Predstavoval sa ako generál Trofimov, ale chodil v uniforme plukovníka Sovietskej armády. Nie, nebol z KGB, mal oveľa vplyvnejšie postavenie. V skutočnosti sa volal Kirill Mazurov a bol členom politbyra, vtedy najvyššieho vedenia v Moskve. Zároveň zastával funkciu podpredsedu sovietskej vlády.
Do Prahy priletel nadránom 21. augusta 1968 spolu s vrchným veliteľom intervenčných vojsk Ivanom Pavlovským, aby dohliadal na generálov. „Dozri, nech tam niečo nevyvedú,“ nakázal mu vraj Brežnev krátko pred hodinou H.
Nešlo len o to, predísť veľkému krviprelievaniu a chaosu. Mazurov, alias Trofimov, mal na starosti predovšetkým politické riešenie situácie bezprostredne po vpáde takmer 500 000 vojakov a 5 000 tankov do spojeneckej krajiny. Predsa nestačilo obsadiť a dočasne paralyzovať jej strategické mocenské inštitúty. Vari ešte dôležitejšie bolo ich „rekonštruovať“ alebo nahradiť novými.
Mazurov bol v okupovanom Československu istý čas akýmsi miestodržiteľom. „Súčasťou mojej misie bolo vybrať vhodných ľudí spomedzi československých politikov, ktorí by stabilizovali situáciu,“ prezradil už na smrteľnej posteli v novembri 1989 redaktorovi novín Izvestija Leonidovi Šinkarevovi. „Aj sme takéhoto človeka našli. Bol to Husák.“
Všetko však bolo oveľa zložitejšie a plné prekvapení na oboch stranách. Počnúc určením hodiny H pre operáciu Dunaj.
Piata kolóna prepadla panike
Pôvodne sa operácia mala začať 21. augusta o 5. hodine stredoeurópskeho času (7. hodine moskovského času) vydaním hesla Búrka pre dve výsadkárske divízie. Ale 20. augusta večer o 21.30 nášho času minister obrany ZSSR maršal Andrej Grečko nečakane nariadil začať výsadok o tri hodiny skôr. Očividne to nemal z vlastnej hlavy, musel ho posúriť Najvyšší, čiže generálny tajomník.
Podľa dochovaných svedectiev Brežnev aj Kosygin prebdeli celú noc z 20. na 21. augusta v budove generálneho štábu sovietskych ozbrojených síl v Moskve. Tam tiež prijímali rozhodnutia na základe správ o záverečných prípravách na inváziu a o aktuálnom vývoji situácie v Československu.
V Prahe rokovalo v ten deň od popoludnia Predsedníctvo ÚV KSČ pod vedením Alexandra Dubčeka. Neskoro večer už musel mať Brežnev informáciu, že priebeh zasadnutia sa ani zďaleka nevyvíja podľa dohodnutého scenára v prospech prosovietskej „piatej kolóny“.
„Intervencia vojsk varšavskej päťky sa koordinovala s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení Komunistickej strany Československa,“ vysvetľuje historik Michal Štefanský, ktorý po roku 1990 pracoval vo vládnej komisii pre objasnenie týchto udalostí.
„Plán spočíval v tom, že skupina zdravých síl vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej revolučnej vlády, " pokračuje Štefanský. "Zároveň mala vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spriatelených štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.“
Dubček však akoby niečo tušil a začal naťahovať čas, odkladal záverečné hlasovanie. Jeho odporcovia vo vedení štátostrany – Vasil Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Emil Rigo – začali strácať pôdu pod nohami a postupne prepadávať panike. Najmä po tom, čo niektorí z nich dostali lístok s textom „Vstup spojeneckých vojsk sa odkladá,“ ako to uvádza vo svojich neautorizovaných pamätiach Biľak.
Moskva sa však, naopak, rozhodla všetko urýchliť. Prevládli obavy, že plány sa prezradia a že ju zradia aj tí, na ktorých podporu sa tak spoliehala.
Vtedajší minister obrany Slovák Martin Dzúr patril medzi nich, o vojenskej intervencii spojencov určite vedel ešte pred jej spustením. Ale keď sa to všetko začalo, Grečko mu vraj telefonicky pohrozil: „Ak Česi začnú strieľať po našich vojskách, dám ťa obesiť na prvú osiku!“
Aj prvá cesta Pavlovského po pristátí v Prahe viedla k Dzúrovi, zatiaľ čo Mazurov sa ponáhľal na sovietske veľvyslanectvo, kde hľadala útočisko väčšina predstaviteľov „zdravých síl“. V tom čase už bolo jasné, že pokus o vnútrostranícky puč im nevyšiel. Dubčekovci ich prehlasovali a v éteri zaznelo vyhlásenie odsudzujúce vojenskú intervenciu.
Nevyšlo to s Indrom ani so Svobodom
Mazurov bol pôvodom Bielorus a v tom čase mal 54 rokov. Kedysi, počas druhej svetovej vojny, organizoval partizánske hnutie v okupovanom Bielorusku. Možno aj preto vybral Brežnev na misiu „pražského miestodržiteľa“ práve Mazurova. Pouličné boje či dokonca boje v horách sa nevylučovali.
