Ako ste prežívali dni predtým, ako vás naložili do transportu a odviezli do najhoršieho koncentračného tábora?
Bývali sme v Galante. Najprv nás dali do miestneho židovského geta a odtiaľ nás na jar, asi v máji, 1944 previezli do zberného tábora v Nových Zámkoch.
Vedeli ste, čo sa s vami stane?
Nevedeli sme nič. Už v novozámockej tehelni sme spali v špine, všade sme mali červený piesok. A potom nás naložili do vagónov. Vtedy sme ešte boli celá rodina pokope. O dva-tri dni sme prišli do Osvienčimu. Hneď nás vyhodili z vagónov.
A začala sa selekcia…
Sestru a mňa dali na jednu stranu a mamu na druhú stranu. Utekala som za ňou, že jej pomôžem s mladšími sestrami. Vtedy ma doktor Mengele schytil a dal mi facku. Tým ma odsúdil na život. Vtedy som ešte nevedela, čo znamená byť na jednej a čo na druhej strane.
Čakali ste, že sa s mamou a súrodencami stretnete?
Až do večera sme čakali. Ale slovenské ženy a dievčatá, čo tam už boli pred nami, mne aj sestre ukazovali, že naši sú už tam hore.
Rozumeli ste, čo to znamená?
Nie. Pýtali sme sa seba, prečo ukazujú na oblohu. Nechceli sme veriť, že by to znamenalo smrť. Smrť siedmich súrodencov a mamy.
Koľko ste mali rokov?
Sestra mala 16 rokov, ja 17. Stále sme boli spolu.
Pomáhali ste si aj s inými spoluväzenkyňami?
Nepomáhali sme si. Sedeli sme. Osvienčim bol katastrofálny. Keď sme doň prišli, nemali sme ešte hotové baraky. Keď pršalo, voda stála po kolená. Ležať sa tam nedalo. Stále sa tam niekto zbláznil, trpeli sme chorobami. Tam sa nedalo vydržať. Ani vody nebolo, ani jedla, a ak nejaké bolo, tak strašne smrdelo. A keď priniesli vodu v cisterne, cestu k nej dláždili tri, štyri mŕtvoly. Nikdy sme nevedeli, či tak aj my neskončíme. Lebo tam stál esesák, a keď sa mu zachcelo, len tak niekoho zastrelil. Cez deň pálilo slnko a v noci bol mráz. Tam ani jedného vtáka nebolo vidno. My sme čakali na smrť.
Mysleli ste si teda, že Osvienčim je posledná stanica vášho života?
Neverili sme, že prežijeme. Videli sme ten vysoký komín. Stále z neho išiel dym. Nechceli sme síce veriť, že z neho ulietavajú ľudia, ale tak to bolo. Boli sme ohradení elektrickými drôtmi, zopár tisíc ľudí, nebola šanca dostať sa von. Ráno o tretej nás budili, vyhnali nás na pľac von, stáli sme v jednom rade, esesáci nás počítali. Už som bola taká chudá, že by som si mohla vybrať zuby.
Ako ste sa teda zachránili?
V Osvienčime sme boli tri mesiace. Keby sme tam ešte zostali dva týždne, neprežijeme. Mali sme aj so sestrou šťastie.
Šťastie v koncentráku?
Chodili sme na odvšivovanie a tam mi raz jedna žena z Nových Zámkov povedala, že môj strýko vykladá ľudí z vagónov, ona ho poznala, ja som ho nespoznala. Ostrihali nám vlasy, nespoznali sme jeden druhého. Tá žena mi povedala, aby som tu nezostávala, aby som sa nahlásila do roboty. Vybrali nás tisíc a išli sme do Allendorfu, ktorý spadal pod Buchenwald, pracovať do továrne na výrobu munície.
Aké tam boli podmienky?
Tam sme boli takmer rok. A hoci sme robili cez deň aj v noci, 16 hodín denne ťažkú robotu, aj bomby sme vyrábali, tam sme mali aspoň strechu nad hlavou, vodu a jedlo. To bol oproti Osvienčimu veľký rozdiel. Tam už sme vedeli, že prežijeme. V marci 1945 nás oslobodili americkí vojaci. Na nákladiakoch nás zobrali do Plzne a odtiaľ sme išli vlakom do Bratislavy. V septembri sme prišli späť do Galanty.
Aké bolo vrátiť sa s pocitom, že okrem sestry ste všetkých a všetko stratili?
V Bratislave som stretla jedného známeho a on mi hovorí: „Tvoj otec žije! V Budapešti!“ V živote som predtým nebola ani len v Bratislave, nie to ešte v Budapešti. Zobrala som sa, obliekla sa ako stará baba, lebo všade boli Rusi a tí robili zle mladým ženám. Dostala som sa do Budapešti na židovskú ulicu, Dob utca, a stretla som dve ženy, ktoré pochádzali z Galanty. Pýtala som sa, kde býva môj otec, ale nedali mi správnu adresu. Nejakí ľudia ma nechali prespať v škole. Ako som tam vonku stála, naraz som zbadala môjho otca. Bolo to ako zázrak. Ale on bol veľmi chorý, v roku 1963 zomrel.
Ako ste sa potom vyrovnávali s následkami holokaustu?
Vrátila som sa do Galanty. Moja sestra v roku 1946 odišla do Palestíny, dnešného Izraela. Nechcela tu zostať. Ja som o tom tiež rozmýšľala, ale zostala som tu. V roku 1947 som sa vydala. Keď je človek mladý, a ja som mala 18 rokov, keď som sa vrátila z Osvienčimu, inak to berie, ako keď je už starý. Už je to vyše 60 rokov a teraz to beriem asi ťažšie.
Mnohí, ktorí prežili holokaust, si už túto traumu nechceli pripomínať a celý život o pekle koncentračných táborov mlčali. Vy ste o tom v kruhu rodiny hovorili?
Pravdaže, moje deti vedia, čo sa mi stalo. Aj som ich vzala do Allendorfu, kde som pracovala počas vojny.