Tabuľa vzdáva hold ďalším dvom slovenským finančníkom, ktorí pokračovali v Karvašovom úsilí. Karol Markovič viedol povstaleckú Národnú banku v Banskej Bystrici a Ľudovít Gavora bol riaditeľom Štátnej mincovne v Kremnici.
Tuka chcel šperky Židov speňažiť
Takzvaný židovský depozit na ministerstve financií Slovenského štátu začal vznikať po prijatí vládneho nariadenia v jeseni roku 1940. Toto rozhodnutie zásadným spôsobom obmedzilo právo židovského obyvateľstva disponovať so svojím vlastným majetkom.
„Židia mohli voľne nakladať len s majetkom v hodnote do 500 korún, židovské vklady v bankách sa zablokovali na viazaných účtoch,“ vysvetľuje historik Ľudovít Hallon zo Slovenskej akadémie vied. „Cennosti ako šperky, drahé kovy a cenné papiere Židia odovzdali do nútených depozitov.“
O necelé štyri roky bolo toho 20 debien a dve plné pancierové skrine. Zásluhou Karvaša sa depozit nestal súčasťou slovenského zlatého pokladu. „Karvaš tiež odmietol požiadavku Vojtecha Tuku a veliteľov Hlinkovej gardy, aby sa židovský depozit použil podľa nemeckého vzoru na získanie devíz vo švajčiarskych bankách,“ pripomína ďalší historik holokaustu Ján Hlavinka.
Po bombardovaní rafinérie Apollo v Bratislave Karvaš využil situáciu a dal premiestniť debny so židovskými cennosťami do kremnickej mincovne, kde sa už nachádzala aj časť slovenského zlatého pokladu.
Každý hľadal zlato v trezoroch
Po vypuknutí Slovenského národného povstania Karvaša zatklo gestapo. „Keď Kremnici hrozilo obsadenie nemeckými okupačnými jednotkami, rozhodol Markovič o prevoze debien a pancierových skríň do Banskej Bystrice,“ pokračuje Hlavinka.
Slovenský poklad sa potom podarilo zachrániť letecky, prevozom do štátnej banky v Moskve, odkiaľ sa po vojne vrátilo do Prahy. Na záchranu židovského zlata použil Markovič riskantnú lesť. Rozhodol sa nedať tie debny a pancierové skrine do trezorov, ale nechal ich na chodbách budovy banky všetkým na očiach. Vraj ani z pracovníkov banky nikto netušil, čo všetko obsahujú. Nevšimli si ich ani opakované razie gestapa.
Riaditeľ mincovne Gavora však vedel, čo je v tých debnách a koncom decembra 1944 sa ich rozhodol previezť späť do bezpečnejšej Kremnice. Nákladné auto podniku sprevádzali gardisti z pohotovostného pluku.
V prvých mesiacoch roku 1945 sa Gavora dohodol s dvoma pracovníkmi Štátnej pokladnice v Bratislave, že debny uložia tam. Tentoraz malo auto nemeckú eskortu. A opäť nikomu ani nenapadlo skontrolovať debny a presvedčiť sa o ich skutočnom obsahu. Tak prečkali vojnu.
V Prahe všetko pretavili do tehličiek
Po vojne disponovala slovenským zlatým pokladom i židovským depozitom Národná (neskôr Štátna) banka Československa. V roku 1953 previezli všetky cennosti slovenských Židov v 27 debnách do Prahy.
„Podľa archívnych dokumentov šperky z drahých kovov, predovšetkým zo zlata, ktorého bolo vyše 152 kilogramov, pretavili čoskoro do tehličiek,“ dodáva Hlavinka. Čo sa stalo s drahokamami, ktoré zo šperkov vybrali, zostáva záhadou.
V roku 1997 sa česká a slovenská vláda rozhodli vyplatiť kompenzácie za židovský depozit v pomere 2 : 1. Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku dostal spolu viac ako 30 miliónov korún, z ktorých medzitým rekonštruoval aj penzión pre tých, čo prežili holokaust. Práve v jeho priestoroch odhalili pamätnú tabuľu trom statočným Slovákom.