„Grečko predpokladal, že sa bude bojovať,“ potvrdzuje historik a Dubčekov spolupracovník Ivan Laluha. „Vyplýva to zo záznamu schôdzky Brežneva s Gomulkom, Kádárom, Ulbrichtom a Živkovom v Kremli 18. augusta, tri dni pred intervenciou. "Brežnev sa tam odvolal práve na Grečka, keď vyzýval spojencov, aby upozornili svojich ľudí, že bude treba pripraviť cement, drevo a iný stavebný materiál na obnovu Československa.“
Bojovať sa však malo so skupinami nedostatočne ozbrojených kontrarevolucionárov a nikto v Moskve ani vo Varšave či Berlíne vtedy nepredpokladal, že na pasívny odpor proti okupantom sa postaví väčšina Čechov a Slovákov.
Sovietsky veľvyslanec v Prahe Stepan Červonenko celé leto informoval Moskvu o tom, že s Dubčekom sympatizuje len „hŕstka intelektuálov“ a chýba mu najmä podpora robotníkov.
Podľa ruských historikov Sergeja Lavrenova a Igora Popova Červonenkove mätúce správy boli inšpirované i jeho predchádzajúcou skúsenosťou. Roztržka medzi Sovietskym zväzom a Čínou sa udiala v čase, keď v Pekingu bol veľvyslancom práve Červonenko. A teraz sa obával, že za jeho pôsobenia príde Moskva o ďalšieho spojenca.
Prvý scenár počítal s tým, že odstaveného Dubčeka pošlú niekde na „dlhodobú dovolenku“. Ako v roku 1956, v čase maďarského povstania poslali Imre Nagya do Rumunska. A tak večer 21. augusta 1968 unieslo špeciálne komando KGB vodcu Československej jari na Zakarpatskú Ukrajinu. Izolovali ho v takzvanej chruščovovskej chate neďaleko Užhorodu.
Kým sa však v Budapešti podarilo Jurijovi Andropovovi pomerne rýchlo pozliepať bábkovú vládu a nájsť pre svoje zámery Jánosa Kádára, v Prahe o 12 rokov neskôr sa to Mazurovovi-Trofimovovi vonkoncom nedarilo. Až kým neobjavil Husáka.
Aj z tých niekoľkých jeho hlásení, ktoré po roku 1991 v Rusku odtajnili, je zrejmé, ako nepochodil najprv s Indrom a Kolderom, a neskôr ani s Biľakom a Svobodom.
Prezident Svoboda pristúpil na spoluprácu so Sovietmi, ale len „odtiaľ potiaľ“. Možných predstaviteľov takzvanej robotnícko-roľníckej vlády vyhnal z Hradu, len čo sa mu prišli ukázať. A s rokovaním v Moskve súhlasil iba za predpokladu, že sa na ňom zúčastní aj Dubček a ďalší unesení ústavní činitelia.
Na opakované tlaky odpovedal starý generál hrozbou samovraždy: „Buď ich pustíte, alebo ma už živého neuvidíte.“
Jastrab zostal do smrti jastrabom
S takým masovým odporom proti okupácii však nepočítali ani autori pozývacieho listu. Biľak zrazu začal nariekať, načo sem prišli „s takým množstvom techniky“. On si vraj myslel, že pošlú „menšiu operatívnu skupinu“.
V tejto situácii Mazurov hlásil do Moskvy, že „kým pravičiari sa aktivizujú, ľavičiari ostávajú pasívni“. Naliehavo odporúčal „ešte raz si pohovoriť s Dubčekom a Černíkom.“
Medzitým sa tajne zišiel takzvaný vysočiansky zjazd KSČ a odsúdil okupáciu. Nielen to, zvolil nové vedenie, kde už nebolo miesta pre zapredancov. Okupačnej moci sa nepodarilo zlikvidovať slobodný rozhlas a nejakým zázrakom vychádzali aj noviny s výzvami k pasívnej rezistencii. „Večer už môže byť neskoro a v Prahe príde ku skutočným zrážkam!“ varoval Mazurov 22. augusta.
Dubčeka museli nielen oslobodiť, ale aj sadnúť si s ním za jeden rokovací stôl. Keď 24. augusta sa o tom dozvedel Wladislaw Gomulka priamo od Brežneva, nemohol uveriť vlastným ušiam. A keď mu vládca Kremľa vysvetlil, že ináč to nešlo, Gomulka vyslovil vetu, ktorá sa dostala aj do nedávno odtajneného stenografického zápisu: „Tak ho poriadne využite a potom pošlite k čertovej materi!“
Mazurov na sklonku života považoval za najväčší úspech svojej pražskej misie, že nemusel pochovať ani jedného Čecha alebo Slováka. On nie, ale ako vysvitlo neskôr, invázia sa neobišla bez štyroch stovák obetí na strane civilného obyvateľstva.
V roku 1978 poslal Brežnev Mazurova do predčasného politického dôchodku. Vraj si mu dovolil v čomsi protirečiť. Potom dožíval ako predseda zväzu vojnových veteránov. Perestrojku nikdy neprijal, až priveľmi mu zrejme pripomínala politiku „socializmu s ľudskou tvárou“. Žiadal Michaila Gorbačova o stretnutie, aby ho vraj varoval pred úskaliami, ten ho však nikdy neprijal.
V roku 1968 patril Mazurov medzi jastrabov v sovietskom vedení. „Mohli sme prísť o Československo, a to sa nesmelo stať,“ povedal pred smrťou ruskému novinárovi. „Preto nič neľutujem a keby sa situácia zopakovala a mňa poverili rovnakou úlohou, určite by som ju prijal.“