Predložený návrh ministra práce Jozefa Mihála (SaS) síce zatiaľ s 56-hodinovým pracovným týždňom uvažuje len pre zamestnancov v zdravotníctve a vedúcich pracovníkov, pričom nevyhnutnou podmienkou je ich súhlas. Zamestnávatelia však žiadajú preveriť najprv všetky obmedzenia, ktoré v tomto smere stanovujú medzinárodné dohody – a domácu legislatívu ani pre iné profesie „zbytočne nesprísňovať“.
Ako pripomína zástupca zamestnávateľov Juraj Borgula, na 48 hodín týždenne obmedzila pracovný čas už Konvencia Medzinárodnej organizácie práce z roku 1919. Pred časom prijatá európska smernica však zavedením pravidla „opt out“ pripustila výnimku predĺžiť ho až na hranicu 56 hodín, ak s tým zamestnanec súhlasí. A ďalšia výnimka smernice pripúšťa, že pracovník svoj súhlas kedykoľvek môže vziať späť. „Preto je úplným nezmyslom obmedzovať v našom zákonníku iniciatívu zamestnancov v iných povolaniach,“ zdôrazňuje Borgula.
„S predĺžením pracovného týždňa kategoricky nesúhlasíme,“ reagoval v pondelok hovorca Konfederácie odborových zväzov Otto Ewiak. Upozorňuje, že aj keby bolo predĺženie podmienené dohodou, súhlas zamestnanca si zamestnávateľ môže vynútiť pod hrozbou prepustenia.
Dnes možno pracovať najviac 40 hodín týždenne, po dohode 48 hodín. Výnimkou sú práve zdravotníci, ktorí smú už teraz robiť 56 hodín do týždňa, no maximálne štyri mesiace v rade a odpracovať takto 150 hodín nadčasov do roka príkazom a 250 hodín po dohode.
Navrhnuté znenie pracovného kódexu však pripúšťa navýšenie nadčasov pre zdravotníckych pracovníkov až na 400 hodín ročne, čo by jednému zamestnancovi pridalo ďalších osem týždňov 11-hodinových zmien. K nim priraďuje aj vedúcich pracovníkov s možným rozsahom nadčasovej práce až do 550 hodín ročne, ktorým by tak okrem štyroch mesiacov v kuse pridal až 17 týždňov predĺženej práce rozptýlenej na zvyšok roka.
„Zavedenie výnimky pre vedúcich pracovníkov je novinka osobitne nezmyselná v tom, že návrh ani presne nedefinuje, čo sa pod týmto pojmom myslí,“ uvádza Borgula. Zamestnávateľ by si tak povolený rozsah nadčasov mohol dohodnúť trebárs aj s upratovačkou, ak by z nej zmluvne urobil „manažérku pre upratovanie“. Ministerstvo práce však už sľúbilo definíciu vedúceho pracovníka spresniť.
Odborári vyšli s požiadavkou na skrátený 35-hodinový týždeň, čo je však neprijateľné. Takýto čas sa navyše podľa doterajších skúseností neosvedčil ani vo Francúzsku, kde ho zaviedli v roku 2000. Zamestnávatelia tam totiž väčšine zamestnancov zvýšili pracovné normy na úroveň predtým určenú pre 40-hodinový týždeň.
Novela zákonníka by tiež mala presnejšie vymedziť možnosti uplatňovania tzv. pružného pracovného času. Návrh ho nateraz definuje ako „spôsob rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť po prerokovaní so zástupcami zamestnancov“. Pružné pracovné obdobie sa môže uplatniť ako pracovný deň, pracovný týždeň, štvortýždňový cyklus či inak. Dĺžka pracovnej zmeny by však nemala presiahnuť 12 hodín.
Predĺženie pracovného času môže byť výhodné pre ľudí, ktorí si chcú zarobiť, alebo tých, ktorí prácu povýšili nad všetky ostatné životné záujmy. Pre fungovanie rodín, najmä tých s deťmi, však môže mať katastrofálne dôsledky. Psychológovia varujú, že pracovať dlhodobo 11 či 12 hodín denne môže človeka psychicky aj fyzicky zničiť a prispieť k rozpadu jeho rodiny.