Každý si musel kľaknúť a po strele do tyla ho sotili do plameňov

11.01.2010 12:55
pomník, pamätník
Historici predpokladajú, že vo vápenke pri obci Nemecká popravili esesáci a slovenskí gardisti v priebehu jedného týždňa až 900 ľudí. Na mieste bývalej vápenky stojí pomník obetiam tragédie. Autor:

Najkrvavejší týždeň v novodobých slovenských dejinách. Aj tak by sa dali označiť dni od 4. do 11. januára 1945, naplnené masovými popravami povstalcov a ich pomocníkov. Vykonávateľmi boli esesáci a slovenskí gardisti. Vo vápenke pri Nemeckej našlo vtedy smrť, podľa rôznych údajov, od 450 do 900 ľudí.

Presný počet obetí sa ani za 65 rokov, ktoré uplynuli od masakru, nepodarilo zistiť. A už sa asi nikdy nezistí. „Každý deň po popravách sa popol z vápennej pece vyberal a vysypal do neďalekého Hrona,“ vysvetľuje historik Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP. „Údaj 450 sa zhoduje so záznamami vo väzenskej knihe sedriálnej väznice v Banskej Bystrici, odkiaľ zaistencov denne odvážali do vápenky.“ Vie sa však, že mnohých zavraždených v Nemeckej nikde nezaevidovali.

Prinajmenšom 450, v skutočnosti ich však bolo oveľa viac – tak zvážil aj senát Krajského súdu v Bratislave, pred ktorým v apríli 1958 prebiehal oneskorený proces s pätnástimi bývalými príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Aj oni sa zúčastnili na vraždení v Nemeckej.

„Velitelia nám tvrdili, že popravujeme úhlavných nepriateľov slovenského štátu, ktorí proti nemu bojovali so zbraňou v ruke,“ bránili sa niektorí obžalovaní. „Prečo ste potom strieľali aj deti, dokonca nemluvňatá, vari aj ony patrili medzi tých bojovníkov?“ pýtal sa prokurátor.

Gardisti sa nedali zahanbiť

O tomto procese podrobne referoval Gavril Gryzlov, v tých časoch obľúbený reportér z denníka Smena. Vápenku v Nemeckej nazval štyridsiatou siedmou pecou Osvienčimu.

„Ale kým každá tamojšia pec spálila najmenej tri obete za 20 minút, nemčianska dokázala za rovnaký čas spopolniť celý jeden transport z Bystrice, a to bolo zvyčajne 40 osôb,“ písal Gryzlov.

Zaistencov zo „sedrie“ v Banskej Bystrici odvážali predtým na likvidáciu do Kremničky. Tam ich strieľali nad protitankovou priekopou, ktorá sa tak stávala masovým hrobom.

Začiatkom januára 1945 však prišla tuhá zima a sneh zavial cestu. Nákladné auto so zaistencami sa vrátilo, bolo treba hľadať niečo iné. Rozhodnutie padlo na Nemeckú.

V čase procesu s gardistami ešte žili očití svedkovia týchto popráv. Napríklad Július Mésároš, zamestnanec vápenky zo susednej Ráztoky. Novinárom porozprával, čo sa tam dialo krátko pred popravami:

S každým nákladným autom z Bystrice prišlo spravidla päť esesákov a päť gardistov. Tí rozostavili stráže okolo vápenky, aby sa nikto nepovolaný nedostal dnu. Potom pripravili sudy s asfaltom, ktoré podvečer hádzali do vápna, aby prekryli zápach šíriaci sa zo spálených tiel. „Kapitán SS Deffner stál pri peci s pištoľou v ruke a dvaja esesáci mu vodili obete,“ vypovedal na procese obžalovaný Rudolf Potrok. „Každý človek si musel kľaknúť, Deffner ho strelil do tyla a sotil do plameňov. Keď sa Deffner unavil, podal pištoľ Knapekovi, ten zastrelil zo dvadsať osôb. A toho vystriedal Čudek,“ uviedol Mésároš.

To už boli gardisti. Každý mal nejakú hodnosť, dnes pôsobia ich názvy dosť komicky: nadzbrojník či skupiník, v zabíjaní sa však vyrovnali dôstojníkom SS z Einsatzkommanda 14, elitnej protipartizánskej jednotky.

Medzi popravenými bola napríklad Helena Schwarczová, ktorá sa previnila tým, že bola manželkou partizána Ladislava Schwarcza, ktorý skončil v Mathausene… Pred očami svokra Viliama Schwarcza ju najprv znásilnili a potom zastrelili. Vnúča živé hodili do pece, až potom zabili aj starého otca.

Vraždenie neustalo ani v nedeľu

Zachoval sa zápisník gardistu Schmidta, v ktorom si začiatkom januára 1945 zaznamenával deň po dni hlavné udalosti.

V sobotu 6. januára viezli z Bystrice do Nemeckej aj piatich francúzskych partizánov, ktorí predtým ušli z koncentračných táborov a pripojili sa k slovenským povstalcom. Podľa výpovede Potroka traja im po ceste vyskočili z auta, a tak ich postrieľali na úteku. Jednému sa podarilo skočiť do vĺn Hrona, gardistická guľka ho však dostihla aj tam.

Vražedný stroj sa nezastavil ani v nedeľu, ktorá pripadla na 7. januára. V ten deň popravili siedmich členov anglo-americkej vojenskej misie, medzi nimi spravodajských dôstojníkov Roberta Groatga a Hugera Schirlinga.

Vo štvrtok 11. januára naposledy odišlo z Nemeckej do Bystrice prázdne nákladné auto. Členovia popravnej čaty dostali na záver odmenu od kapitána Vojtecha Košovského – poverenca Hlinkovej gardy pre pohronskú župu. Po 400 až 600 korún, všetkých zároveň povýšili.

O trinásť rokov neskôr vyfasovali štyria z nich trest smrti a ďalší dlhodobé tresty odňatia slobody. Odsúdených na absolútny trest popravili 14. júla 1958. V tom istom roku vyrástol pri Nemeckej, na mieste bývalej vápenky, pomník obetiam fašistických represálií, pripomínajúci plameň pece.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk