Koľko žijúcich ľudí z tejto fotografie sa vám napokon podarilo vypátrať?
Najprv piatich. Tí mi pomohli s nájdením ďalších piatich. V deň šesťdesiateho výročia oslobodenia Osvienčimu sme sa spoločne vybrali na miesto bývalého koncentračného tábora a znovu sa postavili pred objektív fotoaparátu. Aby sme tak pripomenuli svetu hrôzy holokaustu.
Čo sa vám zachovalo v spomienkach z prvej cesty do Osvienčimu-Birkenau v novembri 1944?
Veľmi nerád na to spomínam. Do Birkenau sme dorazili zo Serede 3. novembra. Na nástupišti nás držali v dobytčích vagónoch ešte niekoľko hodín. Potom sme vystúpili na rampu a odtiaľ nás odviedli do takzvaného rodinného tábora.
Išlo to bez povestnej selekcie?
Spočiatku áno, boli sme totiž z posledných transportov. O týždeň po príchode však oddelili ženy od mužov a potom aj staršie deti od menších. Môj starší 12-ročný brat musel do tábora pre dospelých, ja som sa dostal do detského bloku. Umiestnili ma do kóje veľmi ďaleko od vchodu, možno aj vďaka tomu som prežil. Z času na čas prišli do nášho bloku a brali deti na lekárske experimenty. Väčšinou deti, ktoré spali blízko vchodu.
Čo ste celý deň v baraku robili?
Tlačili sme sa okolo jedinej piecky a snažili sa trochu zohriať. Boli sme stále hladné. Jedlo, ak to vôbec možno nazvať jedlom, sme dostávali iba raz denne. Prežil ten, kto si kúsok chleba vedel rozdeliť, odložiť a zabudnúť na hlad. Nielen to, ušetrený chlieb ste museli dobre schovať. Lebo v boji o prežitie sa stále kradlo.
Čo sa v tábore dialo tesne pred oslobodením?
Rusi už boli blízko a Nemci začali tábor v panike likvidovať. Deti staršie ako desať rokov poslali na pochod smrti. Kto nevládal, toho na ceste zastrelili. Môj brat prežil. Nás mladších presúvali peši z Birkenau do Auschwitzu. Boli to len dva kilometre, ale kráčali sme v zime a v tme. Spomínam si, že stále som sa tlačil do stredu zástupu, lebo na jeho konci sa strieľalo. Došli sme do cieľa za výbuchov ruskej kanonády. Nemci sa medzitým vytratili. Nás tam na druhý deň našli Rusi.
V januári 1945 vás nasnímal sovietsky frontový kameraman Alexander Voroncov. Ako si na to spomínate?
Treba vari povedať, že slávna fotografia detských väzňov z Osvienčimu, na ktorej som sa ocitol i ja, vznikla až niekoľko dní po oslobodení koncentráku a je teda zinscenovaná. Ruský kameraman sa prechádzal medzi táborovými barakmi a keď nás zbadal, opýtal sa, či sa nechceme fotiť. Moja sestra odmietla, preto ani nie je na fotografii. Ja som bol zvedavý a zrejme som si povedal: prečo nie? Museli sme si však znovu obliecť pásikované uniformy, postaviť sa k ostnatému plotu a ukazovať vytetované čísla na rukách.
Mali ste vtedy iba osem rokov. Ako ste prežívali prvé chvíle oslobodenia?
Vnímal som, že mnohí sa tešia, väčšina detí sa však túlala po tábore. Zhľadúvali kúsky potravy. Ja som sa netešil, ale ani som nebol smutný. Bol som trochu podozrievavý k osloboditeľom. Ale správali sa voči nám dobre. Dali sa nám najesť.
Kedy ste sa prvýkrát uvideli na tej fotografii?
Až v roku 1974 v jedných izraelských novinách. Hneď som sa spoznal podľa čiapky. Ako sami vidíte, boli sme oblečení vo väzenských uniformách, ktoré nám boli priveľké. Pod nimi sme mali ešte naše handry. Aj na hlave mám svoju čiapku, väzenskú som pri filmovaní odmietol, lebo mi nezakrývala uši a len do polovice ostrihanú hlavu.
Prečo ste spoluväzňov z fotografie začali hľadať až o tridsať rokov neskôr?
Pokúšal som sa aj skôr, ale bezvýsledne. Navyše ma známi od toho odrádzali. Budú sa vraj hlásiť aj tí, ktorí na fotografii nie sú. Prípad slávnej fotografie detí z varšavského geta varoval. Ako po toľkých rokoch rozsúdiť, kto má pravdu? Presvedčilo má až intenzívne popieranie holokaustu a nová vlna antisemitizmu v posledných rokoch. Treba sa tomu postaviť, povedal som si a pustil sa do pátrania s ešte väčšou vervou.
Koho ste našli prvého?
Tomyho Shachama. Dlho sme bývali v tom istom meste – v Herzlyi – a nevedeli o sebe. Niektorých však bolo treba hľadať cez zahraničné zastupiteľstvá. Napríklad Marta Weiss žije až v Austrálii.
Kedy naposledy ste navštívili Osvienčim?
Po vojne som tam bol iba raz, pri príležitosti 60. výročia oslobodenia tábora. Nechcem stáť na prachu mojej starej mamy, dúfam, že mi rozumiete. Pre mňa sa holokaust začal vtedy, keď prišli po starú mamu a môj otec, ináč silný chlap a boxer, ju nemohol ochrániť. Holokaust je nevysvetliteľná bezmocnosť.
Môže sa zopakovať?
Obávam sa, že áno. Svet sa vôbec nepoučil. Základné vzorce správania ľudí sa nemenia. Neznášajú inakosť a sú schopní všetkého, keď ich sužujú neuspokojené základné potreby.
Gabi Neumann - izraelsky výtvarník grafik. Narodil sa v Obyciach pri Zlatých Moravciach. Otec mal tam obchod so zmiešaným tovarom, ktorý mu však po roku 1939 arizovali. Potom pracoval v kameňolome a od roku 1942 v tábore Svätý Jur ako vodič lokomotívy. To Neumannovcov zachránilo pred prvou vlnou deportácií. O rok neskôr rodinu umiestnili do tábora v Seredi, odkiaľ však ušli a ukrývali sa v blízkom okolí. Neskôr ich ktosi udal, Neumannovci sa museli vrátiť do tábora a zo Serede ich začiatkom novembra 1944 deportovali do Osvienčimu. Vojnu neprežil otec ani starí rodičia. Zvyšok rodiny sa vrátil na Slovensko, ale v roku 1949 sa rozhodli vysťahovať do Izraela. Tam Gabi vyštudoval a stal sa uznávaným grafikom. Pätnásť rokov pracoval ako dizajnér múzea v Tel Avive. Je autorom viacerých izraelských mincí a pamätnej plakety k 50. výročiu holokaustu. Na jej zadnej strane je motív z fotografie osvienčimských detí.