Na strane povstalcov padol aj katolícky kňaz

29.08.2010 06:03
Ľudovít Veselý
Ľudovít Veselý ako dôstojník duchovnej služby v roku 1938. Autor:

Kto dnes ešte niečo vie o Ľudovítovi Veselom? Málokto. Povedzme si teda hneď na úvod, že reč bude o rímskokatolíckom kňazovi a zároveň hrdinovi Slovenského národného povstania. Nezvyčajné spojenie, veď katolícka cirkev predsa ozbrojené povstanie nepodporovala. Keď však pred 66 rokmi vypuklo, Veselý nezaváhal a vymenil reverendu za vojenský plášť. O štyri mesiace neskôr zaplatil za to životom.

Veselého zatklo gestapo za výdatnej pomoci príslušníkov Hlinkovej gardy 5. decembra 1944 v rímsko­katolíckom seminári v Banskej Bystrici, kde sa po vojenskom potlačení Povstania ukrýval. Naposledy ho videli živého o týždeň neskôr na chodbách Okresného súdu vo Zvolene. Bolo zrejmé, že mu hrozí smrť. Veselého matka hľadala ochranu pre syna u iného kňaza, vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa.

„Stará matka mu napísala žiadosť o milosť, ale doktor Tiso odpovedal bez bližšieho vysvetlenia, že nie je v jeho silách vymôcť milosť pre Veselého,“ hovorí synovec popraveného, Bratislavčan Juraj Koutný.

Cirkevníci z farnosti vo Zvolenskej Slatine, kde bol Veselý od roku 1940 farárom, sa obrátili o pomoc na banskobystrického biskupa Andreja Škrábika, aby intervenoval u nemeckých generálov. Neskôr sa však dozvedeli, že biskup Veselého, naopak, suspendoval – dočasne zbavil kňazského úradu.

Bolo verejným tajomstvom, že vyššie cirkevné kruhy už dávnejšie nevedeli prísť Veselému na meno. Volali ho „červený farár“ a vlastne dodnes majú s ním – mierne povedané – problém. Vyplýva to aj z listu terajšieho diecézneho biskupa v Banskej Bystrici Rudolfa Baláža, ktorého kópiu ma redakcia Pravdy k dispozícii.

Keď pred piatimi rokmi chcela miestna samospráva obce Zvolenská Slatina a tamojšia organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov umiestniť pamätnú tabuľu Ľ. Veselému na farskú budovu, požiadali o súhlas správcu farnosti Vladimíra Štanga. Ten sa obrátil s požiadavkou na svojho biskupa.

„S týmto návrhom nesúhlasím, pretože Ľ. Veselý ako kňaz zle reprezentoval Cirkev,“ napísal Mons. Baláž. „Podliehal alkoholu, holdoval kartárskym spolkom a mal vážny problém so svojím vzťahom k ženám, teda celibát mu bol vzdialený.“

O Veselého účasti v Povstaní a o jeho mučeníckej smrti nie je v liste ani zmienka, predmetom kritiky je jeho „naštrbený morálny profil“. „Pamätná tabuľa sa dáva pre osobnosti,“ dodal ešte k svojej predchádzajúcej charakteristike Mons. Baláž. „V tomto prípade chýba práve tento podstatný prvok.“

„Pokiaľ viem, strýko alkoholu neholdoval, hoci omšovým vínom nepohrdol,“ reaguje Koutný, ktorý bol celý život edičným redaktorom a pred odchodom do dôchodku viedol vydavateľstvo Alfa. „Karty však hrával rád a páčili sa mu aj krásne ženy, no a čo? Ale čo sa týka podstatného – strýko osobnosťou bezpochyby bol, a to výnimočnou. Celá rodina je naňho dodnes hrdá.“

Kto bol teda Ľudovít Veselý?

Onedlho uplynie sto rokov od jeho narodenia. Prišiel na svet v septembri 1910 v Budapešti, ale vyrastal v Novom Meste nad Váhom. Jeho otec Alojz bol elektrikár, v Novom Meste zavádzal elektrinu do prvých domov dávno pred vojnou.

Primície kňaza Ľudovíta Veselého (prvý sprava)...
Primície kňaza Ľudovíta Veselého (prvý sprava) v decembri 1933 v Novom Meste nad Váhom. Autor: Archív Juraja Koutneho a Obecného úradu vo Zvolenskej Slatine

Na životné smerovanie syna však mala veľký vplyv jeho matka Helena Veselá, rodená Hradilová. Podľa historičky Daniely Baranovej sa po skončení Gymnázia v Novom Meste nad Váhom rozhodol ísť študovať za kňaza do rímskokatolíckeho seminára v Banskej Bystrici práve na prosby svojej matky.

