Na Slovensku začali vznikať občianske združenia, periodiká, knihy, šíriť sa informácie i kontakty. Ako sa však žije slovenským gejom a lesbám naozaj? Zmizla diskriminácia, alebo sú predsudky stále pevne zakorenené?
Viaceré bratislavské reštaurácie a bary včera ozdobili svoje vchody dúhovými vlajkami. Symbol gejov a lesieb vyvesili preto, aby neheterosexuálnej menšine ukázali, že je u nich vítaná. Napriek tomu, keď sa aktivisti rozhodli usporiadať v Bratislave prvý dúhový pochod za práva homosexuálov, narazili na odpor nielen cirkevných a politických kruhov, ale aj časti spoločnosti.
Gejovia a lesby sú dnes na Slovensku v lepšom prípade tolerovaní, nepožívajú rovnaké práva ako väčšinová spoločnosť, neraz majú obavy verejne sa prejaviť. A hoci aj neheterosexuálna komunita a vzťah spoločnosti k nej prešli za dve desaťročia dramatickým prerodom, mnohí gejovia a lesby majú v slovenských uliciach stále obavy čo i len chytiť sa za ruky. Svorne však tvrdia, že to smeruje k lepšiemu.
Za železnou oponou málo informácií, veľa mýtov
S lesbickou aktivistkou Hanou Fábry sme sa telefonicky dohodli, že sa pre rozhovor pokúsi sprostredkovať nejakú mediálne menej známu lesbu, rovesníčku. Na stretnutie však napokon prišla sama. „Väčšina lesbických žien v mojom veku podľahla v mladosti sociálnemu tlaku a dnes majú rodiny, deti. Rozhovorom pod vlastným menom by ich mohli vystaviť negatívnym reakciám okolia, čo nechcú,“ vysvetľuje 47-ročná Fábry.
Pred rokom 1989 žili podľa Fábry gejovia a lesby v informačnom vákuu. „O homosexualite existovali len strohé odkazy v slovníkoch, ktoré navyše väčšinou vyznievali negatívne – popisovalo sa to ako sexuálna nenormálna úchylka. Človek sám seba nechcel spájať s negatívnym označením, takže nevedel, čo sa to s ním deje. Mnohé ženy podľahli tlaku spoločnosti,“ vysvetľuje zakladateľka prvého lesbického združenia Museion.
V tých časoch bola navyše homosexualita aj oficiálne stále považovaná za chorobu. Prejavovať náklonnosť k osobe rovnakého pohlavia na verejnosti bolo niečo nemysliteľné. „Ani v Bratislave si nikto nedovolil chytiť sa za ruku,“ spomína Richard Fekete, ktorý v čase nežnej revolúcie prežíval pubertu. V osemdesiatych rokoch však už existovali bary pre homosexuálov, ale boli opradené tajomstvom.
„Ešte za komunizmu som raz navštívila Diana bar, kde bol čašník gej. Hneď mi bolo jasné, že sú tam samí teplí. Neboli tam žiadne ženy a ja som nenašla odvahu niekoho osloviť,“ spomína Fábry, ktorá sa do prostredia komunity dostala až po revolúcii.
„Predstavu o gej podnikoch u väčšiny ľudí vytvoril film Policajná akadémia, kde bol bar U modrej ustrice, v ktorom tancovali neustále tango fúzatí páni v koži,“ hovorí s úsmevom Fekete a dodal, že takého by sa bál možno aj on. „Keď som mal navštíviť Extázu, jeden z prvých klubov, do ktorého sa dalo dostať len na zazvonenie, čakal som podľa rečí hotové orgie. Mal som obavy, no napokon to bol úplne normálny bar, až by som povedal, že úplna nuda,“ spomína dnes 36-ročný manažér.
Homosexuáli vďačia za mnoho internetu
Prvé roky v slobodnej spoločnosti priniesli neheterosexuálnej komunite obrovskú úľavu, úspešné bolo však skôr ťaženie smerom dovnútra ako von. „Vytvárali sa prvé komunity, združenia, veľmi dôležitou časťou práce aktivistov bolo aj zverejňovanie objektívnych informácií, aby ľudia vedeli, že nie sú chorí, že sú len iní ako väčšina,“ vysvetľuje Fábry.
Ani jedno, ani druhé však nešlo hladko. Viaceré noviny dlho váhali, či publikovať gej a lesbické inzeráty. „Nešlo pritom o žiadnu osobnú inzerciu. V roku 1992 nás takmer odmietol aj Nový čas. Inzerát pritom chcel len informovať, že formujeme prvé lesbické združenie,“ dodáva Fábry, ktorá sa sama k lesbickej komunite dostala práve cez obdobný inzerát z roku 1991.
