Košické huty vznikli až na druhýkrát

10.01.2010 12:11
Košice
Košice v roku 1957. Autor:

Kedysi to bývala veľká sláva - okrúhle výročia Východoslovenských železiarní. Terajšie päťdesiatiny hutníckeho kolosu sa však prechádzajú mlčaním. Oslavovať sa zrejme bude až v jeseni, a to 10. výročie odkúpenia VSŽ americkou spoločnosťou U. S. Steel.

Polstoročie od začiatku výstavby tohto kombinátu je však vhodná príležitosť pripomenúť si, ako zložito vznikal a čo všetko svojho času znamenal.

„Košické železiarne budú patriť medzi desať najväčších hutníckych závodov na svete a svojimi technickými parametrami zabezpečia produkciu svetovej úrovne,“ oznamoval poslancom Slovenskej národnej rady prvý riaditeľ VSŽ Jaroslav Knížka.

V januári 1960 viedol Knížka početnú skupinu českých inžinierov, ktorých Praha vyslala na ostro sledovanú „stavbu 3. päťročnice“. V tom čase celé Slovensko malo iba 189 hutníckych odborníkov s vysokoškolským vzdelaním.

Knížka však v socialistickom parlamente nepovedal, že po necelom desaťročí ide už o druhý pokus v tom istom meste a s rovnakým zámerom.

HUKO vraj pochovali sabotéri

Najprv sa na okraji Košíc začal stavať HUKO (hutnícky kombinát) s predpokladanými nákladmi 22 miliárd korún. Najvyššie stranícke orgány o tom rozhodli krátko po podpísaní obchodnej dohody medzi ČSR a ZSSR v roku 1950 a po tajnej porade Stalina a sovietskych maršalov s predstaviteľmi satelitov v Moskve.

„Stalin na tejto porade načrtol plán prestavby priemyslu a prezbrojenia spojeneckých armád na najbližšie tri roky,“ pripomína Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Sovietsky vodca predpokladal, že vývoj vo svete speje k tretej svetovej vojne. Československá ekonomika sa preto mala orientovať na ťažký priemysel, krajina sa musela stáť „kováčňou východného bloku“.

Vtedy sa rozhodlo, že na Slovensku sa postaví nielen železiarsky gigant, ale aj hlinikáreň v Žiari nad Hronom, niklovka v Seredi a nové zbrojovky. Prvá päťročnica sa už v tom čase rozbehla na plné obrátky, a tak všetko vrátane projektovej prípravy sa šilo horúcou ihlou.

V archíve U. S. Steelu sa nachádza list vtedajšieho predsedu československej vlády, po Gottwaldovej smrti prezidenta republiky Antonína Zápotockého, v ktorom žiada Kremeľ o súhlas umiestniť HUKO pri Košiciach, v blízkosti sovietskych hraníc . Dôvod: väčšia dostupnosť surovinových zdrojov, predovšetkým v ukrajinskom Krivom Rogu.

Moskva vec odobrila, ale podľa zistení ďalšieho historika Miroslava Londáka zo Slovenskej akadémie vied už v máji 1951 sa na novostavbe objavili prvé vážne problémy. Chýbala najmä komplexná projektová dokumentácia. Riaditeľ HUKO Bohumil Kočí nemal dokonca ani v júni 1952 k dispozícii úvodný projekt závodu, dostával iba vykonávacie plány na štyri týždne dopredu.

Článok o začiatku výstavby VSŽ v Pravde 5....
Článok o začiatku výstavby VSŽ v Pravde 5. januára 1960. Autor: Pravda

„V lete 1952 sa Kočí v dvojhodinovom rozhovore snažil Zápotockého presvedčiť, že nie je možné stavať HUKO bez projektov, na čo Zápotocký odpovedal, že možné to je, lebo technik si môže robiť plány a výkresy aj na kolene,“ dodáva Londák.

O čosi neskôr prichádza na stavbu štátna kontrola a zisťuje národohospodárske straty vo výške 295 miliónov korún. Kontrolóri ukázali aj na príčiny a skutočných vinníkov vrátane premiéra Zápotockého, ktorý odsúhlasil stavbu bez projektov.

Práve však prebiehal zinscenovaný proces so „sprisahaneckým protištátnym centrom“, a tak Slanského, Frejku a Franka obvinili nielen zo špionáže v prospech svetového imperializmu, ale aj z politickej sabotáže výstavby kombinátu na východe Slovenska.

Začiatkom roku 1953 po opakovaných konzultáciách sa Praha rozhodla výstavbu HUKO zastaviť a odročiť na neurčitý čas. V nasledujúcich rokoch viaceré rozostavané prevádzky demontovali. Z ich stavebného materiálu postavili napríklad kultúrny dom v Barci.

Terasa mala pripomínať Leninské hory

VSŽ akoby ani nenadväzovali na HUKO. Stranícke dokumenty, napríklad materiály XI. zjazdu KSČ, sa o žiadnej kontinuite nezmieňujú. Napokon aj prvý výkop na mieste budúceho závodu sa urobil 4. januára 1960 nie v lokalite Bočiar, kde kedysi začínal HUKO, ale severnejšie. Rozostavaný a neskôr opustený kombinát však inžinier Knížka využil nielen ako stavebnú základňu pri výstavbe nových železiarní. Objekty niekdajšej zvarovne HUKO prikázal upraviť a už onedlho sa tam vyrobili prvé rúry so značkou VSŽ.

„Železiarne sa síce stavali za Košicami, mesto však čoskoro prevalcovali a výrazne menili nielen jeho tvar, ale aj charakter,“ spomína známy východoslovenský historik Jozef Duchoň. „V novom podniku sa malo zamestnať vyše dvadsaťtisíc ľudí, pre ich rodiny bolo treba postaviť byty a to znamenalo rozsiahlu asanáciu starých štvrtí a nevídanú panelstory.“

Výstavba nového mesta, ktoré Košičania hneď pokrstili na sídlisko Terasa, sa začala vo februári 1962. Aj s ním sa počítalo už na začiatku 50. rokov v súvislosti s HUKO-m, ale dlho ostávalo len pri plánoch, ktoré po desiatich rokoch zaznamenali zásadné zmeny.

„Pôvodne to mali byť rodinné vilky pre zamestnancov, v centre sídliska sa počítalo s rozsiahlou parkovou plochou s výstavnými budovami v štýle socialistického realizmu,“ rozpráva Duchoň. „Zachovaný perspektívny pohľad tohto plánu veľmi pripomína moskovské Leninské hory s Lomonosovovou univerzitou.“

Sídlisko Terasa začali stavať v roku 1962.
Sídlisko Terasa začali stavať v roku 1962. Autor: archív autora

Terasa sa však napokon stavala podľa kolektívu autorov z košického Stavoprojektu a zo sovietskeho vzoru prevzala najmä pomenovanie jednotlivých okrskov sídliska. Všetky sa volali Luník s poradovým číslom I až VIIII.
Dovedna sa v nich vybudovali byty pre takmer 60-tisíc obyvateľov, ročne to bolo dva a pol tisíca bytov! Duchoň si nemyslí, že išlo o králikárne. „Pre väčšinu ľudí, ktorí sa tam nasťahovali, znamenalo toto bývanie vyšší štandard, než na aký si zvykli predtým,“ upozorňuje historik, „a v niektorých parametroch dokonca vyšší, ako poskytli neskôr postavené košické sídliská Ťahanovce alebo KVP, kde na jednom hektári žije takmer dvakrát toľko obyvateľov.“

Železiarne poslovenčili Košice

Prvú vysokú pec vo VSŽ zapálili v roku 1965, vtedy tiež spustili výrobu v teplej valcovni a v koksovni. V kyslíkových konvertoroch sa začala taviť oceľ. Košické železiarne postupne prevzali úlohu hlavného dodávateľa karosárskych plechov. Výroba prudko rástla, ale nedosiahla pôvodné zámery, podľa ktorých mali VSŽ už koncom 60. rokov produkovať 4 milióny ton ocele ročne.

Nevyšiel ani plán, aby Košice mali v roku 2000 už 300-tisíc obyvateľov. Ešte aj v súčasnosti ich majú asi o 60-tisíc menej. Prvotný rastový impulz železiarní sa postupne vytrácal.

Podľa Duchoňa však HUKO a VSŽ mali rôzne vedľajšie efekty, ktoré často unikajú pozornosti. Mali napríklad leví podiel na poslovenčení Košíc. Argumentuje štatistikami, podľa ktorých ešte v roku 1945 bolo 40 percent obyvateľov Košíc maďarskej národnosti, kým v roku 1980 už len 4 percentá. Pripúšťa však, že v niektorých historických obdobiach sa množstvo Košičanov hlásilo raz k slovenskej a inokedy k maďarskej národnosti pod politickým tlakom.

Ďalší nesporný účinok košických železiarní – podarilo sa im zastaviť migráciu a vysťahovalectvo východniarov za prácou. Ako uvádza historik Peter Šoltés, len v rokoch 1881 až 1913 sa z východného Slovenska vysťahovalo 350-tisíc ľudí. Väčší exodus (v prepočte na celé obyvateľstvo) postihol len Írsko.

Kým v dávnejšej minulosti smerovali migračné cesty východniarov najmä do zámoria, po vojne odchádzali do Ostravy a ďalej do Čiech. A práve tam sa mnohí z nich zaučili, aby potom mohli pracovať vo VSŽ.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla biely amarylis

Perla biely amarylis

43,99
Elite červené ruže a biele ľalie

Elite červené ruže a biele ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk