V časoch prvej republiky boli rozšírené dievčenské školy, ktoré však neskôr za socializmu vymizli. Považujete za oprávnené, aby dievčatá alebo ženy vychovávali v školách k zručnostiam, ako je varenie alebo vedenie domácnosti?
Za socializmu sa taký typ škôl považoval za prežitok. Dnes však dievčenské školy v systéme stredného školstva existujú a majú ambíciu vychovávať ženy v domácnosti. Podľa obsahu výučby aj podľa prijímaných študentiek však vidno, že sú určené skôr dievčatám, ktoré sa vo vzdelávacom systéme nevedia uplatniť inde. Podľa mňa takéto znalosti a zručnosti každá dievčina zvládne v rámci svojej rodinnej výchovy a nemyslím si, že by mali byť predmetom špeciálneho vzdelávania. Predpokladám, že podobné školy vychovávajú aj ženy, ktoré sa vedia uplatniť profesionálne – napríklad ako kvalifikované pomocníčky v domácnostiach. Hoci existujú názory za aj proti, mne osobne to pripadá ako čosi, čo do moderného vzdelávacieho systému nepatrí.
Za socializmu bol trend celkom opačný. Systém sa usiloval ženy dostať čo najviac do práce, deti umiestniť v jasliach či škôlkach, uprednostňovať verejné stravovanie. Nebol to zasa druhý extrém, ktorý sa usiloval potlačiť rodinný život?
Dnes sa toto obdobie interpretuje z hľadiska ideologickej podmienenosti. Samozrejme, možno kritizovať násilný rýchly skok z jedného extrému do druhého, teda od tradicionalistickej spoločnosti k manifestovaniu inej, emancipovanej. Možno kritizovať, že plná zamestnanosť žien bola vynútená. No na druhej strane sa s dvadsaťročným odstupom niektoré veci javia ako benefit. Napríklad systém služieb pre deti, systém predškolských zariadení, jeho finančná a miestna dostupnosť. Napriek istým nedostatkom sme sa toho systému nemali vzdať, skôr ho bolo treba rozvíjať a zdokonaľovať.
Myslíte si, že dnešná spoločnosť vychádza dostatočne v ústrety potrebám žien zladiť rodinný a pracovný život?
Predovšetkým to už nie je len potreba žien – je to potreba žien i mužov, ktorí chcú viesť nielen pracovný, ale aj rodinný život a k tomuto cieľu smerujú rôzne návrhy a odporúčania verejných politík. Ak nemá silnú vôľu a dostatok finančných prostriedkov štát, na spoluprácu sa nabádajú aj iní aktéri. Napríklad na budovaní zariadení pre deti dnes musia spolupracovať samosprávy a zamestnávatelia. Vzniká to nie na základe ideológie, ale z potrieb samotného života. Aká je dôležitá práca, zamestnanosť žien, potvrdil príbeh týranej rómskej ženy z relácie Modré z neba. Bola to matka štyroch detí, bez práce, bez kvalifikácie, no veľmi kultivovaná. Plakala od radosti, keď jej našli zamestnanie. Hovorila, že je zvyknutá pracovať a považuje prácu za základnú vec v živote. V tej chvíli, ako ju získala, bola odhodlaná urobiť všetko pre svoje deti, aby mali vzdelanie a lepšie predpoklady do života.
Do akej miery by rodinnú politiku mali určovať politické doktríny?
Dnes sa už v mnohých krajinách ani nehovorí o rodinnej „politike“, pretože je otázka, či vôbec rodinná politika môže existovať. Samozrejme, môže – v zmysle istého manifestu, zámeru, cieľov, ktoré chceme dosiahnuť. Ale to, ako sa v konečnom dôsledku populácia správa, nemožno presne naplánovať ani naoktrojovať. Vidno to napríklad na demografickom vývoji. Skôr musia jednotlivé verejné politiky reagovať na potreby ľudí.
Ostať v domácnosti je teda pre dnešnú ženu prežitok?
Myslím si, že pre väčšinu žien áno, ale na krajných póloch spoločenského spektra existujú výnimky. Na jednej strane ide o ženy, ktoré nemajú inú voľbu, ako byť v domácnosti, pretože sú dlhodobo bez práce a nemôžu svoju situáciu inak riešiť. Na druhej strane sú tu ženy, pre ktoré je voľbou dobre sa vydať, zabezpečiť sa, venovať sa majetku, jeho zveľaďovaniu a vytvárať pre niekoho zázemie.
Akú knihu by ste teda odporúčali súčasným ženám?
Napríklad román Láska od afroamerickej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Tony Morrisonovej. Autorka cieľavedomo sleduje témy prelínania kultúr, otroctva (reálneho i odvodeného), slobody verzus neslobody v kontexte spoločenského aj individuálneho ľudského vývoja.