Ľudová strana skončila až na treťom mieste len s polovičným ziskom hlasov.
Prvé poprevratové a prvé slobodné. Aj tieto prívlastky zdobili voľby do Národného zhromaždenia ČSR pred 90 rokmi. Priam sa natíska paralela s voľbami v máji 1990, tie však prebiehali v podstatne odlišných historických podmienkach.
Hlinkoví ľudáci išli do politickej súťaže s heslom Za Boha, za národ, kým sociálni demokrati – Za slovenskú chudobu. Tretím favoritom bol volebný blok agrárnikov – hlásali „zľudovenie“ pôdy – a národniarov, ktorý vytvorili Vavro Šrobár a Milan Hodža. Blok zastupoval vládny tábor, Šrobár bol navyše ministrom s plnými mocami pre Slovensko. To mu však v novej situácii skôr škodilo, ako pomáhalo.
Ako napísal o pätnásť rokov neskôr známy český publicista Ferdinand Peroutka, voľby roku 1920 mali predovšetkým potvrdiť životaschopnosť mladého Československa alebo – jeho slovami – „prevahu československého živlu nad maďarským a nemeckým“. Tá sa síce preukázala, ale Peroutka zároveň dvíhal varovne prst: „V štáte, kde až tretinu hlasov získali strany národnostných menšín, musí mať každá vláda k ním zvlášť obozretný pomer.“
Viaceré české a slovenské politické strany vytvorili volebné koalície, aby aj tak demonštrovali svoju lojálnosť novému štátu. Dokonca ľudáci, známi svojimi autonomistickými požiadavkami, išli do volieb v jednom bloku s českými katolíkmi – lidovcami. Neskôr to, pravda, oľutovali.
Boli to voľby uprostred rozhýbaných hraničných stĺpov a v tieni parížskej mierovej konferencie, ktorá ešte len mala rozhodnúť o definitívnych hraniciach Československa s Maďarskom. Rozdelenie Spiša a Oravy medzi Poľskom a ČSR mal potvrdiť plebiscit, voľby tam preto odročili.
Pôvodne sa však malo voliť na území celého štátu o rok skôr, v máji alebo júni 1919. Na východ republiky však vtedy vpadli maďarské červené gardy a Praha mala iné starosti.
Preto sa volilo až 18. apríla 1920 do poslaneckej snemovne a o týždeň neskôr, 25. apríla do senátu Národného zhromaždenia.
Bez kortešačiek to ani vtedy nešlo
Rámec volieb síce vymedzili nové, demokratické zákony, ale uhorská tradícia predvolebných kortešačiek sa na Slovensku ďalej udržala. Sprevádzalo ju kupovanie hlasov, zastrašovanie protivníka i pokusy o manipuláciu volieb.
Už začiatkom roku 1920 zachytil ľudáci list zo sekretariátu agrárnikov, ktorý takéto praktiky odhaľoval. Na vidieku sa ešte prejavovala povojnová bieda, a tak sympatizantov podplácali nedostatkovým tovarom. V liste, ktorý zverejnil denník Slovák, sa uvádzalo, že každej pobočke posielajú „po 1 litri petroleja, poťažne štvrť kg sviečok“ na hlavu. Neskôr dodali ešte soľ a rum.
Roľnícka strana bola vtedy vládna, a tak využila v predvolebnej kampani župné úrady. „Obciam sa zo župných úradov nadiktovalo sto a sto litrov rumu,“ tvrdil neskôr Karol Sidor, popredný funkcionár ľudovej strany, a sarkasticky dodával. „Museli ho kúpiť a vypiť na väčšiu slávu Šrobárovho nariadenia o odalkoholizovaní Slovenska.“
Šrobárovci, hodžovci, ale najmä sociálni demokrati vyčítali na oplátku ľudákom, že vedú kampaň s pomocou cirkvi a duchovenstva. „Volebná agitácia v kostoloch je neprípustná!“ pripomínal titulok na prvej strane Robotníckych novín.
Vládnemu táboru však asi najviac uškodil tragicky prípad v obci Rumanova pri Hlohovci. Proti štrajkujúcim poľnohospodárskym robotníkom tvrdo zasiahli četníci, dvoch dôverníkov pritom zastrelili. Darmo vyšetrovatelia opakovali, že ich k tomu donútila druhá strana a že sa len bránili. Prípad začiatkom apríla 1920 rezonoval v najširšej verejnosti a jeden z predákov sociálnej demokracie Josef Stivín nazval Šrobára „krvavým diktátorom Slovenska“.
Foto: archív Pravdy
Strany už aj vtedy vystúpili so svojimi volebnými programami, ktoré sa nazývali manifesty, a boli to nezriedka objemné spisy, ktoré málokto čítal. Nesmel v nich chýbať postoj k hlavnej – sociálnej otázke, ale ani k boľševickej revolúcii v Rusku, ktorá vtedy hýbala svetom.
„Svojou voľbou manifestujte za veľkú ruskú revolúciu, za víťazstvo ruského proletariátu a za mier so sovietskym Ruskom,“ vyzývala Československá sociálna demokracia. „Ak má byť parlament nástrojom socialistickej republiky, proletariát mu musí vtlačiť svoju vôľu.“
„Materialistický socializmus znásilňuje ľudskú prirodzenosť,“ kontroval manifest lidovcov – ľudákov. „Preto iba na mravných kresťanských základoch, a nie v triednom boji môže byť vybudovaná vzorná Československá republika.“
Už o rok na to prežívala sociálna demokracia veľkú krízu. Jej radikálna ľavicová časť sa osamostatnila a založila Komunistickú stranu Československa Komunisti začali neskôr nadávať sociálnym demokratom do „sociálfašistov“. Dlho však nevydržalo ani spojenectvo českých a slovenských katolíkov v politike.
Voľby, ktoré sa už nezopakovali
O priazeň voličov sa uchádzalo 23 politických strán, na Slovensku však len 9, v niektorých volebných krajoch dokonca iba 5. Voliť mohli občania od 21 rokov, zvolení mohli byť kandidáti, ktorí mali najmenej 30 rokov, čo vylučovalo z politickej súťaže mladú generáciu.
Zato po prvý raz získali volebné právo ženy, dokonca oveľa skôr ako mnohé iné Európanky. Napríklad Angličanky mohli ísť po prvý raz voliť až v roku 1928, Španielky v roku 1931 a Talianky až v roku 1945.
„Ženo slovenská, voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky,“ vyzývala dobová tlač. Voličská aktivita Sloveniek však bola na prvý raz pomerne nízka. Svedčila o ich slabom spoločenskom postavení a zapojení do verejného života. Podľa štatistík bolo v roku 1920 zamestnaných z každej tisícky iba 186 žien. A prvé poslankyne – Slovenky sa v parlamente objavili až oveľa neskôr.
Volilo sa, kde prišlo, ale tak, aby sa dodržala zásada tajného hlasovania. Niekde sa pre voľby združili aj tri susedné obce a volilo sa nakoniec v rodinnom dome. Napríklad z obecnej kroniky v Socovciach (okres Martin) vyplýva, že volebnú miestnosť zriadili v dome Jána Paleša.
Zaujímavosťou volieb bola povinnosť zúčastniť sa na nich. Zamestnávatelia museli tomu prispôsobiť pracovný čas, aby zamestnanci mohli voliť. Rovnako sa upravila aj vojenská služba vo volebný deň.
Ústava z februára 1920 hovorila iba o československej národnosti, preto zo štatistiky volieb ťažko vyčleniť Slovákov. Jedno je však isté, politické strany kandidujúce v slovenských volebných krajoch získali 61 mandátov z celkového počtu 300 v poslaneckej snemovni a primeraný podiel v 150-člennom senáte. Zdá sa to málo, ale ČSR pozostávala vtedy aj z Podkarpatskej Rusi, kde sa voľby konali neskôr.
Voľby 1920 v kocke
- boli to prvé parlamentné voľby po vzniku Československa v roku 1918
- do volieb fungovalo takzvané Revolučné alebo Dočasné Národné zhromaždenie
- toto zhromaždenie zvolilo aj prvého československého prezidenta T. G. Masaryka
- z volieb vyšla ako najsilnejšia strana sociálna demokracia (na Slovensku 39,4 % hlasov)
- za ňou skončili Slovenská národná a roľnícka strana (18,7) a Čs. strana ľudová (18,1)
- víťazstvo ľavice bolo pre vtedajšiu povojnovú Európu typické, nemalo však dlhé trvanie
Boli to nezvyčajné voľby s výsledkami, ktoré sa do zániku prvej ČSR už na Slovensku nezopakovali.. Podľa zistení Vladimíra Krivého zo Slovenskej akadémie vied nadpolovičná väčšina hlasujúcich voličov už potom podporovala strany kriticky zamerané proti jestvujúcemu štátnemu zriadeniu a strany s nedemokratickými prejavmi.
„Stalo sa to preto,“ vysvetľuje Krivý, „že občania Slovenska boli síce prosociálni, ale zároveň aj silne religiózni a odmietajúci hodnotové zmeny, ktoré sociálna demokracia svojou európskosťou predstavovala.“ Ďalším dôvodom mohol byť i jej čechoslovakizmus a podceňovanie slovenských národných požiadaviek.
Najsilnejšiu popularitu mali potom kresťanské, predovšetkým katolícke strany. Červené Slovensko zbelelo.