Slovensko sa musí dozvedieť pravdu o svojich univerzitách

Tvorivosť sa musí dostať do centra pozornosti vzdelávacích inštitúcií. Tvrdí to profesor Vladimír Šucha, ktorý po štyroch rokoch pôsobenia v Európskej komisii sa vrátil na svoju alma mater - Univerzitu Komenského. Nedávno vydal knihu – esej s príslovečným názvom Aby univerzita mala dušu.

14.11.2010 13:06
Vladimír Šucha Foto:
Profesor Vladimír Šucha
debata (14)

Čo je hlavný problém slovenského školstva?
Vzdelanie prestalo byť hodnotou na Slovensku. Kedysi patrilo medzi tri-štyri najuznávanejšie hodnoty, to ukazovali aj sociologické výskumy verejnej mienky. A z rozprávania pamätníkov vieme, ako chudobní ľudia šetrili peniažky, aby ich dieťa mohlo ísť študovať.

Mladí Slováci sa však i dnes túžia dostať na vysokú školu, priam sa tam hrnú, aspoň na niektoré…
Iste, ale prečo? Dovolím si tvrdiť, že väčšinu ženie túžba získať diplom, lebo tak sa dajú zarobiť väčšie peniaze. A od toho sa odvíja množstvo problémov, ktoré dnes na Slovensku pociťujeme, vrátane morálneho relativizmu. Jednoducho, keby vlády v ostatných dvoch desaťročiach presadzovali vzdelanie ako hodnotu a vedu ako dôležitý nástroj spoločenského rozvoja, tak sme niekde úplne inde. A Slovensko by sa určite nenachádzalo na posledných miestach v Európe v rebríčkoch financovania vedeckého výskumu a vzdelania.

V programovom vyhlásení každej vlády patrí podpora vedy, výskumu a vzdelávania medzi priority.
Deklaruje sa, je to takzvaná povinná kapitola, ale dobre vieme, čo nasleduje potom. Reálne kroky vlád sú v rozpore s ich vyhláseniami.

Spomínate rebríčky. Slovenské univerzity nenájdeme ani medzi 500 najlepšími. Naozaj to vyjadruje reálny stav?
Ide o pomocné ukazovatele, nemožno ich však bagatelizovať. Zaiste, nájdu sa v nich aj chyby, lebo žiadne hodnotenie kvality nikdy nebude ideálne. Ale tu je dôležité všímať si ani nie ten fakt, že Harvard skončil na prvom mieste a Cambridge na druhom či treťom, ale umiestnenie univerzít v okolitých krajinách, porovnateľných so Slovenskom. Pre mňa je dôležité, že dve maďarské, dve poľské a jedna česká univerzita sa umiestnili lepšie ako naše. A nebudem prekvapený, keď v tom istom rebríčku uvidím o rok či dva popri pražskej, Karlovej, aj brniansku univerzitu.

Teda Masarykovu.
Áno, lebo je to univerzita s úžasnou dynamikou rozvoja, skutočne, klobúk dolu. Chcem tým povedať, že nemali by sme sa skrývať za nejaké vlastné hodnotenia, ale porovnávať sa s okolitým svetom aj vo sfére vzdelávania. Čo na Slovensku najviac potrebujeme, je transparentnosť a pravda. My si musíme začať hovoriť pravdu a jedným z prvých krokov by bolo naozaj sa pozrieť, kde sa tie naše univerzity reálne nachádzajú. Aby sme vedeli, či na 501., 908., alebo až na 1 500. mieste.

Terajší najznámejší rebríček má však len 500 miest, z nich asi polovicu obsadzujú európske univerzity.
Môžeme počkať na Európsku komisiu. Jej direktoriát pre vzdelávanie, v ktorom som pôsobil do júna tohto roku, pripravil svojho času tender na rating európskych univerzít. Ten stále prebieha a už v budúcom roku by mali byť k dispozícii prvé výsledky.

Prečo len rebríček európskych univerzít?
Bola to svojím spôsobom reakcia na kritiku, že svetový rebríček je v rukách šanghajskej skupiny. Teraz robí rating Európa, uvidíme, či sa tam slovenské univerzity objavia. Ale bez ohľadu na to, či áno, alebo nie, mali by sme tie kritériá použiť a bližšie si všimnúť, prečo máme v okruhu 200 kilometrov od Bratislavy – alebo 500 kilometrov okolo Slovenska – relatívne veľký počet univerzít, ktoré sú vo svetovom ratingu.

Máme univerzity so špičkovými fakultami či katedrami a zároveň s priemernými a podpriemernými. Nie je problémom aj táto rozkolísanosť úrovne a kvality?
S tým sa stretnete na každej univerzite vo svete. Dôležité však je, aby tá univerzita bola viacrozmerná. Lebo kľúč k jej úspechu je v diverzite. V domácich ratingoch, napríklad podľa agentúry ARRA, vychádza Univerzita veterinárskeho lekárstva v Košiciach ako naša najlepšia. Ale je to už univerzita? Nie je to skôr vysoká škola zameraná na veterinárne lekárstvo?

Čo teda robí univerzitu univerzitou?
Kvalita jej výstupov. A prvoradým výstupom univerzity je absolvent. Akiste aj špecializácia je potrebná, ale všimnite si, čo chce najlepší svetový či európsky biznis, najziskovejšie a zároveň najinovatívnejšie firmy. Nežiadajú od univerzít úzko zameraných špecialistov, ale ľudí, ktorí majú takzvané transverzálne zručnosti, empatiu, sú kreatívni, schopní analyticky, ale aj kriticky myslieť a podobne. Firmy samy už potom dokážu takýchto absolventov univerzít pripraviť na predurčenú prácu v rámci vlastného špecializovaného odborného vzdelávania.

Prečo požadujú aj empatiu?
Pri prijímaní do špičkového zamestnania, alebo na vysoké riadiace pozície sa stáva stále dôležitejší tzv nenapísaný životopis. Dôležitá je Vaša kapacita motivovať, vcítiť sa do myslenia druhých vnímať svet aj ich pohľadom. Čistá pragmatickocť a vysoká inteligencia už dávno nestačí. Už niekoľko rokov poznám šéfa Microsoftu pre Európu. Je to človek, ktorý sa venuje ľudskému potenciálu. Mali sme niekoľko diskusií na tému kreativity a zručností absolventov vysokých škôl. Práve tieto vlastnosti hrajú kľúčovú úlohu aj pri ich rozhodovaní koho poveria zodpovednými funkciami vo firme.

V knihe Aby univerzita mala dušu tvrdíte, že tradičné vzdelávacie systémy nevychovávajú, ale vyučujú. Čo tým myslíte?
Tieto systémy nevyzbrojujú študenta tvorivosťou a schopnosťou pružne reagovať na výzvy života, ale napĺňajú ho iba množstvom faktov, ktoré zastarávajú možno skôr, ako sa skončí školský rok.

Dá sa však takýto model univerzity presadzovať v podmienkach, keď je tu plno nevyriešených elementárnych problémov vrátane zlého financovania a korupčného prostredia? Alebo by sa mal uplatňovať práve preto?
Som presvedčený, že je to jediná cesta. Je to asi tak: dobre, nemám peniaze na nejaký extra luxus, ale to ešte neznamená, že mám právo klamať alebo kradnúť a až potom, keď si nahrabem začnem sa správať morálne. A práve v tom je základný problém celej našej spoločnosti. Aj pri transformácii po roku 1989 sme si povedali: áno, kultúra a vzdelanie sú veľmi dôležité, ale najprv musíme dať do poriadku ekonomiku. Ukázalo sa však, že ekonomika sa musí rozvíjať spolu s kultúrou a so vzdelaním, ruka v ruke s morálkou a etikou. Lebo v opačnom prípade materiálne predbehne duchovné, čo je cesta do prepadliska. S tým súvisí aj devalvácia hodnoty vzdelávania. Množstvo ľudí sa u nás díva na vysokoškolský diplom ako na certifikát mzdy, bohatšieho života.

To je však preukázateľný fakt, že kto má vysokú školu sa spravidla aj ľahšie a lepšie zamestná, má vyšší plat.
Zaiste, ale veď nemožno zredukovať celé vzdelávanie sa iba na zárobok. Preto by sme sa mali pozrieť sami na seba – a to azda platí už pre celú našu západnú civilizáciu – a pokúsiť sa o posun od ,,mať" k ,byť". Ide predsa o to, aby sme žili lepšie a nielen sa mali lepšie. Aby sme sa otvorili ostatným ľuďom a prestali sa na všetko pozerať čisto mechanisticky a materialisticky.

Aj preto ste nazvali knihu Aby univerzita mala dušu?
Áno, ide o to, aby sme univerzite vdýchli dušu. Duša, duch, ono ovzdušie, nehmatateľné prostredie okolo vás je nesmierne dôležité. Lebo otvára vaše myslenie, čím sa z vás stáva kreatívny človek. To znamená človek otvorený rôznym názorom, schopný ich prijímať a akceptovať, zobrať si z nich niečo, pretvárať sám seba. Samozrejme, takéto ovzdušie sa nedá kúpiť ani doviezť, tvoria ho ľudia okolo vás.

Všeobecne sa konštatuje väčšie zaostávanie humanitných fakúlt za modernými modelmi vzdelávania, v porovnaní s technickými alebo prírodovedeckými fakultami. Je to naozaj tak?
Ideologicky neutrálne technické, prírodovedné alebo lekárske smery štúdia mali väčšie možnosti rozvoja už za socializmu. Za jednu z najväčších chýb transformácie však považujem, že sme neboli schopní pomôcť spoločenským a humanitným študijným smerom, aby tam prišlo k žiaducim zmenám.

Čo bolo treba robiť?
Naliať tam potrebné finančné prostriedky. Stačí sa pozrieť na ich rozdeľovanie – v prospech spoločenských a humanitných vied ide minimálne množstvo. Je to síce celoeurópsky problém, v postkomunis­tických krajinách však bolo treba na určitý čas uplatniť princíp pozitívnej diskriminácie. Pre nás je totiž nesmierne dôležite poznať našu spoločnosť v súčasných premenách, bez rozvoja humanitných vied to však nepôjde. Navyše toto poznanie môže byť zaujímavé aj pre ostatný svet.

Kde však zobrať pedagógov, ktorí dokážu zaplniť kreatívny priestor?
Máme ich už aj na univerzitách a sám som prekvapený, koľko ich je, ale nemajú dostatočný priestor. Treba im ho vytvoriť a otvoriť sa partnerstvám s inštitúciami vonku. K spolupráci možno pritiahnuť ľudí zo zahraničia, z domácej kultúrnej sféry, z biznisu. Jeden príklad za všetky. Absolventi Fakulty manažmentu Univerzity Komenského založili občianske združenie Manažéria a pomáhajú materskej fakulte tak, že si vyberajú najlepších študentov, organizujú im prednášky odborníkov z celého sveta a stretnutia s vrcholovými manažmentmi domácich firiem. Sadnú si s nimi na kávu, debatujú o ich diplomovej práci. Mnohí z nich už pracujú v tých firmách. Zúčastnil som sa na ich niekoľkých akciách a bol som nadšený.

Naše univerzity nezvyknú spolupracovať s bývalými študentmi, dokonca sa nezaujímajú o ich ďalší osud.
Veď práve, zatiaľ čo vo svete je to dosť bežné. Fungujú tam kluby absolventov a ďalšie organizácie tohto druhu (alumni). Pestuje sa tam hrdosť na alma mater a udržiava sa spoločenstvo tých, ktorých pripravila pre život. Medzi absolventmi býva mnoho známych osobností, či už domácich, alebo zo zahraničia, ktoré zadarmo prednášajú na svojej bývalej univerzite a tým jej akoby vracajú časť toho, čo im kedysi dala. Som však presvedčený, že je množstvo ďalších vecí, ktoré môžeme urobiť a nepotrebujeme ani peniaze, ktoré sú nezriedka zámienkou na to, aby sme nič nemenili.

Problémy s akreditáciu novovznikajúcich škôl a študijných programov vyvolávajú tlak na urýchlené vymenúvanie nových profesorov. Ozývajú sa varovné hlasy, že titul profesora speje k devalvácii. Myslíte si to tiež?
V tomto ohľade svet pozná dva varianty riešenia. Po prvé, človek má titul profesora len dovtedy, kým pôsobí na univerzite. Ak odíde, stráca ho. Tá univerzita má svoju povesť, je buď špičková, priemerná, alebo slabá. Takých má aj profesorov. Na Slovensku je však taká legislatíva, história a tradície – podobne ako v Česku a niektorých ďalších susedných krajinách – že profesora vymenuje a titul mu odovzdáva hlava štátu. Už preto by mal mať profesor porovnateľnú kapacitu na ktoromkoľvek mieste na Slovensku a v ktoromkoľvek čase. Ak chceme udržať tradičný model profesora, musí existovať aj orgán, ktorý bude dohliadať na to, aby kvalita nositeľov titulu bola porovnateľná.

Profesor Vladimír Šucha Foto: Ivan Majerský
Vladimír Šucha Profesor Vladimír Šucha

Je však normálne, že iba desať percent novovymenovaných profesorov má vedeckú hodnosť doktora vied?
To je veľmi ťažká otázka. Lebo titul doktora vied je vo svetovom meradle neporovnateľný. Vznikol v relatívne nedávnej minulosti iba v našom priestore. V takom Francúzsku alebo vo Veľkej Británii by to nepredstavovalo žiadny problém. Tam by dokonca vašej otázke nerozumeli.

V našich podmienkach to však čosi znamená.
V našich podmienkach to znamená, že doktori vied splnili relatívne náročné kvantitatívne kritériá vedeckej publikačnej alebo citačnej činnosti. Myslím si však, že by malo nastúpiť komplexnejšie hodnotenie aj profesorov.

A to?
Jednoducho, pedagóg alebo pedagogicko-vedecký pracovník by sa nemal stať profesorom, kým nepreukáže svoju kapacitu operovať medzinárodne. To nie je len zahraničná publikačná činnosť, ale aj kontakty, študijné pobyty. Univerzita Komenského to už robí. Predtým než vedecká rada rozhodne o udelení profesorského titulu, sú požiadaní dvaja-traja profesori zo zahraničných univerzít, aby sa vyjadrili, či kandidát je profesorom aj v očiach ich pedagogickej a vedeckej komunity.

Čo hovoríte na neúnosne dlhú pedagogickú prax , ktorú predpisuje naša legislatíva na posty docentov a profesorov vysokých škôl? Nebráni to príchodu kvalitných vedcov, napríklad po pobyte v zahraničí, na naše vysoké školy?
Myslím si, že to je vec, ktorá by mala byť plne v rukách univerzity. Samozrejme, treba skúmať, či kandidát má pedagogické schopnosti alebo či je ochotný učiť, ale predpisovať povinnosť dlhé roky učiť nemá zmysel. Skôr by sa to malo byť tak, že človek získa titul na určitý definovaný čas a príde oň keď prestane učiť. U nás na fakulte mám kolegu hned vo vedľajšej kancelárii, ktorý prišiel ako excelentný človek, spĺňal všetky kritériá docenta, muselo však prejsť päť rokov, kým si môže docentúru urobiť. Dôvod? Nemal predpísanú pedagogickú prax. Považujem to za demotivujúce a aj za zbytočné ochranárske opatrenie. Potrebujeme dostať takýchto ľudí na univerzity a docentský alebo profesorsky titul môže byť pre nich jedným zo znakov prestíže, ktorý ich dokáže sem prilákať.

Ako vnímate z odstupu času škandál s diplomami na Trenčianskej univerzite?
Vnímam ho v súvislosti s celkovým prístupom k vzdelaniu v našej spoločnosti. Keby vzdelanie bolo hodnotou, tak by aj spoločnosť bola citlivejšia k takým excesom. A vytváral by sa oveľa väčší spoločenský tlak, aby sa aktéri podobných škandálov už viac v univerzitnom prostredí neobjavili. Viete, keď sa niečo také stane, tak protagonista aféry by mal mať zatvorené všetky akademické dvere v republike alebo ešte lepšie v celej Európe, a nie ešte sa uchádzať o nejaké ďalšie akademické posty na tej istej univerzite!

Naše zákony to umožňujú?
To nemusí byť v zákone. To sa musí udiať morálnym tlakom spoločnosti. A to je dlhodobý proces, kým sa k niečomu takému prepracujeme. Ale aj predpisová infraštruktúra univerzity by s takýmto vylúčením nehodného pracovníka mala počítať.

Nie sú aj škandály tohto druhu zároveň dôsledkom extenzívneho rozvoja vysokého školstva na Slovensku? Veď univerzitu má pomaly každé okresné mesto. Ako za týchto okolností udržať kvalitu, úroveň, morálku?
Problémom je, že sa kvalita jednotlivých škôl neberie do úvahy pri rozdeľovaní financií. Dlhé roky sme mali pri prideľovaní finančných prostriedkov pre školy prevažne extenzívne kritériá. Počet študentov patril medzi hlavné z nich. To mohlo poslúžiť len ako prechodné opatrenie povedzme v deväťdesiatych rokoch, keď sme chceli zvýšiť percento študentov. Ale nemôže trvať stále, takýto spôsob financovania je potom zničujúci.

Aj fakulty s dobrým renomé ho strácajú po tom, čo namiesto výberu začali robiť nábor študentov, len aby mali „potrebný“ počet poslucháčov.
Nábor talentov robí aj Harvard a boj medzi univerzitami o talentovaných študentov bude vo svete stále tvrdší. Takže v tom problém nevidím. Skôr je problém v tom, že neexistujúca diferenciácia podľa kvality hádže všetkých do jedného vreca. Potom aj univerzita s vyššími nárokmi ťahá za kratší koniec, keď vyžaduje aj od študentovkvalitu . Cestou ľahšieho odporu unikajú tam, kde sa diplom dá ľahšie získať. Opäť sme však pri kvalite ako spoločenskej hodnote. Dostať ju tam, kde ju chceme vidieť bude trvať ešte dlho. Svoju cestu týmto smerom musí prejsť štát, univerzity, ale aj biznis, ktorý s absolventmi pracuje.

Predmetom verejného záujmu je už niekoľko mesiacov kauza s prijímacími pohovormi na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde predvlani prijali na externé štúdium daňových poradcov, ktorí skončili hlboko pod čiarou. Sledujete to?
Sledujem, ale, žiaľ iba z médií. Ako pracovníci univerzity sme doteraz nedostali o tom žiadnu internú informáciu. Čítal som v médiách závery z ministerskej kontroly, hovoria o pochybeniach, čo je mi nesmierne ľúto.

V nedávnych voľbách na post rektora Univerzity Komenského ste neboli zvolený. Čo bolo vaším cieľom – chceli ste univerzite vdýchnuť dušu?
Áno chcel. Pedagogickú prácu považujem v svojom živote za veľmi zaujímavú a napĺňajúcu. Hoci som už robil všeličo iné, vrátil som sa na univerzitu z jedného z najvyšších odborných nepolitických postov v Bruseli. Vrátil som sa aj napriek tomu, že ma mnohí od toho odhovárali a hovorili, že som sa zbláznil a že univerzita aj tak o zmenu nemá záujem. Našej univerzite som chcel pomôcť práve skúsenosťami, ktoré som nadobudol v zahraničí a na rôznych miestach vo vzdelávacom sektore na Slovensku. Chcel som ju potiahnuť viac do sveta, prinajmenšom v našom stredoeurópskom regióne. Chcel som vytvárať priestor pre schopných a výnimočných ľudí, ktorých univerzita stále ešte má. Chcel som motivovať ľudí a ukázať im, že nemusíme stále len natŕčať ruku k štátu a lamentovať, ale že sa môžeme postarať aj sami o seba a byť dobrí. Že sa nemusíme porovnávať len so slabšími, a skrývať sa pred lepšími. Mimochodom aj, tú knihu som napísal so zámerom ukázať, čo našim univerzitám ešte chýba. A na ktoré výzvy by v súčasnosti mali odpovedať.

Ľutujete teraz svoje rozhodnutie kandidovať?
Určite nie. Urobil som to, čo som považoval za správne a urobil som to poctivo. Ponúkol som čistú hru a ambiciózny, ale reálny program. Za každým bodom môjho programu sú hodiny práce, premýšľania, overovania. Každý bod je reálny a realizovateľný. Vždy by som si vyčítal, keby som sa o to nepokúsil. Teraz môžem budúcnosť univerzity s kľudným svedomím pozorovať a držať jej palce. Okrem toho som pri príprave môjho programu stretol skvelých ľudí, ktorí mi veľmi pomohli a ktorých by som inak nespoznal.

Vladimír Šucha (49)

V rokoch 2006 až 2010 bol jedným z troch riaditeľov direktoriátu Európskej komisie pre vzdelávanie a kultúru.

V rokoch 2005 až 2006 viedol Agentúru na podporu výskumu a vývoja v Bratislave.
V rokoch 2000 až 2004 pôsobil ako tajomník Misie Slovenskej republiky pri Európskej únii a bol zodpovedný za vedu, vzdelávanie a kultúru. Zároveň pôsobil ako profesor Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, kde pracuje i dnes na katedre ložiskovej geológie.

Výskumne sa dlhodobo zaoberá prírodnými nanomateriálmi ako indikátormi geologických procesov a vplyvom aktivít ťažobného priemyslu na životné prostredie.

Šesť rokov viedol spoločné laboratórium univerzity a akadémie vied pre výskum vrstevnatých silikátov. Publikoval 85 vedeckých prác.

14 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy