Ku šťastiu im stačili šponovky a čapice s brmbolcom

Na hlavách pletené čapice s brmbolcom. Na rukách vlnené palčiaky a v rukách bambusové palice. Na nohách celé kožené topánky a obyčajné drevené lyže. Tváre týchto tvorov sa však spravidla usmievajú šťastím.

„V roku 1960 sa nám o Alpách ani nesnívalo, no Malá Fatra bola pre naše lyžiarske schopnosti ako stvorená,“ spomína Peter Podracký z Banskej Bystrice, ktorý v tom čase, po treťom semestri na technike, absolvoval povinný lyžiarsky výcvik. „Chata pod Chlebom privítala našu skupinu na desať krásnych slnečných dní, pre nás začiatočníkov bol však výcvik tvrdým chlebíkom. Prekonávali sme nielen vlnité snehové nástrahy, ale aj možnosti, ktoré nám poskytoval vtedajší výstroj – ťažké drevené lyže a nespoľahlivé viazanie. Ani nohy v lyžiarkach bohvieako pevne nedržali. Pád v cieli bol tou najspoľahlivejšou brzdou pred začínajúcim lesom.“

Pána Petra lyžovanie osobitne neoslovilo, v živote potom holdoval iným druhom športu, tento jeho prvý aj posledný lyžiarsky zájazd sa mu však vryl hlboko do pamäti. „Zvlášť si spomínam na starostlivé voskovanie lyží. Čierny vosk sme pred chatou rozotierali na lyže starou žehličkou, vyhrievanou žeravými uhlíkmi, ktoré sa do nej sypali zvrchu. Roztopený vosk príjemne voňal…“

Trocha iný prípad je Brigita Mičušiková z Bratislavy. Svoj prvý „lyžiarak“ zažila ešte na strednej škole, o niečo neskôr ako pán Peter, ale tiež v „sladkých šesťdesiatych“. Lyžovaniu však na rozdiel od neho okamžite prepadla, jeden čas dokonca pretekala vo vyšších súťažiach a stala sa lyžiarskou inštruktorkou.

„Lyžiarsky výcvik bol vtedy v školách povinný,“ pripomína Mičušíková. „Z dnešného hľadiska to môže pôsobiť až odstrašujúco, škola však vtedy požičala lyže deťom, ktorým ich rodičia nemohli kúpiť. Dnes vidíme na svahoch mladých ľudí s najmodernejšími carvingovými lyžami, ktoré umožňujú vykonávať rýchlejšie a kratšie oblúky, ale čo z toho, keď ich bohatí majitelia nevedia správne zastať – možno preto, že nemali v škole výcvik – a sú hrozbou pre svoje okolie.“

Vysokoškoláci už na lyžiarsky výcvik takmer nechodia, odkedy majú telocvik už len ako výberový predmet…

Najprv si museli svah udupať

Zaujímavú internetovú diskusiu vyvolala nie tak dávno jedna z jej účastníčok svojím povzdychom, že z triedy jej dcéry sa prihlásilo na nepovinný lyžiarsky výcvik len sedem žiakov. Nasledovali začudované poznámky a nostalgické spomienky slovenských mamičiek, ktoré zažili svoj prvý lyžiarsky kurz v 70. a 80. rokoch minulého storočia.

„Lyžiarak je dnes drahá záležitosť, ale čo dnes nie je drahé? Dopriala by som však každému dieťaťu, aby ho mohlo zažiť,“ napísala istá pani Renka. „Sama som absolvovala tri, na základnej, strednej aj vysokej, a na všetky mám pekné spomienky. Na tom prvom sme mali dokonca svah bez vleku a celý sme ho museli najprv udupať, aby sme sa vôbec mohli lyžovať, čo dnes už vyzerá ako nonsens.“

Pani Zuzana stála predtým iba dvakrát na lyžiach (aj to krátko), keď ich gymnázium zorganizovalo lyžiarsky zájazd. „Zaraďovali nás do skupín a vraj kto už stál na lyžiach, nech zlyžuje. Šla som pluhom, ale akosi som to nezvládla. Skončilo sa to tak, že som si palicou, ako som padala, vrazila do zuba – jednotky hore…“

Pani Geta absolvovala svoj „lyžiarak“ takisto na strednej, a to v Tatranskej Lomnici. „Lyžovať neviem dodnes,“ priznáva, „ale tie zážitky, no, paráda. Boli sme super partia, a čo sme sa navystrájali! Od smiechu sme sa často všetci váľali po zemi.“

Aj podľa B. Mičušíkovej mali niekdajšie školské lyžiarske kurzy viacero efektov. Okrem toho, že žiakov a študentov priblížili horám a učili ich základom lyžovania, ešte aj utužovali školské kolektívy. „Nehovoriac už tom, že spoluvytvárali zázemie pre vrcholový šport,“ dodáva bývalá lyžiarska pretekárka a inštruktorka.

Na vybavení až tak nezáleží

Takpovediac školené lyžovanie má na Slovensku storočnú tradíciu. Podľa zistení profesora Karola Görnera z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici prvý lyžiarsky kurz usporiadal v roku 1910 Michal Ghur, lekár pôsobiaci v Tatranskej Polianke. Ten istý Ghur, ktorý tam o dva roky neskôr dal postaviť prvý drevený mostík.

Po roku 1919 sa začalo s lyžiarskymi kurzami pre učiteľov stredných škôl. „Po ich absolvovaní sa začali rozbiehať aj kurzy pre študentov týchto škôl, prvé boli v Kremnici a Kežmarku,“ dodáva Görner.

Výraznejšie prejavy masového rozvoja lyžovania na Slovensku možno zaznamenať až pred polstoročím, s budovaním jeho materiálno-technickej základne. Vtedy sa začalo aj s povinným výcvikom na všetkých školách. Skutočnú dynamiku však tento rozvoj získal vlastne až v súvislosti s usporiadaním majstrovstiev sveta vo Vysokých Tatrách v roku 1970.

V lyžiarskych strediskách pribúdali vleky, ale ešte dlho sa pri nich ťahali dlhočizné rady, ktoré bolo treba vystáť. Objavili sa aj prvé ratráky, vozidlá na úpravu svahov. Pravda, boli domácej výroby a nie najvyššej kvality. Neskôr sa začalo umelým zasnežovaním, ale iba tu a tam. Preto v spomienkach na školské lyžiarske zájazdy sa často objavuje veta: „Bohužiaľ, nebolo snehu, a tak sme si vlastne nezalyžovali.“

Vývojom prešli aj lyže, v Česku začali licenčne vyrábať značku Marker a na Slovensku – v Súľovskej Drevoindustrii – značku Atomic. Tuzemské závody začali šiť vatované vetrovky a „šuštiakové“ otepľovačky. Kto však tužil po lyžiach Kästle, topánkach Kastinger, viazaní Tyrolia alebo lesklých šponovkách z elastického lamina, ten musel pozháňať bony a zájsť do Tuzexu.

Najstarší účastník lyžiarskych pretekov na Slovensku, 86-ročný Benjamín Strmeň, neodmysliteľný účastník Bielej stopy, však dodnes tvrdí, že na vybavení až tak nezáleží, hlavná je radosť z lyžovania a pobytu v horách. „Keď nie je tuhá zima, behávam len tak, v košeli a bez rukavíc.“