Foto: Skyscrapercity
Niekedy je slávny rodák viac ako zaujímavý. Stáva sa zdrojom vlastenectva, objektom osobitej hrdosti, idolom, nasledovaniahodným vzorom – skrátka, hrdinom. Ak ho niet, treba si hrdinov vymýšľať – čo je už horšie – či dokonca privlastňovať si cudzích. Slováci však na to naozaj nie sú odkázaní.
Hudecovo dielo odolalo kultúrnej revolúcii
Komu patrí svetoznámy architekt Hudec? Famózneho staviteľa si privlastňujú najmä Maďari, ale aj Číňania a Američania. Pre jedných je László Hugyec, pre druhých Ladislaus Edward Hudec a pre ďalších dokonca Wu-ta-kche. O jeho slovenských koreňoch vedel u nás dlho iba úzky kruh odborníkov.
Pred tromi rokmi sa vydal po Hudecových stopách denník Pravda, ktorý ako prvý priblížil širokej slovenskej verejnosti slávneho rodáka.
Pátranie sme začali u historičky architektúry Kláry Kubičkovej. V Banskej Bystrici žije na Skuteckého ulici. Na tej istej ulici stojí dom, ktorý v roku 1906 dokončil staviteľ Juraj Hudec, otec budúceho architekta. Matka sa volala Pavlína, rodená Škultétyová.
„Hudecovci sa sem presťahoval z Dolnej Mičinej. Tamojší renesančný kaštieľ patril starému otcovi Ladislava, ktorý hovoril v podstate iba po slovensky,“ upozorňuje Kubičková.
Bol Hudec Slovák alebo Maďar? A či to nie je jedno? „Nie, lebo sa narodil v slovensky hovoriacej, hoci prouhorskej rodine,“ odpovedá Kubičková. Ulica, na ktorej býva, sa volá po Dominikovi Skuteckom, slávnom slovenskom maliarovi. Vily Hudecovcov a Skuteckého boli od seba na dohľad. Je historicky doložené, že Skutecký učil budúceho architekta Hudeca kresliť.
Hviezdou sa stal v Šanghaji
Po vychodení škôl v Banskej Bystrici a Budapešti Hudec narukoval do c.k. rakúsko-uhorskej armády a v roku 1916 padol do ruského zajatia. O dva roky neskôr sa mu v Chabarovsku podarilo ujsť. O jeho živote po príchode na územie Číny sa však donedávna vedelo veľmi málo.
Biele miesta sa pokúsila vyplniť sinologička zo Slovenskej akadémie vied Henrieta Hatalová. Hudec sa v Číne začal presadzovať najprv ako spolupracovník amerického architekta Curryho, ktorý mal v Šanghaji ateliér. Navrhol uňho Americký klub, budovu školy a viaceré obytné domy. V roku 1925 sa však Hudec osamostatnil a pracoval vo vlastnom ateliéri.
„Naučil sa po čínsky a s manželkou Giselou, rodenou Fischerovou, sa postupne začlenil do života krajanov pochádzajúcich zo všetkých kútov bývalej monarchie,“ zistila Hatalová. Zúčastňoval sa na činnosti česko-slovenského, ale aj maďarského spolku v Šanghaji.
Foto: Marián Moncman
Väčšinu Hudecovho času však zaberala architektonická tvorba. Za dvadsať rokov navrhol 37 verejných budov i súkromných rezidencií. Hudecove diela prežili napodiv aj „kultúrnu revolúciu“ v Číne, sprevádzanú ničením všetkého prozápadného. Dnes patria medzi kultúrne pamiatky tejto krajiny.
V literatúre sa najčastejšie spomína 22-poschodový Park hotel v Šanghaji z roku 1934. Na poslednom poschodí navrhol Hudec nočný bar s otváracou strechou!
„V tých časoch išlo o najvyššiu budovu nielen v Číne, ale celej Ázii,“ prízvukuje obdivovateľ Hudecovej tvorby Štefan Šlachta, hlavný architekt Bratislavy. „Za pozornosť však určite stojí aj Hudecovo divadlo Grand Theatre pre 2 400 návštevníkov. Podnes je na zozname najkrajších svetových divadiel,“ pripomína.
V roku 1947 sa Hudec aj s rodinou vysťahoval do Spojených štátov. Zomrel v októbri 1958 v kalifornskom Berkeley. Tvoril aj v Amerike, ale čínske vrcholy svojej tvorby už podľa odborníkov nikdy neprekonal.
V testamente si Hudec želal, aby jeho telesné ostatky boli uložené v rodinnej krypte v Banskej Bystrici. Príbuzným sa ich tam podarilo preniesť až v roku 1970.
Hudec patrí celému svetu
Na jar 2008, keď sa svet chystal pripomenúť si polstoročie od smrti veľkého architekta, sa v Šanghaji na podnet maďarskej strany uskutočnila celá séria podujatí pod názvom Hudecov rok. „Slovensko tam upustilo od pôvodne zamýšľanej konferencie, aby sme nevyvolávali zbytočné napätie,“ uviedol vtedy pre Pravdu diplomatický zdroj.
V redakcii sme si lámali hlavu, čím ilustrovať prvý článok o Hudecovi, keďže reprodukovateľné fotografie jeho čínskych stavieb na internete boli zablokované. Našťastie v Šanghaji vtedy pôsobil ako kaskadér Marián Moncman zo Zelenča, ktorý vo svojom voľnom čase fotografuje. Požiadali sme ho o niekoľko snímok. Urobil ich pre nás, ale neskrýval, že s nimi mal dosť veľké problémy.
Foto: Marián Moncman
„Hudecova Country Hospital je dnes nemocnicou pre čínskych prominentov, nepovolaní sa nesmú pohybovať ani v jej exteriéroch a fotografovať vnútri už vôbec nie,“ rozprával neskôr Moncman. „Cez vrátnicu som síce prekĺzol nasadením si drzej masky prominenta, ale už po prvom zábere má strážna služba nemilosrdne vyviedla z objektu.“
Napriek tomu sa drzosť oplatila. Mocmanove fotografie onedlho sprevádzali nielen článok v Pravde, ale tvorili jadro prvej výstavy o Hudecovi, ktorú v jeho rodisku usporiadal Slovenský spolok architektov. „Hudec patri celému svetu, svetovej kultúre,“ povedal pri tejto príležitosti Šlachta, „ale podľa mňa nám nič nebráni uctiť si Hudeca aj ako slávneho rodáka.“
Režisér Ladislav Kaboš o ňom najnovšie nakrútil dokument, ktorý v septembri uvedie STV.
Ferenc Liszt alebo František List?
Slováci majú s Maďarmi spoločné takmer tisícročné dejiny, preto sa spory historikov a historizujúcich publicistov o pôvode niektorých známych osobnosti najčastejšie týkajú Uhorska. Najnovšie sa ich záujem sústredil na slávneho skladateľa Ferenca (Franza) Liszta. Neutícha už tretí rok, odvtedy čo Miroslav Demko, pedagóg pôsobiaci vo Švajčiarsku, vydal knihu Stratený syn Slovenska. Tvrdí v nej, že najväčší koncertný umelec polovice 19. storočia bol pôvodom Slovák.
A dôkazy? Jeho starý otec sa volal Juraj a podpisoval sa ako List. Pravda, otec Adam už písal svoje meno podľa maďarského pravopisu Liszt, ale zato v škole mal z povinnej maďarčiny vždy najhoršiu známku! Navyše, Adamov syn – skladateľ vedel po slovensky a nemecký či francúzsky, nie však po maďarsky.
Všetko je to v príkrom rozpore s tvrdeniami renomovaných životopiscov skladateľa, ktorí jeho predkom prisudzovali nemecký alebo nemecko-maďarský pôvod.
Známy jazykovedec Ábel Kráľ začal teda meno skladateľa písať ako František List (článok v Slovenských rozhľadoch). V Bratislave vznikla Lisztova spoločnosť, ktorá propaguje „slovenskosť“ tohto hudobného génia. Vlani sa dokonca objavila petícia za to, aby namiesto chystanej sochy T. G. Masaryka postavili v Bratislave pamätník Listovi. A publicista Laco Zrubec navrhol premenovať tak všetky ulice pomenované po Ferencovi (Franzovi) Lisztovi.
Podľa muzikologičky Jany Lengovej zo Slovenskej akadémie vied však neexistujú historické pramene, ktoré by potvrdzovali Lisztovu slovenskú národnosť. Všeobecne známy je jeho výrok vo francúzštine „Je suis hongrois“, čo znamená Som Uhor (alebo aj Maďar), a teda nie Slovák.
Do istej miery to však pripomína jalové spory okolo slovenského pôvodu Sándora Petöfiho (Alexandra Petroviča) alebo Lajosa Kossutha (Ľudovíta Košúta). Vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848 – 1949 však popieral existenciu samostatného slovenského národa. A básnik tejto revolúcie Petöfi – Petrovič hoci aj bol spolužiakom Andreja Sládkoviča na banskoštiavnickom lýceu, písal iba po maďarsky. Privlastniť si autora hudby sa dá, samozrejme, oveľa ľahšie.