Mladý bohoslovec však veselou povahou plne zodpovedal svojmu priezvisku. V rodine sa traduje, že niekedy v druhom alebo treťom ročníku sa tak zamiloval do jednej známej speváčky, že vážne pomýšľal na odchod zo seminára. „Zvádzal ťažký vnútorný boj a nakoniec azda na prosby matky sa vrátil späť do seminára a štúdiá dokončil,“ potvrdzujú Baranovej zistenia.

S predstavenými sa však Veselý už vtedy dostával do konfliktov aj pre niečo iné. „Mal veľmi vyvinutý zmysel pre spravodlivosť a silné sociálne cítenie,“ konštatuje historička. Tu sa však už prejavil vplyv jeho otca, ktorý neskrýval svoju ľavicovú politickú orientáciu.

Mladý kňaz sa priatelil s Rudolfom Dilongom, katolíckym básnikom búrlivákom. Možno najmä zmysel pre krásy a radosti života ich zblížil natoľko, že sa navštevovali aj doma. Napokon obaja sa postupne stali dôstojníkmi duchovnej služby v armáde. Veselý v marci 1936, tri roky po kňazskej vysviacke.

Veselý však neprivítal rozpad Československej republiky a vznik samostatného Slovenska pod ochranou nemeckej ríše. Od počiatku má odmietavý vzťah aj k vláde ľudákov a prezidentstvu Jozefa Tisa. Zatiaľ čo Dilong vydáva zbierku Gardisti, na stráž!, Veselý sa dostáva do konfliktu s vrchným veliteľom gardy Šaňom Machom.

Znie to ako legenda. Kdesi vo Vysokých Tatrách začiatkom roku 1940 odmietol nadporučík Veselý pozdraviť ministra vnútra Macha a komentoval to slovami: „Predsa dôstojník nebude zdraviť obyčajného gardistu.“

Už predtým ho obvinili, že s ďalšími dvoma dôstojníkmi chcel emigrovať do zahraničia. Namiesto toho putoval na päť mesiacov na prevýchovu do zaisťovacieho tábora v Ilave. Teraz však nasledovalo prepustenie z armády a v júli 1940 na základe rozhodnutia vojenského súdu aj odobratie vojenskej hodnosti.

„Ako kňaz potom krátko pôsobil v Trnavskej diecéze, ale pre konflikty s predstavenými ho preložili do Banskobystrickej diecézy, v ktorej vládli benevolentnejšie pomery,“ pripomína Baranová. Biskupom tam v tom čase ešte bol Marián Blaha, ktorý mal pre určité „výstrelky“ mladého kňaza pochopenie. Pridelil mu faru vo Zvolenskej Slatine.

Bol však Veselý „červený farár“? Dramatik a publicista Štefan M. Sokol pochádzal zo Zvolenskej Slatiny, a hoci bol evanjelického vierovyznania, dostal sa vo vojnových rokoch ako dospievajúci chlapec s kamarátmi katolíkmi aj na vtedy veľmi populárne kázne Veselého. „Na vlastné uši som počul, ako povedal: Môj Boh nie je ani Hitler, ani Stalin,“ spomínal Sokol, ktorý vlani zomrel vo veku 82 rokov.

Bývalému kostolníkovi Jurajovi Dobákovi zase Veselý medzi štyrmi očami povedal: „Som Kristov komunista.“ Z hľadiska cirkevnej vrchnosti sa však Veselý dopúšťal neprístojných skutkov, keď sa hneď po príchode do farnosti začal bratať s tamojším evanjelickým farárom Ondrejom Kováčom. Zvolenská Slatina bola vtedy prevažne luteránska obec. Ekumena však ešte nebola v móde, naopak, v očiach mnohých znamenala zradu.

Väčšina cirkevníkov si však nového farára hneď zamilovala. Bol akýsi taký – normálny. „Ako vojak mal od armády na reverz kobylku zvanú Sojka, okrem toho chodil občas aj na poľovačku,“ spomínal Sokol.

Väčšina mladých žien si išla na ňom oči vyočiť, každá chcela počas omše sedieť v prvom rade. Veselý bol v Kristových rokoch, mal charizmu a bol – fešák. Vo Zvolenskej Slatine vraj donedávna žila jedna pani, ktorá sa kvôli Veselému nevydala.

Aby nepodľahol pokušeniu, matka poslala synovi na faru najmladšiu dcéru Zuzanu, mal tam sestru namiesto gazdinej. „A bola tam pri ňom, až kým sa nevydala niekedy v roku 1942,“ dodáva Koutný. Bola to jeho teta.

Na dvanásťtýždňovom vojenskom výcviku v októbri...
Na dvanásťtýždňovom vojenskom výcviku v októbri 1933 (Ľ. Veselý prvý sprava). Autor: Archív Juraja Koutneho a Obecného úradu vo Zvolenskej Slatine

Kedy sa zapojil Veselý do protifašistického odboja? Podľa spomienok Sokola dosť skoro. Cez Veselého faru prechádzali záhadné zásielky zbraní, ktoré občas podvečer vlastnoručne skúšal.

Podľa Baranovej udržiaval Veselý styky s ilegálnymi skupinami v Banskej Bystrici i vo Zvolene. Zároveň sa stupňovali jeho odbojné kázne. „Kto je Mussolini? Mamľas. Kto je Hitler? Mamľas. A Stalin? Odskočený kňaz,“ bolo počuť vo zvolenskoslatinskom kostole každú Božiu nedeľu.

Keď vyhlásili Povstanie, Veselý ani chvíľu neváhal, zobral vojenský plášť a hlásil sa na vojenskej posádke vo Zvolene.

Zastrelili ho s tými, ktorých zachránil

Nie, Veselý v Povstaní nepôsobil ako osvetový dôstojník ani ako vojenský duchovný. Nemal na to predsa súhlas biskupa. Veliteľstvo povstaleckej armády zaradilo Veselého ako spravodajského dôstojníka k II. taktickej skupine s krycím menom Fatra a so sídlom v Brezne. Jej veliteľom bol plukovník Michal Širica.

Skupina mala okolo 11-tisíc mužov v zbrani a kryla najdlhší, 110– až 130-kilometrový úsek povstaleckého frontu. O pôsobení Veselého ako spravodajského dôstojníka veľa toho nevieme a ani nemôžeme vedieť. Podľa zistení Baranovej ho však odvelili do priestoru Telgárt – Heľpa – Brezno, kde prebiehali kruté boje a kde bol veliteľom legendárny „železný kapitán“ Stanek.

Zo zachovaného hlásenia istého Dr. Finka z gestapa jeho vrchnosti v decembri 1944 sa dozvedáme, že zatknutý Veselý „bol postrachom celého Zvolena a celého okolia“ , lebo vraj ,,každý vedel, že je pánom života a smrti" A dôkazy? „Už v prvých dňoch puču dal zatknúť viacerých gardistov, ľudových (karpatských) Nemcov a ríšskych Nemcov.“

Úkryt v banskobystrickom seminári nebol dosť bezpečný. Veselého ktosi udal, gestapu ho vydal prorektor seminára. Až po vojne a oslobodení Slovenska od nemeckých okupantov vyšlo najavo, že Veselého zastrelili niekedy koncom decembra 1944 alebo začiatkom januára 1945 v lese Boriny neďaleko kúpeľov Kováčová.

Telá stopiatich popravených niesli stopy predchádzajúceho mučenia. Mnohým vypichli oči, odrezali uši. Veselého identifikovala sestra Elena v jednom z ôsmich hromadných hrobov. Jeho telo ležalo vedľa tiel rodiny Kohnovcov z Detvy. Veselý ich začiatkom roku 1942 tajne pokrstil na svojej fare vo Zvolenskej Slatine. V starej matrike zmizíkom vymazal mená dávno zosnulých a vpísal tam mená zachraňovaných pred deportáciami Židov, medzi nimi aj Ladislava Kohna a jeho najbližších.

Fašisti ich popravili rovnako – strelou do tyla.

Po vojne Veselého povýšili na majora a dostal Rad SNP I. triedy – všetko, samozrejme, in memoriam. Pomenovali po ňom Domov ústredia charity na Slovensku v Piešťanoch a aj jeden liečebný dom v Novom Smokovci (tam urazil Macha).

To však bolo po vojne. Neskôr sa na Veselého zabúdalo a po roku 1990 malo definitívne zabudnúť. Vznikla totiž otázka, či je zahodno meno takéhoto kňaza vôbec pripomínať. Pamätnú tabuľu však vo Zvolenskej Slatine nakoniec osadili. Ibaže na budove obecného úradu, na farskej budove to nešlo.

„Na Ľudovíta Veselého si dodnes spomíname ako na človeka – kňaza s dobrým srdcom,“ povedala v slávnostnom prejave pri odhaľovaní tabule Zuzana Pavlíková, predsedníčka miestnej organizácie SZPB. „Jeho hrdinstvo, statočnosť a odvaha sú nezmazateľne zapísané do našej histórie.“

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku