Nebolo uhlie, tak ho vymysleli. A obvinili ich zo sabotáže

02.05.2009 19:21
Michal Godočík
Michal Godočík si odsedel tri a pol roka vo väzení a po prepustení musel zaplatiť 12-tisíc korún za ubytovanie, stravovanie a stráženie. Zomrel pred šiestimi rokmi. Autor:

Tu sa objaví kvalitné uhlie až vtedy, keď ho sem dovezú tatrovky z Ostravy, utrúsil geológ Michal Godočík na mieste prieskumných vrtov v Sejkove pri Sobranciach. Možno si ani neuvedomil, že vedie protištátne reči. Najvyšší predstavitelia strany a vlády tvrdili predsa o sejkovskom ložisku niečo celkom iné.

Ktosi Godočíka udal. Nasledovali výsluchy, vyšetrovacia väzba, súd. Prípravy na zinscenovaný proces sa rozbehli presne pred 50 rokmi. Koncom apríla 1959 o tom informoval šéf štátostrany na Slovensku Karol Bacílek najmocnejšieho muža v ČSR Antonína Novotného. „Ďalší prieskum sejkovského ložiska je zastavený pre nebilančnosť zásob. Vyšetrovanie prípadu pre podozrenie z trestného činu sabotáže pokračuje.“

Ešte tri roky predtým sa Bacílek chválil, že v Sejkove a Hnojnom na východe Slovenska sa našlo dovedna 30 miliónov tón zásob kvalitného lignitu. Po ňom to na rôznych grémiách a zhromaždeniach opakovali krajský tajomník v Prešove Vasil Biľak i predseda pražskej vlády Viliam Široký.

V roku 1956 sa na základe týchto reči a údajných výsledkov uhoľného prieskumu vytýčila úloha štátneho plánu postaviť štyri závody na ťažbu východoslovenského lignitu. Ročne mali vyprodukovať 1 200 000 ton uhlia. Úloha sa čoskoro dostalo do vládnych materiálov aj straníckych smerníc.

Zrazu sa však ukázalo, že najvyšší činitelia klamali. „Stranícki vodcovia a klamári? Vylúčené! Bolo však možné, že ich niekto sprosto podviedol. Najskôr triedny nepriateľ, ktorý prenikol do geologického prieskumu,“ sprítomňuje atmosféru doby historik Michal Štefanský.

Mnohých možno prekvapuje, že vykonštruovaný súdny proces s týmto zámerom sa na Slovensku konal ešte aj štyri roky po odsúdení stalinizmu v zjazdovom referáte Nikitu Chruščova. „Politický odmäk s tým spojený sa rýchlo skončil a už koncom roku 1958 sa u nás konali rozsiahle previerky s politickými čistkami,“ pripomína historik.

Čo zachránilo Čechoviča

Godočíka zatkli už koncom roku 1958. Jeho manželka Marta si presne spomína na ten 10. december, keď eštebáci prišli k ním do Zalužíc urobiť domovú prehliadku. „Bola som doma sama s dvoma deťmi, jedno sa ešte batolilo. Tí chlapi v kožeňákoch sa tvárili veľmi milo, prekutali však všetko, čo sa len dalo, a pri odchode mi jeden podával ruku. Takým ľudom ruku nepodám, povedala som namiesto pozdravu.“

O šesť dní na to skončil vo vyšetrovačke aj podnikový geológ Vladimír Hano z Turčianskych Teplíc, kde sa vtedy nachádzalo riaditeľstvo Uhoľného prieskumu. Podnikového riaditeľa Eugena Stuchlíka a ďalších dvoch vedúcich pracovníkov prieskumu vyšetrovali na slobode.

Spomedzi všetkých obvinených a neskôr aj obžalovaných geológov v tomto procese žije už len jeden, ktorý nechce byť menovaný. Dostal iba podmienečný trest a v neskorších rokoch urobil kariéru. Redakcii však poskytol časť súdneho spisu s komentárom. „Geológovia v tom boli nevinne, všetko zosnovali vyšetrovatelia ŠtB, ktorí o geologickom prieskume nemali ani šajnu.“

Medzi obvinenými bol spočiatku aj takmer 60-ročný geológ, legenda Vsevolod Čechovič, pôvodom Rus z bielej emigrácie, ktorého začiatkom päťdesiatych rokov už raz odsúdili na stratu slobody. Vtedy mu kládli za vinu, že popieral existenciu ložiska antracitu v Zemplínskych vrchoch. „Tvrdil, že tam nie sú zásoby, neskôr sa preukázalo, že skutočne nie sú, ale musel si odsedieť pol roka,“ spomína jeho bývalý asistent, dnes profesor Dionýz Vass.

O niekoľko rokov dostal Čechovič štátnu cenu za objavenia uhoľných ložísk Modrý Kameň a Nováky. „To ho zrejme zachránilo pred ďalším trestom, tentoraz za odhad zásob uhlia v ložisku Sejkov,“ dodáva Vass.

Podľa Godočíkovej sa Čechovič zachoval veľmi férovo: „Ako jediný svedok sa na súdnom pojednávaní zastal manžela.“ Bol to však človek s podlomeným zdravím a vyšetrovanie prípadu Sejkov mu len priťažilo. Už o rok zomrel na zlyhanie srdca.

Nestraník obetným baránkom

Pred Krajským súdom v Košiciach stálo nakoniec päť obžalovaných. Troch odsúdili na nepodmienečné tresty straty slobody. Najviac, tri a pol roka, dostal Godočík. Doktorovi Hanovi vymerali dva roky väzenia, Stuchlíkovi 10 mesiacov.

Písal sa však október 1960 a prví dvaja mali za sebou už takmer dva roky vyšetrovacej väzby – tie im do trestu nezarátali. „Môj manžel bol v celej tej kauze obetným baránkom, prišiel im vhod ako jediný nestraník a syn človeka, ktorý emigroval do Ameriky,“ myslí si Godočíková.

Godočíkovi navyše priťažilo jeho „nepriateľstvo k ľudovodemokra­tickému zriadeniu“, ako sa uvádza v zdôvodnení rozsudku. Už v roku 1951 ho vylúčili z vysokej školy, lebo na letnej brigáde v popradskej Tatravagónke propagoval fašizmus. Rehabilitačné konanie po takmer štyroch desaťročiach ukázalo, že išlo o vykonštruované obvinenie. Už vtedy si však Godočík musel odsedieť za mrežami 26 mesiacov.

Všetci odsúdení v roku 1960 sa proti rozsudku odvolali. Na zákrok Najvyššieho súdu v Prahe odpustil košický súd približne o rok na to tresty trom obžalovaným. Ukázalo sa, že pre amnestiu nemali byť vôbec odsúdení. Godočík a Hano si však museli odsedieť celý trest.

Po návrate na slobodu Godočíka čakal účet na 12-tisíc korún za „ubytovanie, stravovanie a stráženie“ vo vyšetrovacej väzbe. Ďalšie tri a pol roka výkonu trestu si odpracoval v uránových baniach. Zadarmo bol vtedy len výkon trestu smrti.

Na slobode mohol Godočík pracovať len ako robotník v stavebníctve. Rehabilitácie sa síce dočkal, jednorazového odškodnenia už nie. Zomrel pred šiestimi rokmi.

Pokus naplniť Stalinov sen

Zachoval sa list jedného z obžalovaných inžiniera Jána Barana krajskému súdu zo septembra 1961. Menuje v ňom pracovníkov Štátnej plánovacej komisie a ďalších ústredných orgánov, ktorí poznali skutočné výsledky geologického prieskumu v Sejkove. Napriek tomu uviedli pre vládne uznesenie celkom iné, fiktívne čísla a navrhli budovať ťažobné závody.

„Nikomu z nich sa nikdy nič nestalo, naopak, na súdnom pojednávaní svedčili proti nám,“ dodáva jediný žijúci z tohto procesu, ktorý si neželá byť menovaný.

V Prahe žije Slovák Dušan Ďurica, ktorý bol v kritickom čase na východnom Slovensku hlavným geológom pre ropu a plyn. Podľa neho k skresľovaniu výsledkov prieskumu viedol aj vtedajší systém riadenia a odmeňovania za prácu.

„Normy predpisovali navŕtať čo najviac metrov a nájsť čo najviac uhlia,“ vysvetľuje Ďurica, „Pomocníci geológa, takzvaní kolektori, chodili a popisovali vzorky vrtov. Zároveň ich však prenášali z jedného vrtu na druhý, aby mali prémie. Tým umelo zvyšovali výsledky, podľa ktorých sa neskôr robili výpočty zásob. Samozrejme, že nemohli zodpovedať skutočnosti.“

Štefanský upozorňuje na ďalšiu okolnosť. Už Josif Stalin na moskovskej porade ministrov obrany krajín sovietskeho bloku začiatkom roku 1951 vyhlásil, že Československo nemusí byť odkázané na dovoz surovín, má dostatočné zásoby uhlia a ropy, železných rúd aj ďalších kovov, len ich nevyužíva. Osobitne spomenul v tejto súvislosti Slovensko.

Minister Alexej Čepička, Gottwaldov zať, informoval po návrate prezidenta. Sú o tom archívne záznamy. Nasledoval masívny tlak zhora na geologický prieskum.

„Ak prieskum nevykázal žiaduce výsledky, hrozili tresty, ale ak sa nafúknuté údaje neskôr nepotvrdili, bolo ešte horšie,“ uzatvára historik.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku