„Tú pravú vianočnú atmosféru si už ani nepamätám, bolo to tak dávno,“ reaguje ďalšia žena zo Slovenska, žijúca dnes v Kuvajte. "Ale na Štedrý večer si vždy urobím zemiakový šalát, vypražím kura aj vianočné pečivo napečiem, ale večer slávime, všetko však potajomky, aby manžel nevedel, že oslavujeme, ja a deti.
„Deťom aj darčeky rozdám,“ pokračuje pani, ktorá v diskusii na stránkach portálu exil.sk vystupuje pod menom Kuwaitanka . „Máme aj taký malý umelý stromček, schovaný v skrini, a na Štedrý večer, skôr ako muž príde domov, ho vytiahneme, dáme k nemu darčeky a tajne oslavujeme. Potom rýchlo stromček späť do skrine. A keď manžel ráno odíde z domu, dáme ho opäť von. A tak stále dokola.“
Iní síce nemajú Vianoce v takej hlbokej ilegalite, ale predsa, nie je to to pravé orechové. Eva, ktorá žije kdesi na juhu Talianska už tiež takmer 25 rokov, opisuje ťažkosti s varením vianočnej kapustnice. V prvých rokoch zohnala do nej iba rýchlo kvasenú kapustu, lebo tú zimnú tam nedostať kúpiť. Priam neprekonateľný problém bol aj so živým stromčekom – tam ho nepoznali, mali iba „preseppe betlehem“.
Eva to však nevzdala. „Dnes mám živý stromček aj sklené ozdoby a kapustnicu si nechávam posielať autobusom až z východného Slovenska,“ oznamuje víťazoslávne na internete.
Možno sa čudovať našim krajankám v zahraničí, že ich predvianočné debaty „na diaľku“ sa krútia najmä okolo varenia a pečenia? Maťa z Ohia (USA) dokáže uvariť aj v tamojších podmienkach výbornú kapustnicu, ale jej úsilie vychádza navnivoč. „Ťažko prinútiť takého Američana, ako je môj drúk, aby ochutnal kapustnicu,“ vysvetľuje. „Naše jedlá sa mu zdajú podozrivé, jedol by len mäso, zemiaky a dosť.“
Anna žije už osemnásť rokov v kanadskom Vancouvri a tiež si dlho myslela, že Vianoce bez snehu a slovenskej kuchyne sú o ničom. Kým jedny nestrávila v teplučkom San Diegu. „Musím povedať, že nejde o zemiakový šalát, vyprážaného kapra či o sneh, ale o to, s kým tie sviatky človek strávi. Ak už nemôže s rodinou, mali by to byť priatelia.“
Neznámy krajan z Austrálie, na internete vystupuje pod menom Protinožec, pripomína, že tam majú Vianoce uprostred leta. Opisuje, ako to u nich vyzerá 25. decembra. Celá rodina sa zíde u švagra, ktorý má väčší bazén. Celý deň sa kúpu, lebo spravidla je riadna horúčava. Grilujú mäso, potom si dajú zmrzlinu a kto má chuť – pivo alebo víno. Väčšina však uprednostňuje vodu alebo limonádu. „Som rád, že v našej rodine nežijeme, aby sme jedli, ale skôr naopak,“ uzatvára Protinožec.
Foto: Archív Nemčokovcov
Sviatky bez Štedrého večera? Nikdy!
Vo viac-menej anonymných internetových diskusiách sa toho popíše veľa, ale možno ešte viac navymýšľa. Preto niektoré veci si je dobré overiť u ľudí, ktorí si za svojím slovom stoja takpovediac celým menom i priezviskom.
V New Yorku už takmer osem rokov žije počítačový programátor Jaroslav Nemčok s manželkou Katarínou, ktorá učí matematiku na strednej škole. Majú troch synov, ktorí sa už stavajú na vlastné nohy. Až do odchodu za „veľkú mláku“ všetci bývali v dedinke Dolná Ves pri starobylej Kremnici.
Ako teda vyzerajú ich newyorské Vianoce? „Snažíme sa, aby rodina bola na Štedrý deň pokope,“ odpovedá pán Jaroslav. „Pre nás je to deň D, kým pre usadlejších Američanov je to jeden bežný deň, keď sa ešte večer nakupujú darčeky. Rozbaľujú ich až ráno 25. decembra.“
Kým v bežných amerických rodinách majú stromček ozdobený už od novembra, u Nemčokovcov ho zdobia nanajvýš pár dní pred Vianocami. Zato ho vyhadzujú až po Troch kráľoch, kým susedia hneď po Novom roku.
Pani Katka sa snaží pripraviť štedrovečerné menu podľa zvykov platných dodnes v Dolnej Vsi alebo v jej rodnej Uľanke pri Banskej Bystrici. „To znamená, že na sviatočnom stole nám ani tu nechýbajú opekance s makom, kapustnica s hríbmi, kapor a tradičné koláčiky – ozdobené medovníky či medvedie labky,“ vyratúva. „Zatiaľ čo Američania jedia pečeného moriaka ako na Deň vďakyvzdania.“
Dlho mali problém s oblátkami, ale pred rokmi ich začala aj do Ameriky dovážať jedna firma. „Tohto roku nám však mama poslala zo Slovenska nový oblátkovač,“ dodáva Nemčok. „A chystáme sa upiecť vlastné vianočné oblátky, dokonca bezlepkové, aby ich mohla jesť aj manželka, ktorá trpí na celiakiu.“
Ťažšie to mali s prípravou Vianoc, keď sa ich rozhodli stráviť na ostrove Vieques v Karibiku. Niesli tam zmrznutého kapra aj suché koláčiky. Ale rýchlo sme zistili, že Vianoce v tričku a bez snehu nie sú ono, a tak ich slávia radšej v New Yorku. Čo im tam najviac chýba? „Bližšia i širšia rodina, vianočné koledy,“ odpovedajú Nemčokovci. A pán Jaroslav ešte pripomína: „Američania pochádzajú z rôznych častí sveta a majú rôznorodé náboženské a kultúrne korene, mnohí Vianoce vôbec neslávia. Vyjdete na ulicu a veľa obchodov je otvorených ako v bežný deň, čo je zo slovenského pohľadu dosť nezvyčajné.“
Ak už nie s rodinou, tak s priateľmi
Ináč trávi Vianoce človek v kruhu rodiny a ináč ten, čo žije sám. Platí to aj o našich krajanoch v Amerike či v iných kútoch zemegule. Michalovčanka Eva Čolláková skončila pred pätnástimi rokmi štúdium biochémie na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Dnes je profesorkou na štátnej polytechnickej univerzite v Blacksburgu (USA), ktorú svet pozná pod názvom Virginia Tech.
„Tie dva dni voľna strávim zvyčajne s priateľmi a kolegami,“ píše v svojom maile pani profesorka, „alebo pracujem, aby som stihla všetko, čo v danom roku musím neodkladne stihnúť. Zvyšný čas prespím a dobre mi to padne.“
Prečo necestuje na Slovensko? „Nerada cestujem na sviatky,“ priznáva. „Preto Vianoce spravidla nestrávim s rodinou. To neznamená, že s najbližšími nie som v kontakte. Rodičom vďačím za všetko, vždy ma podporovali morálne aj finančne, aj keď im trhalo srdce, že nie som s nimi. Vždy si nájdem čas im zavolať aspoň raz týždenne, cez sviatky, samozrejme, častejšie.“
Nejako podobne je na tom aj profesorka Mária Hrmová, rodáčka z Bratislavy, ktorá už 20 rokov pôsobí na univerzite v Adelaide (Austrália), kde prednáša biochémiu. Nadchádzajúce Vianoce však chce venovať športu a turistike.
„Na Prvý sviatok vianočný absolvujem s priateľmi turistický výstup na Mount Lofty,“ oznamuje vo svojom e-maile. „Ide o takmer trojhodinovú túru v neďalekých horách. Potom navštívime Clelandwidlifeský národný park s pôvodnou austrálskou faunou. A na záver nás čaká piknik na verande nášho domu.“
Ešte zaujímavejší program čaká známu vedkyňu počas Druhého vianočného sviatku. „Spoločne s priateľmi absolvujem plávanie na otvorenom oceáne v dĺžke dva kilometre pod kontrolou pobrežnej hliadky. Budeme plávať v ústrety niekoľkometrovým vlnám v prekrásnych akvamarínovo sfarbených vodách.“
To však nie je všetko. „Záver vianočného obdobia chceme venovať tenisu,“ píše ďalej pani Mária. „Zúčastníme sa na medzinárodnom tenisovom turnaji v meste Perth na druhej strane Austrálie.“
Nuž, aj takto možno prežiť vianočný čas.
Keď vás sužuje smútok po domove
Podľa Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí možno nájsť vo svete okolo 2 200 000 ľudí, ktorí sa hlásia k slovenským koreňom. Len po auguste 1968 sa rozhodlo zostať v emigrácii viac ako 20-tisíc Slovákov. Neskôr ich nasledovali ďalšie desaťtisíce. V hostiteľských krajinách sa im zďaleka neviedlo rovnako, mnohí sa však tvrdou prácou presadili a dnes patria medzi kultúrnu elitu.
Známy európsky filmový a televízny producent Ján Mojto, rodák z Nitry, emigroval ako študent v roku 1969. Odchádzalo sa mu ťažko. „V našej rodine sa totiž nezvyklo emigrovať, a to za žiadnych okolností,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.
„Mal som vtedy rozporuplné pocity. Bolo mi clivo za domovom, to áno, a ťažilo ma svedomie, že som porušil rodinnú normu. Lákal má však svet.“
Strašná clivota ho prepadla, ako takmer každého človeka v exile, najmä počas vianočných sviatkov . V rokoch tvrdej normalizácie bol však návrat do vlasti nemožný, ani len krátka návšteva rodičov – politických emigrantov čakalo doma väzenie. Slovenské Vianoce pripomínali Mojtovi až do roku 1989 iba oblátky a med na sviatočnom stole.
„Od mamy som dostával balíčky a v nich vianočné koláčiky,“ spomína. „Orechové rožky však bývali rozlomené. Niekto v nich zrejme hľadal tajné odkazy.“
Očakávalo sa, že mnohí Slováci z poslednej emigračnej vlny sa po roku 1989 vrátia do vlasti. Čas potvrdil tieto predpoklady iba čiastočne. „Po dvadsiatich rokoch sa už ťažko vracia,“ vysvetlil Pravde profesor Alexander Rosa, rodák z Bratislavy, ktorý dnes patrí medzi špičku kanadských matematikov. „Človek si zvykne na novú vlasť, zariadi si tam existenciu a potom príde moment, keď už nemá tú istotu, že rozumie všetkému, čo sa na Slovensku deje.“
Samozrejme, krajania na Slovensko radi cestujú, najmä v letných mesiacoch, a mladší aj na Vianoce. Po revolúcii množstvo ľudí odišlo von na štúdiá i za prácou, časť z nich tam našla životných partnerov, ostala vo svete natrvalo. Ale chvíľami ich pochytí taká melanchólia, že nevydržia, kúpia si letenku a hybaj navštíviť rodné mestá.
Pred dvomi rokmi sa Pravde ohlásila skalná čitateľka, dôchodkyňa Magdaléna Sťahuláková z Komjatíc pri Nových Zámkoch. Z jej štyroch deti tri žijú v zahraničí, pričom veľmi vzdialenom. Syn Marián v Kanade, dcéra Katka v Austrálii a najmladšia Magdaléna v Šanghaji. Pracuje tam ako manažérka jednej nadnárodnej spoločnosti a domov sa preto dostane častejšie ako jej súrodenci. „Kým Katkin syn nebol ešte školák, celá naša rodina sa stretávala u nás v lete, teraz to vychádza na Vianoce, vtedy majú školy u protinožcov letné prázdniny,“ povedala nám jeho babka.
Niekde sa krajania združujú, aby spoločne strávili aspoň časť vianočného obdobia. Napríklad v talianskom Turíne organizuje Združenie priateľov Slovenska vianočný večierok s kultúrnym programom. Na pozvánke je zakaždým dôležitý dôvetok: „Nebude chýbať ani slovenská kapustnica, údené mäso, pivo, koláče.“
Tam, kde je slovenských krajanov málo, usporadúvajú spoločné podujatia s Čechmi. A v Libanone sa o vianočné večierky pokúša Asociácia absolventov českých a slovenských škôl. Niektorí z nich si priviedli do vlasti manželky – kresťanky.
„Krajanky ozdobili stoly naaranžovanou čečinou a sviečkami,“ uvádzalo sa v správe z takéhoto predvlaňajšieho večierka v Bejrúte, „aj tradičnými slovenskými zákuskami a oblátkami.“
Miluj si Slovensko, svoj rodný kraj
V anonymných debatách na internete sa toho dosť navymýšľa, ale keďže človek si tam nemusí dávať servítku pred ústa, je v nich možno aj viac úprimnosti.
„Môj muž je Šváb, ale jemu sa tiež páčia slovenské Vianoce,“ píše Erika, ktorá už šestnásť rokov žije v Nemecku. „Keď som sem prišla a každému rozprávala o slovenskej kapustnici, všetci hovorili "pfuj, sauerkraut suppe“. Keď ju však ochutnali, boli nadšení a pýtali si recept."
„Človek tu ťažko nájde v televízii na Vianoce Tri oriešky pre Popolušku, Mrázika alebo také čosi, čo aspoň pripomína atmosféru Vianoc na Slovensku,“ ťažká si Martina, ktorá si našla nový domov vo Francúzsku.
A čo má potom povedať Krásna Neznáma (nazvime ju tak, na internetovej stránke komunity exilákov vystupuje bez mena), ktorá žije v ďalekej Austrálii?
„Už nám tu ani oblátky nechýbajú, zadovážila som si na to stroj,“ vyznáva sa, „ale darmo, Vianoce sú najkrajšie na Slovensku. Nech to vedia aj naše deti! Keď som ja bola ešte maličká, do srdca mi vštepovala mamička: Miluj si Slovensko – ten tvoj rodný kraj, v ďalekej cudzine naň si spomínaj. Pozdravujem všetkých Slovákov! Držte sa!“
Pozdravujeme Krásnu Neznámu a všetkých exilákov. Želáme príjemné prežitie vianočných sviatkov!
Keď chýba už len vianočný stromček
Vianočný stromček, ten pravý slovenský, sa v istých situáciách nedá kúpiť za nič na svete, lebo je skrátka nedostupný. Stalo sa to už aj známym Slovákom na ich cestách-necestách.
Cestovateľ a autor mnohých pútavých cestopisov František Kele zažil trikrát situáciu, keď nemohol byť na Vianoce v kruhu svojej rodiny. Často spomína na záver roku 1980, ktorý ho zastihol v Amerike: „Vianoce sme vtedy strávili s kolegom v Kalifornii . Bola krásna mesačná noc a my sme zostali na dne bývalého slaného jazera, kde sa všetko blýskalo.“
Stromček si v tomto prostredí mohli iba domyslieť, napriek tomu sa navzájom obdarovali. Ako zberatelia minerálov sa potešili rôznymi zaujímavými kamienkami.
Námorný kapitán vo výslužbe Štefan Čertezni z Bratislavy prežil za štyridsať rokov pracovnej kariéry až dvadsaťpäťkrát Vianoce na lodi. Zvyčajne tam mali aj stromček, či už živý, alebo umelý, nie však na Vianoce v roku 1970. Jeho loď Lednice sa v tom čase už tri roky nachádzala v egyptskom zajatí na Horkom jazere v strede Suezského prieplavu. Dostala sa tam s loďami ďalších štrnástich štátov počas vojny Izraela s Egyptom v júni 1967.
Odvtedy ostávali na palube Lednice vždy len štyria členovia posádky a striedali sa po šiestich alebo siedmich mesiacoch. Zvyšok roka odpracovali na iných, plávajúcich lodiach.
Aké teda boli Čertezniho Vianoce 1970? „Vianočný stromček sme si urobili z metly,“ spomína. „Na drôtené vetvičky sme navešali zelené papieriky. Ktosi zohnal elektrické sviečky. Stromček sme vyniesli na člne doprostred jazera a potom ešte dlho svietil do egyptskej noci.“
Medzi najkrajšie spomienky Hedy Melicherovej, bývalej sólistky SĽUK-u, patria Vianoce v roku 1963. Súbor vtedy dva mesiace účinkoval v Paríži. Tak bolo aj na Štedrý večer. Po predstavení v divadle Etoil sa jeho členky vrátili do hotela, kde ich čakalo veľké prekvapenie – stromček zo Slovenska. Priviezli ho autobusom a už ho stihli aj ozdobiť a nainštalovať vo foyeri hotela. Každý si pod ním našiel darček z domu. Melicherovej bol na jej údiv v obale od heligónky.
„Netušila som, čo to moja mama vymyslela, kým som neotvorila puzdro a v ňom našla päťlitrovú kanvicu s kapustnicou a domáce klobásy,“ uzatvára slávna tanečnica. (JC)