S hrozivou prognózou prišli v spoločnom referáte Mirko Mego, skúsený súdny znalec v odbore trestných činov proti životu, a jeho mladší kolega, kriminalista Martin Sopko. „Myslíme si, že aj na Slovensku sa prejavia dôsledky organizovaného zločinu vrátane uplatnenia profesionálnych vrahov, ktorí nemajú s poškodeným nijaký osobný vzťah,“ tvrdili autori príspevku.
Pred dvadsiatimi rokmi poznali Slováci vražedné vybavovanie si účtov medzi podnikateľmi a likvidačné praktiky mafiánov len zo západných gangsterských filmov a z rôznych detektívok. Mego so Sopkom však upozornili, že ,,isté náznaky sú už tu". Rozbiehala sa malá privatizácia, vyhrocoval sa konkurenčný boj medzi skupinami takzvaných fakturantov.
Obľúbený terč – privatizátor
Prvú verejnú popravu mafiánskeho typu však Bratislavčania zažili až v júli 1995. Udiala sa takmer na pravé poludnie v blízkosti nástupného ostrovčeka električiek. Keď tam vybuchol červený Citroën, vnútri sedeli bratia Vladimír a Jozef Danišovci, známi pod prezývkami Tuti a Papas. „Ich telá zbierali policajti v okolí výbuchu po kúskoch,“ informovali denníky.
V nasledujúcom roku pribudli prvé záhadné vraždy spojené už s veľkou privatizáciu a so vznikom takzvanej slovenskej kapitálotvornej vrstvy. Dvoch zo štyroch privatizátorov mamutej obuvníckej fabriky ZDA Partizánske (dostali ju za symbolickú 1 korunu, ktorú však „zabudli“ Fondu národného majetku zaplatiť) usmrtili neznámi páchatelia v rozpätí deviatich mesiacov. Antonína Jašíka zastrelili na parkovisku pred jedným barom. Pavol Bezák dostal guľky do hlavy pred svojím rodinným domom.
Vo februári 1997 zalomcovali Bratislavou až dve vraždy na objednávku. Známu figúru tunajšieho podsvetia Miroslava Sýkoru a jeho ochrankára zastrelili neznámi páchatelia strelami zo samopalu a brokovnice pred zrakmi hostí hotela Holiday Inn. „Už ho doraz!“ povzbudzovali sa strelci a potom zmizli v dodávkovom aute.
V tom istom mesiaci zastrelili na parkovisku – ach, tie naše opustené parkoviská! – komerčného právnika Jozefa Matulu. Vraždu si vraj objednal istý podnikateľ. Nasledovala vražda Eduarda Diniča v máji 1998. „Trup bez hlavy dopadol po výbuchu trhaviny na kurty,“ písala Pravda o verejnej poprave ďalšej výraznej postavy bratislavského podsvetia.
O rok na to zastrelil nájomný vrah v objekte Bratislavských mraziarni ich majiteľa Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď. Vražde nezabránil ani podnikateľov opancierovaný mercedes a dvaja ochrankári. Skúsenému snajperovi stačil jeden výstrel špeciálnym nábojom zo strechy protiľahlého objektu.
Ducký – prvá vražda politika
Nič z toho sa však nemohlo vyrovnať objednanej vražde Jána Duckého v januári 1999. Neznámy páchateľ (páchatelia?) si naňho počkal na chodbe bytového domu a obeť usmrtil troma výstrelmi do hlavy.
Ducký nebol „sýkorka“ či iný vták z bratislavskej galérky, ale exminister hospodárstva, bývalý šéf slovenských plynární a blízky spolupracovník Vladimíra Mečiara. Nebola to ešte politická vražda, ale vražda politika určite. Dodnes sa špekuluje o jej motívoch. Boli za ňou takzvané Duckého zmenky, alebo privatizácia dôležitých podnikov?
„Koncom 90. rokov sa už prejavuje veľmi nebezpečný trend inštrumentalizácie násilia, o čom svedčia aj objednané vraždy, vo vzťahu k organizovanému zločinu,“ konštatuje kriminologička Gabriela Lubelcova z Univerzity Komenského. „Zároveň možno pozorovať prepojenie násilnej kriminality s presadzovaním ekonomických záujmov.“
Séria vrážd významných podnikateľov pokračovala aj v novom miléniu. Vo februári 2001 našli ležať známeho priemyselníka Jána Korca bez známok života na chodníku pred jeho domom v Piešťanoch. Telo bolo prevŕtané tridsiatimi nábojmi.
Pokračovali tiež vraždy údajných bosov podsvetia. Za jediný rok vyhasli životy Jozefa Svobodu, Petra Havašiho, Jozefa Surovčíka či Jána Takáča, Petra Čongrádyho. Naposledy menovaného zavraždili na pravé poludnie a napriek tomu, že ich snímali kamery, o ktorých nemohli nevedieť.
Zároveň s trúfalosťou organizátorov a vykonávateľov týchto vrážd sa oslaboval pocit bezpečia širokej verejnosti. ,Vedomie, že náhodný chodec sa môže pripliesť do cesty útočiacim zločincom, je nesporne znepokojujúce," komentoval situáciu v roku 2004 vtedajší profesor Policajnej akadémie SR, kriminológ Květon Holcr.
Ako si objednať vraždu partnera
Za najväčšie nebezpečenstvo označil Holcr už vtedy objednávateľov týchto vrážd. ,,Bývajú to spravidla veľmi vplyvní ľudia, preto na ich odhalenie i potrestanie by bola potrebná tesnejšia spolupráca všetkých bezpečnostných zložiek štátu vrátane spravodajských služieb a rozhodne vyjadrená politická vôľa."
Medzitým sa v niektorých prípadoch podarilo odhaliť pozadie objednaných vrážd. Za mrežami sa ocitli napríklad sprostredkovatelia i údajný najímateľ vraždy J. Korca, ale samotný vrah je naďalej na úteku.
Zdá sa, že na Slovensku je oveľa ľahšie dolapiť i potrestať tých, čo si objednajú vraždu takpovediac vo vlastnej rodine. Pred tromi rokmi odsúdili na 12 rokov straty slobody Ivonu B., ktorá si ešte v roku 2000 objednala v Nitre vraždu exmanžela Mariána B. Dvaja bývali policajti zinkasovali za to 350-tisíc korún a 10-tisíc amerických dolárov.
V Košiciach si zase Miloš D. objednal v roku 2003 vraždu svojej manželky. S vykonávateľom sa mal dohodnúť na odmene 225-tisíc. V kauze vyniesol krajský súd už tri rozsudky, stále však nie je právoplatne skončená.
Jedno je isté: časy, keď sa vražda na Slovensku dala objednať za 150-tisíc korún, sú už dávno preč…