vojny a začne výboje smerom na východ. „A že prvé na rane bude – Československo,“ dodáva Danišovič.
Génius alebo kultúrna beštia?
Aj slovenská dobová tlač si dlho všímala najmä hospodárske úspechy nového nemeckého kancelára. Nástup Hitlera privítal začiatkom jari 1933 v Národných novinách dokonca predseda SNS Martin Rázus. Videl v tom prejav rozmachu národného hnutia v celej Európe.
A zakladateľ ľudovej strany Andrej Hlinka ešte v júni 1936 na manifestácii v Liptovskej Teplej vyhlásil: „Ja som slovenský Hitler. Ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.“ O rok a pol neskôr však nacistického vodcu označil za „kultúrnu beštiu“.
Historik Robert Letz z Univerzity Komenského pripomína v tejto súvislosti podobné výroky politikov svetového formátu vrátane Winstona Churchilla. Z dnešného pohľadu sa zdá až nepochopiteľné, že takí skúsení a inteligentní ľudia nedokázali včas odhadnúť ničivý potenciál Hitlera.
Veď stačilo si prečítať Mein Kampf. Už na jej prvej strane je veta: „Nemecké Rakúsko sa musí vrátiť do veľkej nemeckej vlasti.“ Ako však neskôr napísal spisovateľ Stefan Zweig, každý sa vysmieval z bombastickosti Hitlerovej knihy namiesto toho, aby si všímal jeho program.
Hitlerovi sa posmievali aj niektorí intelektuáli na Slovensku. Oveľa viac ľudí sa však začalo otvorene hlásiť k nacistickej ideológii. A neboli to len príslušníci početnej nemeckej menšiny. Napríklad mladí ľudácki radikáli na čele s Ferdinandom Ďurčanským, zoskupení okolo časopisu Nástup, neskrývane sympatizovali s hitlerizmom.
Pripravení posluhovať Hitlerovi
V knihe Mein Kampf jej autor častuje Čechov, Srbov i Chorvátov, o Slovákoch sa však nezmieňuje ani slovom. Zrejme o nich dlho nič nevedel, čo v prípade chlapa s nedokončenou meštiankou a agitátora z mníchovských pivární nemôže ani prekvapovať.
Ale ešte aj v septembri 1938, keď sa o Slovákoch prvýkrát verejne zmienil v rozhovore s britským premiérom Nevillom Chamberlainom, vedel toho Hitler veľmi málo. Veď ich počet v spoločnom česko-slovenskom štáte odhadol iba na 1 milión osôb!
Približne v tom istom čase sa komunistický básnik Laco Novomeský pýtal Šaňa Macha z vedenia ľudovej strany, čo očakáva od posluhovania nacistickému Nemecku. „Naším cieľom nie je vôbec slúžiť Nemecku, naša terajšia taktika sa dá v skratke vyjadriť takto: Pomocou Hitlera poraziť Beneša,“ tvrdil budúci minister vnútra.
Čo sa onedlho aj stalo a malo ďalekosiahle dôsledky.