O predaji, najmä televízie, sa diskutuje roky. Analýza inštitútu, ktorému kedysi šéfoval dnešný minister školstva Eugen Jurzyca (SDKÚ), citlivú tému vytiahla opäť na svetlo.
Predbehla však čas, pretože verejnoprávne médiá štát financuje len čiastočne. Doplácať na ne bude až po zrušení koncesionárskych poplatkov, ktoré si dala vláda do programového vyhlásenia. „Slovenskému rozhlasu štát v súčasnosti platí výlučne tie výkony a služby, ktoré si zmluvne objednal a ktoré rozhlas vyrába a vysiela v záujme štátu. Ide o 14,7 percenta všetkých príjmov rozhlasu. Ostatné výkony a služby rozhlasu si platí verejnosť zákonnými úhradami,“ povedala jeho generálna riaditeľka Miloslava Zemková. Podotkla, že rozhlas v poslednom období hospodári so ziskom, nijako sa teda nepodieľa na zvyšovaní deficitu verejných financií.
Po zrušení koncesionárskych poplatkov štátu pribudne na výdavkoch približne sto miliónov eur. „Až potom sa budeme baviť o skutočnom balvane v štátnom rozpočte, ktorým sa stanú verejnoprávne médiá,“ podotkla Zemková. Návrhy analytikov na privatizáciu považuje riaditeľka rozhlasu za „technokratické, simplicitné a nebezpečné, lebo sa naozaj dajú realizovať“.
Hovorca Slovenskej televízie Peter Susko úvahy o privatizácii hodnotí ako naivné. „Nad odporúčaním, aby štát sprivatizoval verejnoprávne médiá a následne nakupoval v akýchsi verejných tendroch verejnoprávne služby, zostáva súdnemu človeku len neveriacky krútiť hlavou,“ hovorí. Objednávané relácie z externého prostredia by boli podľa Zemkovej asi o 20 percent drahšie.
Branislav Záhradník, ktorý bol členom manažmentu STV v časoch vedenia Richarda Rybníčka, si myslí, že privatizácia, hoci aj čiastočná nie je vhodným riešením. „Neviem si predstaviť, že by Dvojku kúpil investor, a tak vstúpil do televízie. Okrem toho predaj druhého kanálu by vďaka digitalizácii nepriniesol veľký finančný efekt,“ tvrdí Záhradník. To čo má hodnotu v televízii, je archív a majetok. „Nie som si istý, či správnou cestou je odpredaj archívu, národného bohatstva, ktorý je udržiavaný z národných peňazí,“ podotkol Záhradník.
Člen televíznej rady Peter Kubica tvrdí, že o privatizácii na rade neodzneli ani úvahy. „Ani nám to v podstate neprináleží. Je to vec legislatívy,“ podotkol Kubica. Podľa neho verejnoprávne médiá majú svoje miesto na trhu. Ani Kubica nie je spokojný s tým, v akom finančnom stave je televízia dnes, no nemyslí si, že by sa mala riešiť privatizáciou. „Ak financie nestačia, mal by sa v zákone znížiť počet úloh, ktoré má STV plniť zo zákona,“ povedal Kubica. O tom, že by sa malo diskutovať, čo si má štát vo verejnoprávnych médií objednať, sa domnieva aj Záhradník. „Môže sa napríklad určiť, že STV prinesie štyrikrát do roka prenosy z premiér zo Slovenského národného divadla alebo dopravnú výchovu pre deti, koľkokrát prenosy z omší a bohoslužieb atď. Tieto typy relácií nie sú pre súkromníka zaujímavé,“ zhodnotil.
Hovorkyňa ministerstva kultúry Eva Chudinová tvrdí, že verejnoprávne médiá zachované zostanú. Upozorňuje, že v programovom vyhlásení je zakomponovaná ich reforma, nie privatizácia. „Minister kultúry Daniel Krajcer s odpredajom STV, SRo, prípadne s privatizáciou STV a SRo určite nesúhlasí. Iná vec sú budovy týchto inštitúcií, ktoré sú neefektívne a na ktorých údržbu sa vynakladajú vysoké finančné prostriedky. Preto v rámci celkovej reformy verejnoprávnych médií jednou z alternatív je aj možnosť zbaviť sa takýchto neefektívnych, zanedbaných a energeticky náročných budov,“ povedala Chudinová. Čo však má byť predmetom reformy a či sa ňou zníži počet kanálov a vysielacích okruhov, bude závisieť aj od balíka peňazí, ktoré média po zrušení koncesií od štátu dostanú.
Konkrétne kroky k predaju STV2 sa už v minulosti urobili v roku 1996 za ministra kultúry Ivana Hudeca (HZDS). Aj vtedy sa privatizácia odôvodňovala zlou finančnou situáciou. O rok neskôr parlament prijal tzv. Ftáčnikovu novelu zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní, ktorá privatizáciu STV2 zastavila.