Napriek vyškrtnutiu homosexuality zo zoznamu chorôb v roku 1990, v deväťdesiatych rokoch naďalej pokračovali aj nútené hospitalizácie. Peter Vaško, ktorý v tých časoch dospieval, spomína na ťažkosti svojho kamaráta. „Na vojne sa v rote priznal, že je homosexuál, a tak ležal dva mesiace na psychiatrii. A nebol jediný,“ hovorí 34-ročný Vaško.
Foto: SITA, AP
Pred nástupom internetu bolo zoznamovanie sa homosexuálov stále problematické. „Existovali nejaké inzeráty on hľadá jeho, pri nich som však týždeň čakal na odpoveď. Gej diskotéky museli byť stále utajované, lebo sa stalo, že to tam niekto prišiel vymlátiť,“ rozpráva Fekete. Zmenil to práve internet.
„Po nejakých počiatočných pokusoch sme začali využívať sieť IRC, kde bolo naraz prihlásených aj 30 či 50 ľudí, čo bolo na tú dobu niečo neuveriteľné,“ pokračuje Fekete. Internet zmenil aj prístup k informáciám. „Keď som si začala veci uvedomovať, dala som do Googlu heslo lesba, našla som združenie Hany Fábry a hneď som mala všetko potrebné,“ opisuje svoju súčasnú skúsenosť 23-ročná Romana Schlesinger. Dnes komunita využíva napríklad aj vlastnú zabezpečenú sociálnu sieť qpeople.
Osobné od politického nemôžu oddeľovať
Aj vďaka vplyvu internetu už uplynulé desaťročie netrpelo na nedostatok informácií či na slabé vzájomné kontakty. Aktivisti spomedzi gayov a lesieb sa začali sústreďovať na boj za zrovnoprávnenie, ktorého najznámejšou agendou je požiadavka na registrované partnerstvá či homosexuálne sobáše. „Taký aktivizmus pre mňa nie je žiadnym altruizmom, jednoducho sama nechcem byť ponižovaná,“ začne Fábry.
Gejovia a lesby argumentujú napríklad tým, že bez oficiálneho zväzku im ostáva v prípade úmrtia či pri chorobe partnera uzavreté jeho súkromie. Nepríjemná je nevedomosť o zdravotnom stave partnera, problémy však nastávajú aj pri dedení či dokonca pri komunikácii s bankami, mobilnými operátormi… Problémy sa môžu vynoriť naozaj v najrôznejších sférach.
„Sú prípady, keď sa človek po coming-oute (zverejnenie svojej orientácie) odcudzí vlastnej rodine. V prípade, že sa dotyčnému niečo stane, je však vždy informovaná jeho rodina a nie človek, s ktorým roky žije. Takých prekážok je oveľa viac,“ vysvetľuje Vaško, ktorý so svojím partnerom žije už takmer desaťročie. Fábry za svoje práva bojuje aj z princípu. „Platím dane tomuto štátu rovnako ako heterosexuáli, prečo by som mala byť občiankou druhej kategórie?“
Zmeny v zákonoch by podľa aktivistiek a aktivistov pomohli sekundárne zmeniť aj nedobrú verejnú mienku o gayoch a lesbách. „Vezmite si antidiskriminačný zákon. Možno si firma dnes aj tak napokon vyberie zamestnanca na základe pohlavia, ale nikto si nedovolí do inzerátu napísať, že hľadá len mladú ženu alebo sa nesmú na pohovore pýtať, či plánuje deti,“ vysvetľuje Schlesinger, ktorá v tomto roku končí štúdium žurnalistiky.
Fábry dáva za príklad západoeurópske a škandinávske krajiny. „V Dánsku majú registrované partnerstvo už od roku 1989 a cítiť to aj vo vnímaní tejto menšiny majoritnou spoločnosťou,“ hovorí. Na druhej strane pripomína, že jestvujú aj štáty, kde je homosexualita stále hrdelným zločinom. „My sme zatiaľ zašli úmerne k tomu, koľko rokov na týchto témach pracujeme v konzervatívnom slovenskom prostredí,“ uzatvára.
Z liečenia homosexuálov sa už väčšina vyliečila
Ideálnym stavom pre homosexuálov pritom nie je tolerancia od spoločnosti, ale to, že ich okolitý svet nebude vôbec „riešiť“. Gayovia a lesby však uznávajú, že taký ideál je nedosiahnuteľný. „Vždy budeme menšinový žáner, takže sa musíme pretĺkať,“ hovorí s úsmevom Vaško. V súčasnosti má pretĺkanie mnohé podoby. Od bránenia sa fyzickým a slovným útokom cez návrhy na vyliečenie až po nepríjemné otázky.
Foto: SITA, AP
Dodnes sa ozývajú skupiny, ktoré tvrdia, že homosexualita je choroba, z ktorej sa dá vyliečiť. „Už to však nie je téma. Otvárajú ju viac-menej len extrémne združenia,“ hovorí Schlesinger a dodáva, že homosexuálom chýba úplne iná liečba. „Napríklad párová terapia pre homosexuálov, terapeutická pomoc pre gayov a lesby, ktorí majú problém so životom v homofóbnej spoločnosti.“
Spoločnosť však na homosexuálov tlačí aj inak. „Vždy, keď niekto zistí, že som homosexuál, nasledujú tie isté otázky. Kedy som na to prišiel, či som to skúšal so ženou. A keď sa mi to nepáčilo so ženou, že som možno nebol s dobrou… Vtedy mám chuť sa opýtať ja ich, či aj oni nechcú vyskúšať to s mužom a ak sa im nebude páčiť prvý, tak že možno treba hľadať ďalej,“ hovorí Fekete sarkasticky.
Homosexuáli si svoje vypočujú aj od politických či cirkevných hodnostárov, bežné sú však aj nadávky od okoloidúcich na ulici. „V mestách na západe netreba riešiť, či sa môžem, alebo nemôžem s niekým držať za ruku. U nás ešte treba mať obavu. Človeku nie je treba, aby na neho niekto vykrikoval,“ hovorí Vaško, ktorý ešte na vlastnej koži nezažil fyzický útok ako mnoho iných gayov. Možno aj vďaka svojej dvojmetrovej výške. Fabry však obete útokov pozná, jednému gejovi dokonca pomohla vybaviť azyl v tolerantnejšej cudzine.
Vaško tiež pripomína, že keď sa odhliadne od extrémistov, reakcie okolia do veľkej miery závisia aj od toho, ako sa správa samotný homosexuál. „Verím, že keď sa niekto správa priveľmi okázalo, nemusí to byť príjemné,“ tvrdí. Jemu osobne sa napríklad už dosť dlhý čas nestalo, že by s ním niekto prestal komunikovať na základe zistenia, že je homosexuál.
Zverenie sa rodičom bude náročné aj v roku 3000
Strach pred odhalením sa v spoločnosti však naďalej zostáva. „Ide o iracionálny strach. Človek totiž naozaj nikdy nevie, čo nastane,“ hovorí Fábry. Podľa Vaška je najťažšie zverenie sa rodičom. „Rodič to nemôže len tak ľahko zhltnúť. Má pre svoje dieťa vysnívaný život a ono sa vyberie úplne inak. Aj keď sa bude písať rok 3000, toto bude podľa mňa stále rovnako náročné,“ dodáva.
Vďaka tomu, že spoločnosť sa pomaličky posúva, viac ľudí ako v minulosti je ochotných prekonať strach. Na Slovensku však stále existuje aj početná skupina skrytých homosexuálov. „Nie každý je ochotný dať si tú verejnú pečiatku,“ dodáva Vaško. Dlhodobé popieranie však môže mať za následok rozpad rodín, kamarátskych vzťahov, ale aj problémy na pracovisku.
V prípade Slovenska je rozmanité aj vnímanie homosexuality zo strany väčšinovej spoločnosti. Hoci zovšeobecnenia neplatia na sto percent, najslobodnejšie sa gayovia a lesby môžu cítiť v Bratislave a vo veľkých mestách. Vidiecke prostredie je k odlišnostiam netolerantné vo všeobecnosti a platí to aj v prípade homosexuálov. Tí preto odchádzajú do miest i do zahraničia.
Vaško, ktorý je bývalý tanečník a po svete cestuje už od svojich 18 rokov, môže porovnávať. „Nie je to také ako na západe, ale aj na Slovensku môže gay žiť relatívne v pokoji s vedomím, že sa o jeho sexuálnej orientácii vie,“ mieni Vaško. Skúšku správnosti jeho tvrdenia možno čiastočne vystaví aj dúhový pochod, ktorý sa uskutoční v hlavnom meste presne o týždeň – 22. mája.