Havlova novoročná amnestia vypustila na slobodu aj vlkov

03.01.2010 13:14
väznica, Leopoldov
Hlavná brána do leopoldovskej väznice, kde sedia odsúdení za najťažšie zločiny. Autor:

Priveľmi široká a nepripravená. To sú ešte najmiernejšie prívlastky, ktorými častujú Havlovu amnestiu spred dvadsiatich rokov jej početní kritici. Dodnes nie sú celkom jasné ani všetky pohnútky, čo k nej viedli.

Prvého januára 1990, na štvrtý deň po zvolení za prezidenta, vyhlásil Václav Havel amnestiu, ktorá sa vzťahovala na takmer 80 percent odsúdených. Väznice vo vtedajšom Československu malo opustiť 20–tisíc delikventov, zhruba 8–tisíc zo Slovenska.

Jánovi Budajovi sa však Havel hneď po voľbe mal zdôveriť, že uvažuje ešte o väčšom rozsahu. „Povedal, že si praje absolútnu amnestiu,“ tvrdí Budaj, ktorý ho pred týmto rozhodnutím údajne vystríhal. Veď keby sa realizovalo, tak za mrežami ostanú iba „bachári“. Havel si dal rozhodnutie najprv požehnať vládou národného porozumenia, ktorú viedol Marián Čalfa. Podľa osobného svedectva Jána Čarnogurského, vtedajšieho federálneho vicepremiéra, bola výsledná amnestia „užšia, ako bol pôvodný návrh, a širšia, ako navrhoval“.

Na slobodu vypustili aj vlkov

Svet nazval československé udalosti na sklonku roku 1989 nežnou revolúciou možno aj preto, že počas nej výrazne poklesla kriminalita v celej krajine. Po Novom roku 1990 však zamat prudko zdrsnel.

Havlova amnestia otvorila brány väzníc nielen drobným zlodejom, ale aj odsúdeným za ťažké trestné činy. A hoci sa z amnestie všeobecne vylučovali hrdelné zločiny, viaceré prípady mohli byť „individuálne posúdené“ a prehodnotené.

Tak sa aj stalo a na slobodu húfne vyšli nielen „barančekovia“, ale aj „vlci“ – vrahovia, lupiči a ďalší nenapraviteľní zločinci.

„Nechápali sme situáciu o to viac, že mnohí z nás, odsúdených za takzvané trestné činy proti republike a podobné politické delikty, ostávali ďalej za mrežami,“ rozpráva František Bednár, predstaviteľ združenia bývalých politických väzňov so sídlom v Poprade.

On sám zažil Havlovu amnestiu v Leopoldove, sedel tam už piaty rok za útok na verejného činiteľa a rozhodnutím prezidenta, takisto bývalého politického väzňa, mu skrátili trest odňatia slobody iba o jeden a pol roka. Zvyšné roky mal stráviť v chládku.

„Pýtali sme sa, o čo sme horší pre nežných revolucionárov v porovnaní s takými gaunermi a násilníkmi, ako bol budúci mafián Dinič, prezývaný Tuti, ktorým dali zelenú, za čo sa im čoskoro aj náležite odvďačili,“ pokračuje s neskrývanou iróniou Bednár.

Už 4. januára sa v novinách objavili prvé správy o výtržnostiach prepustených. V staničnej reštaurácii v Nových Zámkoch, pred budovou policajnej stanice v Prievidzi a inde.

Nešlo však len o neprístojnosti. Siedmi prepustení spáchali v Leviciach kolektívnu vraždu, ďalší 27 sa dopustili iných závažných trestných činov. A to len do 9. januára 1990, ako vyplynulo zo správy Ústavnoprávneho výboru SNR.

Fedor Gál, najvyšší predstaviteľ VPN, už o rok na to napíše: „Priebeh amnestie som sledoval so značnými rozpakmi. Desaťtisíce amnestovaných opúšťali brány väzníc bez lekárskej prehliadky, bez pohovorov, bez dostatočného množstva peňazí vo vrecku, bez akéhosi resocializačného medzipristátia. Mnohí sa nemali kam vrátiť ani kde prespať.“ Ale prečo na to nemysleli predtým?

Dôsledok naivity alebo kalkulovania?

Aj po rokoch sa zdá, že nová neskúsená moc chcela rozsiahlou amnestiou predovšetkým upokojiť situáciu v nápravnovýchov­ných zariadeniach, ktorá sa zjavne vymkla spod kontroly. Veď už od 19. decembra 1989 sa väzni búrili proti „nehumánnym“ podmienkam a vyhlasovali okupačné štrajky či protestné hladovky.

Vo väzniciach vznikli výbory VPN a začali tam robiť „revolučné“ poriadky. „Členom takého výboru bol v Leopoldove aj väzeň Tibor Polgáry, ten istý Polgáry, ktorý o dva roky neskôr, po ďalšej recidíve, sa pokúsil o útek z väznice a povraždil mladých dozorcov,“ pripomína Bednár.

Podľa bývalého politického väzňa mohla Havlova amnestia situáciu iba ďalej destabilizovať, a to tak v base, ako aj vonku, na slobode. Vo väzniciach ostali nespokojní, ktorí už v marci 1990 dali o sebe vedieť leopoldovskou vzburou. Za múrmi väzníc zase nastal „boom“ kriminality.

„Žiaľ, niečo podobné urobil iba Berija v Sovietskom zväze krátko po Stalinovej smrti, keď vypustil z gulagov najväčších grázlov a politických väzňov tam nechal, aby potom z toho ťažil,“ upozorňuje Bednár. Sám Havel sa neskôr k tejto amnestii a jej dôsledkom verejne nevyjadroval. Budajovi však údajne povedal, že prebehla ináč, ako prebehnúť mala, že vraj išlo o konanie poza jeho chrbát.

„Prezident mi tvrdil, že ktosi ho podrazil,“ vyhlásil Budaj v jednom novinovom rozhovore.

Podľa Bednára mohla rozsiahla amnestia a najmä spôsob jej vykonania poslúžiť niektorým „starým štruktúram“. Ukázali, že bez nich a bez násilia štátu pri nastoľovaní poriadku sa nežní revolucionári nezaobídu. A že ich heslá o „nepolitickej“ politike či o víťazstve pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou sú z ríše vzdušných zámkov.

Už pár mesiacov po amnestii prudko poklesli preferencie VPN. Sociologický prieskum uskutočnený Imrichom Vašečkom ukázal, že veľká väčšina verejnosti amnestiu nepochopila alebo odsúdila a jej autorstvo i dôsledky prisúdila – revolucionárom.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku