Po prechode na digitálne vysielanie už nebude problém s frekvenciami, a teda už budú môcť vzniknúť aj menšinové televízie, či rádia. Má teda v súčasnosti vôbec význam, aby existovali verejnoprávne médiá platené z daní či poplatkov?Verejnoprávne médiá sú v demokratických krajinách súčasťou verejných služieb, podobne ako zdravotníctvo, verejná doprava alebo obrana. To všetko nie je určené iba bohatým, ktorí si to môžu dovoliť. Základom demokracie je dostupnosť všetkých druhov informácií a práve preto sú potrebné verejnoprávne médiá. Politici majú snahu cez ne osloviť voličov, ale práve cez tieto verejnoprávne médiá môžu voliči kontrolovať svojich zvolených zástupcov. Pri komerčných to nie je vždy možné.
To sú síce krásne až idealistické myšlienky, ale v stredoeurópskom priestore to vyzerá naopak. Politici kontrolujú verejnoprávne médiá…
Ľudia, ktorí pracujú vo verejnoprávnych médiách, sú idealisti. Ak chcú zarobiť peniaze, tak idú pracovať niekam inam. Tu sa zbohatnúť nedá… Na druhej strane je jasné, že politici sú idealisti málokedy. Hlavne v našom priestore. Ich zasahovaniu sa dá zabrániť zákonmi. Ďalší spôsob, ako odstrihnúť politikov od televízie, je zabezpečiť ich finančnú nezávislosť – pravidelný prísun peňazí bez ohľadu na súčasnú vládu.
Na Slovensku je to skôr naopak. Čím menej majú, tým lepšie…
Ak riaditelia pravidelne chodia na ministerstvá a prosíkajú o finančnú podporu, tak ťažko môžeme hovoriť o nezávislom verejnoprávnom rozhlase alebo televízii. Po tretie nezávislosť je záležitosť demokratickej tradície. V Škandinávii verejnoprávne médiá majú vysokú dôveru a nikto si ich nedovolí ovplyvňovať. Na druhej strane však ľudia nemôžu len tak sedieť so založenými rukami a čakať, že sa politici zmenia. Od pádu komunizmu, a teda štátneho rozhlasu a televízie, už ubehlo takmer dvadsať rokov. Ak sa v televízii stále objavuje ovplyvňovanie a praktiky ako za komunizmu, tak sa treba hlasno ozvať, že toto teda nechceme.
Ale od novembra 1989 sa na Slovensku ľudia protestovať nenaučili.
Voliči sú ochotní prijať aj totalitný režim, pokiaľ to vyhovuje ich peňaženkám. Strhnú sa až v momente, keď im režim začne brať. Ale to je už neskoro. Je sociologicky dokázané, že pokiaľ ľudia nemajú určité príjmy, povedzme tisíc eur mesačne, tak ich morálka, etika a podobné kvality politikov vôbec nezaujímajú. Expresívne povedané, kým nemajú určitý životný štandard, tak pre nich môžu byť politici aj bezohľadní gauneri, zlodeji a klamári.
Foto: Ľuboš Pilc
Ale ako pomôžu demokracii a verejnej kontrole politikov verejnoprávne médiá platené z poplatkov, hoci to zvládnu aj komerčné, ktoré sa živia z reklamy?
V jednotlivých volebných cykloch sa vládnuce politické strany menia. Našťastie. Raz sú v koalícii, inokedy zase v opozícii. Verejnoprávny rozhlas a televízia majú za úlohu dávať priestor obidvom stranám bez ohľadu na to, kto je momentálne pri moci. Komerční vysielatelia majú často svojich majiteľov napojených na politikov alebo majú svoje záujmy. Preto niektorým politikom dávajú viac priestoru, objavujú sa aj v reláciách, kde sa normálne žiaden iný politik nedostane. To však skresľuje demokraciu a celkovo atmosféru. Preto sú dôležité nezávislé verejnoprávne média, ktoré dokážu dať rovnomerne priestor obidvom stranám a hlavne, aby o obidvoch stranách povedali pravdu. Keď sa objavil web 2.0 a s ním aj blogeri, ukázalo sa, že kontrola informácií a správ je nevyhnutná. Inak by sa to zvrhlo. Blogeri ukázali, že komerčné spravodajstvo má svoje medzery.
V ktorej krajine duálny systém funguje? Lebo napríklad verejnoprávna Slovenská televízia sa neteší veľkej popularite a najmä spokojnosti. Navyše, všetci riaditelia žobrú o dotácie…
Škandinávia. Obvykle v Európe je počúvanosť verejnoprávnych rádií okolo 30–40 percent, no tam to vyskakuje až na 60 percent. Zároveň miera spokojnosti je najvyššia v Európe.
Prečo práve tam?
Je to komplex faktorov, ale najmä sú bohatí. Tam nie sú chudobní ľudia. Sú dostatočne materiálne zabezpečení na to, aby sa starali už aj o demokraciu, morálku a samozrejme aj o médiá. Verejnoprávna televízia a rozhlas nemajú síce reklamu, ale dostávajú vysoké poplatky, čo im dáva slobodu a nezávislosť.
Z toho vyplýva, že keď celá Európa bude bohatá, tak bude mať aj kvalitný verejnoprávny rozhlas a televíziu?
Dúfajme. Európa je príkladom, kde duálny systém aj s nedostatkami funguje. Veď napríklad v USA alebo Rusku ešte pred štyrmi rokmi neexistovalo celonárodné FM rádio. A dokonca 74 percent rozhlasového trhu v USA ovládal jediný majiteľ. To by sa v Európe stať nemohlo, lebo by zasiahol protimonopolný úrad pre poškodzovanie hospodárskej súťaže. Jediný vlastník médií, to sme tu mali za komunizmu a vieme, ako to vyzeralo…
Počkať, vy prirovnávate americký systém ku komunistickému?
Nie. Iba tvrdím, že americká mediálna sféra je z nášho pohľadu nerozvinutá. Nesúdim ju. Iba konštatujem, že jediný vlastník médií tu už bol a nebolo to dobre.
Ale to predsa nevylučuje, že by boli iba komerčné médiá a ľudia by už neplatili za niečo, čo nevyužívajú.
Sme opäť na začiatku pri verejných službách. Napríklad železnicu alebo vojakov niektorí ľudia nevyužijú za celý rok a predsa na vlaky aj vojakov cez dane prispievajú. To isté je aj s televíziou a rozhlasom. Môžu ju využiť, ale nemusia. Komerčné médiá sa, samozrejme, pýtajú, prečo existujú verejnoprávne média platené z daní alebo poplatkov, keď oni si musia na seba tvrdo zarobiť. Ale prečo ľudia míňajú peniaze každé ráno na noviny? Prečo by nemohli dať podobne vysoké poplatky aj za rádio a dostali by vysokokvalitný program, zmysluplné správy, komentáre a analýzy? Viete si predstaviť športové udalosti bez dobrého komentára?
No moment, ale toto predsa vedia zabezpečiť aj komerčné rádiá a televízie.
Niečo áno, napríklad šport, ale nie všetko. Hovorím o kompletnom servise, čo znamená, že sa zameria na všetky skupiny poslucháčov. Malé súkromné rádio, ktoré musí dosahovať zisk, niečo také nezvládne. Výhodou je, že verejnoprávne médiá nemusia dosahovať zisk a preto môžu fungovať v prospech každého. Ak by ste mali svoju televíziu, vyrábali by ste program pre sluchovo postihnutých alebo špeciálne programy pre malé deti, či dôchodcov?
Ak by som vedel, že je o to záujem a predal by som tam reklamu, tak prečo nie?
Nebuďte smiešny. Určite by ste išli za firmou ako je Ende mol a kúpili licenciu na Big Brother, lebo to je sledované a má to zaručený úspech.
Mohli by sme spraviť Big Brother pre nepočujúcich – dve muchy jednou ranou… Má rozhlas ako taký v čase internetu budúcnosť?
Prečo nie? Kým noviny sa technologicky smerom k čitateľovi nevyvíjajú, tak práve rozhlas prekonáva dramatickú technologickú zmenu, čo by malo byť novým impulzom. Rádiá cez digitalizáciu majú šancu prilákať mladých poslucháčov a ukázať im čaro rozhlasu. Éra rozhlasu sa internetom nekončí, ale posúva sa do nového levelu. Záleží však na jednotlivých staniciach, ako sa mladým ľuďom prihovoria a či budú stíhať držať technologický krok s mladými.