Príbeh ženy, ktorej pózoval prezident Masaryk

31.01.2011 08:05
Masaryk, socha, sochárka
Sochárka mala iba 25 rokov, keď modelovala prezidenta. V procese tvorby pomníka vzniklo aj niekoľko samostatných portrétov T. G. Masaryka. Autor:

Kto dnes vie, že obrovské okrídlené koleso na starej budove hlavnej stanice v Bratislave je dielom akademickej sochárky Heleny Mandičovej-Šinályovej? Ani v susednom múzeu dopravy o tom nevedia.

A kto čo len tuší, že pôvabnej mladej umelkyni zo Slovenska pózoval kedysi sám prezident T. G. Masaryk? Výsledkom bola socha v nadživotnej veľkosti s nemenej dramatickým osudom, aký mala známa plastika M. R. Štefánika od Bohumila Kafku. Povedzme si príbeh ženy, ktorá akoby prežila dva životy. Jeden na výslní, kým ten druhý v samote a zabudnutí.

„Buď všetko, alebo nič,“ odpovedala s tajomným úsmevom príbuzným a známym, keď sa jej neskôr pýtali, prečo tak predčasne ukončila umeleckú dráhu. A prečo začala pracovať ako predavačka v obchode s textilom!

V žiadnej súčasnej encyklopédii alebo príručke nenájdeme o Mandičovej-Šinályovej ani slovo. Svetlou výnimkou je Lexikón slovenských žien z produkcie Národnej knižnice.

Ak dlhšie „googlujeme“, získame zopár máločo hovoriacich zmienok na slovenskom a českom internete. O niečo viac na ukrajinskom. V niektorých zakarpatských mestečkách ešte stoja na námestiach a v parkoch Mandičovej sochy. Neinformovaným pripomeňme, že Podkarpatská Rus bola do roku 1939 súčasťou Československa.

Prvú a jedinú, dosiaľ neprekonanú, štúdiu o Mandičovej napísal ešte pred 25 rokmi kunsthistorik Vladislav Grešlík, dnes docent na Prešovskej univerzite. Vyšla však iba v literárnom mesačníku Duklja, určenom Ukrajincom-Rusínom a dostala sa teda k obmedzenému okruhu čitateľov.

Vladislavovi Grešlíkovi patrí osobitná vďaka aj za vznik tohto článku.

Príroda bola k nej štedrá

Tento rod Šinályovcov pochádzal z Osikova pri Bardejove. Otec budúcej sochárky Štefan Šinály bol dedinský učiteľ. Za panslávske názory ho úrady často premiestňovali. A tak Jolka, ako ju doma volali, sa narodila 26. septembra 1902 na východe Sedmohradska v obci Gyulafalva. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie otec zložil v auguste 1919 prísahu slovenského učiteľa v Kováčovciach pri Veľkom Krtíši.

Dcéra však zrejme podedila umelecké vlohy po praslici. Jej matka Katarína pochádzala z rodu Kenedičovcov. Strýko Kenedič bol síce farár, ale zároveň maliar a bohém.

Gymnázium navštevovala Jola v Košiciach, na ďalšie štúdiá sa dostala do Prahy, podobne ako jej brat Karol, budúci učiteľ. Najprv tam absolvovala umeleckopriemyselnú školu a v roku 1922 sa zapísala na Akadémiu výtvarných umení.

Nemala ešte ani 25 rokov, keď ju vo svojej pracovni na Pražskom hrade prvýkrát prijal Masaryk. Musela ho očariť už svojím vzhľadom, lebo mladú návštevníčku privítal slovami: „Keď je také pekné dievča ešte aj chýrnou sochárkou, tak príroda bola k vám asi veľmi štedrá.“

Hneď z nej spadla tréma, ktorá sa vystupňovala po tom, čo v predsieni začula, že hlava štátu má údajne veľmi zlý deň. Masaryk už vedel o rozhodnutí radných Užhorodu, ktorí chceli dať postaviť „prezidentovi osloboditeľovi“ pomník v metropole Podkarpatskej Rusi.

Mladá sochárka si však zaumienila, že ho stvárni nie podľa fotografie alebo obrazu, ale „naživo“. Presviedčala Masaryka, aby jej aspoň niekoľko dní sedel ako model. Bola prekvapená, keď s tým súhlasil.

Písal sa rok 1927. Oveľa neskôr rozprávala o tom svojej neteri Tatiane Poljakovej, ktorá dnes žije v Ostrave.

„V tom čase mala už teta ukončenú výtvarnú akadémiu, vyštudovala sochárstvo u známeho profesora Jana Štursu,“ pripomína Poljaková, „a už rok bola aj vydatá za Ivana Mandiča zo Zakarpatska, ktorý v tom čase študoval v Prahe právo.“

Mandič bol potom svojej manželke aj svojráznym impresáriom. Stál za všetkými jej zmluvami.

Podľa zistení Grešlíka mala vtedy Mandičová za sebou už aj prvé tvorivé úspechy. Čestné uznanie z výstavy študentských prác v Prahe a s niekoľkými plastikami sa zúčastnila aj na výstave v Prešove. Odborná kritika sa o nich vyjadrovala priaznivo.

Bola vlastne prvou ženou výtvarníčkou na Slovensku, Podkarpatskej Rusi a možno aj v celom Československu, ktorá sa začala venovať monumentálnej plastike, tobôž s takou vervou. Erna Masarovičová sa vtedy iba narodila. A Klára Pataki ešte nebola ani na svete.

Z Masaryka narobili ťažidlá

Zmluvu na pomník Masarykovi podpísala Mandičová v apríli 1927. Zaviazala sa ho dokončiť najneskôr do 28. októbra 1928. Na ten deň pripadalo 10. výročie vzniku ČSR. Postava z bronzu mala dosahovať výšku 3,2 metra, žulový podstavec ďalšie štyri metre.

„Teta často spomínala na dni, ktoré strávila pri modelovaní na zámku v Lánoch, v letnom sídle Masaryka,“ rozpráva T. Poljaková. „Zveroval sa jej o svojom vzťahu k prírode a umeniu a nešetril slovami obdivu pokiaľ išlo o tetinu tvorbu. Vraj krehké žieňa s malými ručičkami a, hľa, čo dokáže urobiť s tou hlinou!“

Pomník potom stál na hlavnom námestí Užhorodu až do marca 1939, kým Podkarpatskú Rus neobsadilo – na základe Viedenskej arbitráže – horthyovské Maďarsko. Noví páni nariadili pamätník odstrániť.

Poljaková objavila sochu na námestí v Hraniciach na Morave v polovici 60. rokov minulého storočia. V tamojšej nemocnici pracoval vtedy jej manžel lekár. Netušila však, že je to dielo Heleny Mandičovej. Raz tam však pozvala na návštevu tetu, ktorá vtedy žila v Košiciach.

O Mandičovej diele sa pochvalne vyjadrila...
O Mandičovej diele sa pochvalne vyjadrila schvaľovacia komisia, v ktorej boli profesori sochárstva Otakar Španiel a Bohumil Kafka, ako aj historik umenia Antonín Matějček. Ocenili stvárnenie charakteristickej pózy T. G. Masaryka i celkovú umeleckú úroveň plastiky. Autor: Archív V. Grešlíka

„Samozrejme, že hneď spoznala svoju sochu,“ spomína Poljaková. „Takmer omdlela a od dojatia sa rozplakala, lebo nečakala, že ju ešte niekedy uvidí.“

Vysvitlo, že sochu odkiaľsi doviezli sovietski vojaci ešte v roku 1945. Vďaka nápisu azbukou zistili o koho ide a rozhodli sa plastiku darovať českému mestu, v ktorom ich budú vítať najsrdečnejšie. V Hraniciach sa cítili od začiatku najlepšie a sochu nechali tam.

Pamätník na novom podstavci stál potom v Hraniciach až do jesene roku 1974, čiže dlho po tom, čo iné Masarykove sochy v Československu zbúrali alebo demontovali. „Zachránilo ho zrejme to, že išlo o podarúnok od sovietskych vojakov,“ predpokladá Poljaková. Navyše Hranice boli nenápadné mestečko.

Zmena postoja úradov prišla v časoch normalizácie. K pomníku chodili na rôzne sviatky ľudia s kvetinami a zapaľovali tam sviečky. Jedného dňa však z námestia zmizol. Údajne ho dali roztaviť a z bronzu sa potom vyrobili kancelárske ťažidlá. „Našťastie teta sa už o tom nedozvedela,“ dodáva Mandičovej neter.

Sochárka zomrela v Košiciach 12. marca 1975.

Okrídlené koleso bolo posledné

Masaryk bol prvým vrcholom tvorby Mandičovej, rusínsky národný buditeľ Alexander Duchnovič – druhým. Oba pamätníky majú takmer rovnakú výšku. Ten druhý vznikol v roku 1932 vďaka verejnej zbierke, významne do nej prispeli krajania z Ameriky, ale aj prostí ľudia z celého Prešovska. (Pomník v metropole Šariša dodnes stojí, ale koľkí Prešovčania vedia niečo o jeho autorke?)

Mandičová medzitým absolvovala študijný pobyt v Paríži, stretávala sa tam s Františkom Kupkom, českým maliarom a grafikom svetového významu, nadchla sa tvorbou Augusta Rodina.

Predovšetkým však sama horúčkovito tvorila, ako keby tušila, že jej čas sa kráti. Prostredníctvom manžela prijíma ďalšie a ďalšie objednávky, portrétuje ministrov, intelektuálov i jednoduchých ľudí. V tom návale práce sa jej podľa Grešlíka podarilo niečo viac a niečo menej. On sám dáva do pozornosti napríklad súsošie Karpatoruská pieseň (1930) , ktoré neskôr odkúpilo ministerstvo osvety Juhoslávie za 20-tisíc dinárov.

Zrejme poslednou Mandičovej prácou je bratislavské Okrídlené koleso z roku 1938. Nasledovalo rozdelenie Československa a obsadenie Prahy, kde vtedy s mužom žila, nemeckými nacistami. Keď začali represálie proti politickým odporcom, opúšťa s manželom svoj ateliér na Václavskom námestí a krátko žijú v Mukačeve, neskôr v Budapešti. Sú akoby na úteku, hoci nie je celkom jasné prečo.

Po vojne sa vracajú do Prahy. Nachádzajú tam zničený byt a obsadený ateliér. Zakarpatsko pripadlo Sovietskemu zväzu, usádzajú sa teda v Košiciach, kde žije Mandičovej mama. Dcéra sa však už ničím neprejavuje ako výtvarníčka. Nastupuje do práce v obchode s textilom. A neskôr dokonca ju vídať ako pomocnú robotníčku v komunálnom podniku. Zametala chodníky!

Čo sa vlastne stalo? „Požiadala o prijatie do košickej filiálky zväzu výtvarných umelcov,“ spomína Mandičovej neter, „ale komisia od nej požadovala vstupné dielo, dostala za úlohu vymodelovať dojičku. To predsa bola urážka, teta sa však preniesla cez ňu s úsmevom a komisii povedala: za týchto podmienok radšej nevstúpim.“

Možno to využili ako zámienku, a v skutočnosti nechceli vpustiť medzi seba autorku sôch „buržoáznych“ štátnikov?

Sama sa odsúdila na zabudnutie

K tomu sa pridružila ťažká reuma kĺbov, ktorá iróniou osudu postihla najmä kĺby sochárkiných rúk. Prečo však aspoň nekreslila? „Naštvala sa, keď ju odmietli prijať ako učiteľku výtvarnej výchovy, neustále opakovali, že nemajú voľné miesto,“ pokračuje Poljaková. „Potom už teta všade tvrdila, že má ukončenú iba meštiansku školu, stotožnila sa s novým spoločenským statusom, ba chvíľami sa ním pýšila. Ako vždy s úsmevom.“

V Bratislave žije synovec Mandičovej Tibor Šinály, geológ v dôchodku. „Po trpkých povojnových skúsenostiach teta zavrhla svoju umeleckú minulosť, zriedkakedy sa k nej navracala, akoby sama sa odsúdila na zabudnutie,“ rozpráva. „Neľahko sa jej však žilo aj v novej úlohe. Z predajne textilu dostala výpoveď, keď si tam ženy kvôli nej začali podávať kľučky. Každej totiž s úsmevom poradila, čo sa jej bude asi najviac hodiť. Skrátka, vybočila z priemeru, a to sa vtedy nenosilo.“

Manžel sa zamestnal ako radový úradník na železnici. Na sklonku života dosť chorľavel. Mandičová si však nesťažovala. Svoj kríž niesla hrdinsky a s noblesou.

Blízko ich bytu bola knižnica. Knihy si často vypožičiavala a čítala s neodmysliteľnou cigaretou v ruke. V duchu si však zrejme premietla scény a zážitky z prvého života, pred vojnou. V Prahe i v Paríži ju považovali za bohémku. Keď dostala odmenu za nejakú sochu, odcestovala s manželom do Talianska a nevrátili sa, kým všetky peniaze neminuli. A potom opäť začas žili len tak – z ruky do úst.

Deti nemala, často však navštevovala neter v Ostrave. Keď manžel zomrel, zdržiavala sa už prevažne u nej. Do Košíc cestovala len po dôchodok. Po jednej takejto ceste ju našli v byte mŕtvu.

Docent Grešlík zisťoval v roku 1986 u košických a prešovských výtvarníkov, čo vedia o Mandičovej-Šinályovej. Nikto o nej ani nepočul. Po štvrťstoročí to platí vari dvojnásobne. Je zabudnutá takmer absolútne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk