Môj zlatý, sekulárny Bangladéš

Nevedeli, že bol členom medzinárodnej organizácie, ktorá sleduje dodržiavanie ľudských práv na celom svete. Predsedom správnej rady Amnesty International na Slovensku sa stal až neskôr. „Amnesty sa nezaoberá situáciou selektívne, iba vo vymedzených štátoch, ktoré nie sú, povedzme, priateľsky naklonené niektorým veľmociam,“ tvrdí.

„To je vždy podozrivé. Naopak, usilujeme sa vyjadrovať svoju kritiku pravdivo, nestranne a všade. Či už ide o Mjanmarsko, USA, Rusko, alebo Bangladéš.“ Medzinárodnú solidaritu potrebovala aj jeho vlasť pred 40 rokmi, keď bojovala za svoju nezávislosť.

Pamätáte si, ako ste v chlapčenskom veku prežívali dramatický rok 1971?
Samozrejme, bezprostredne som videl represálie pakistanskej armády. Bývali sme naďaleko policajného riaditeľstva. Pretože sa policajti tiež pridali k hnutiu za nezávislosť, stali sa terčom vojenských útokov. Môj otec bol členom strany Awámí líg (Ľudová liga), hoci to ako štátny zamestnanec musel tajiť. Po troch mesiacoch od rozpútania občianskej vojny ho ktosi udal, no podarilo sa mu ujsť do zahraničia. Pamätám sa na prestrelky, bombardovanie, na nočné zákazy vychádzania, domové prehliadky. Už vtedy som si uvedomoval, že vojna, nech sa vedie z akýchkoľvek dôvodov, je sama osebe zlá. Ide proti ľudskej prirodzenosti, zabíja civilistov a hlavné slovo dostávajú deštrukčné sily.

Mali ste aj priamo v rodine či medzi priateľmi niekoho, kto vtedy zahynul?
Priamo v rodine nie, ale poznal som mnohých – u susedov, v škole, ktorým najbližší príbuzní padli v boji alebo zmizli bez stopy. Konanie vojakov, ktorých sem povolali zo západného Pakistanu, sa podobalo genocíde.

Bola za tým zrejme zúfalá snaha udržať pokope štát. Ako ten mohol fungovať už len z technického hľadiska, keď jeho dve časti boli od seba vzdialené dvetisíc kilometrov?
Rozdelenie Britskej Indie na základe viery bolo absurdné. Už len preto, že tam nežili iba hinduisti a moslimovia, ale aj budhisti, sikhovia, kresťania a mnohé oblasti boli nábožensky premiešané. Podstatná časť obyvateľstva nesúhlasila s takýmto riešením. Nasledujúcich 24 rokov im dalo za pravdu. Obyvatelia Východného Pakistanu, hoci ich bolo viac ako v západnej časti štátu, boli politicky, ekonomicky a sociálne diskriminovaní. Pritom krajina mala oveľa úrodnejšiu pôdu, z východnej provincie sa vyvážalo podstatne viac tovarov do zahraničia, no delenie národného dôchodku bolo vrcholne nespravodlivé.

O absurdnom rozdelení Indie rozhodli Angličania na základe imperiálneho hesla Rozdeľuj a panuj, alebo hlavné slovo pri tom mala nastupujúca vládna elita v západnom Pakistane?
Nerád by som ukazoval prstom na vinníkov. Na začiatku 40. rokov minulého storočia to bol jeden z variantov, ako vyriešiť napätú situáciu medzi hinduistami a moslimami na indickom subkontinente. Za tým, že táto šialená myšlienka o päť rokov dostala legitimitu, treba vidieť zložitý vývoj počas druhej svetovej vojny a tesne po nej. Pri zostrovaní napätia svoju úlohu zohrala aj britská koloniálna politika a útoky ozbrojených extrémistov a pogromy na oboch stranách – medzi moslimami i hinduistami. Z noci do rána sa milióny ľudí stali cudzincami vo svojej vlasti, podozrivou piatou kolónou. Namiesto upokojenia nasledovali krvavé jatky. Vzájomné vzťahy komunít sa dosiaľ nevyrovnali. Masakra proti moslimom sa odohrala aj nedávno v indickom Gudžaráte. Prenasledovanie náboženských menšín v Pakistane je kapitola sama osebe.

Briti sa pokúsili rozdeliť podľa konfesionálneho kľúča už v roku 1905 Bengálsko. Prečo im to vtedy nevyšlo a prečo im to vyšlo v roku 1947?
Prvé, administratívne rozdelenie Bengálska bolo jednoznačne produktom koloniálnej politiky. Odmietla ho prakticky celá populácia. Oprávnene za tým videli snahu Londýna rozbiť hnutie za nezávislosť, ktoré bolo práve v Bengálsku najsilnejšie. V roku 1947 už vládla iná situácia. Vtedajší Bengálčania mi v mnohom pripomínajú Slovákov a Čechov začiatkom 90. rokov. Hoci zväčša volili strany, ktoré nemali v programoch zánik federácie, ich lídri sa bez mandátu rozhodli inak. Rozdelili ČSFR bez referenda.

Slovák však ešte ťažšie pochopí rozdelenie národa do dvoch štátov na základe vierovyznania, hoci sa katolíci a luteráni kedysi veľmi nemilovali. Neobjavujú sa v Bengálsku tendencie o opätovné zjednotenie?
Nie. Za posledných 60 rokov sa sebavedomie obyvateľov na oboch stranách hranice vyvíjalo opačným smerom. V Západnom Bengálsku začala dominovať celoindická identita. Tamojší ľudia sú hrdí na to, že sú Bengálčania a súčasne, že sú Indovia. V Bangladéši prevládla hrdosť na vlastný nezávislý štát. Začína sa to podobať historickému vývoju Rakúska a Nemecka – v oboch suverénnych štátoch hovoria po nemecky, ale dnes nik nehovorí o zjednotení.

V decembri 1972 vstúpila do platnosti ústava, podľa ktorej mal nový štát stáť na štyroch pilieroch: nacionalizme, socializme v zmysle sociálnej spravodlivosti, demokracii a sekularizme, teda oddelení štátu od náboženstva. Po sérii vojenských prevratov štvrtý bod nahradili štátnym náboženstvom islamom. Zmenil sa tým Bangladéš?
Vyňatie sekularizmu z ústavy do praktického života neprinieslo zmeny. Bolo to čisto politické gesto vojenských diktátorov, aby získali pre podporu svojej legitimity islamistické strany. Išlo zväčša o náboženské konzervatívne strany, ktoré vo voľbách získavajú iba okolo sedem percent hlasov, no stávajú sa jazýčkom na váhach podobne ako KDH na Slovensku. Štát ako taký sa nestal islamským, ani jeho legislatíva, trestné právo stále vychádza z britských tradícií. V súčasnosti sú na najvyššom súde podania žiadajúce anulovanie proislamských ústavných zmien, lebo sa prijímali nedemokraticky v čase diktatúry.

Bangladéš napriek tomu, že mu dlhodobo každý rok rastie národný dôchodok priemerne o päť percent, stále patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Čím to je?
Niektoré štáty si svoj imidž navonok budujú úspešne, iné menej. Aj Slovensko malo v 90. rokoch v zahraničí zlú povesť. To, čo sa raz za dvadsať rokov odohrá v súvislosti s hurikánom v Americkom New Orleanse, Bangladéšania pociťujú na vlastnej koži rok čo rok. V predpovediach počasia tam nie je najdôležitejšia teplota vzduchu, ale správa o tom, či sa na severe Indického oceánu rozprestiera tlaková níž, akú má veľkosť a smer hurikán, kedy a kde sa očakáva jeho príchod na pevninu. Podľa toho sa vďaka modernej technike prijímajú včasné opatrenia. Súvisí to aj s klimatickými zmenami. Zvýšenie morskej hladiny o meter by znamenalo, že by pod ňou zmizla štvrtina Bangladéša. A práve výčiny prírody dostávajú vo svetových médiách široký priestor, akoby sa tam nič iné nedialo. Monzúnová voda či záplavy sú pre každú televíziu atraktívne. Zahraničné médiá však neregistrujú trvalý rast ekonomiky, úspechy pri znižovaní pôrodnosti, zvýšenie gramotnosti z 20 na 60 percent, rozšírený prístup k pitnej vode, potravinovú sebestačnosť. Napriek vysokému zadlženiu štátu, ktoré po sebe nechali vojenské diktatúry, politický vývoj v posledných dvoch desaťročiach je stabilný a predvídateľný. Stav je lepší ako v niektorých blízkych štátoch, v ktorých sú dlhoročné občianske vojny, napríklad na Srí Lanke, v Nepále alebo Mjanmarsku.

Ako Bangladéšania reagujú na revolučný pohyb, ktorý sa šíri po severnej Afrike a na Blízkom východe?
Sú radi, že sa nielen v Bangladéši, Indonézii či v Turecku dostávajú k moci sily hlásiace sa k demokracii a sekularizmu. Donedávna sa na Západe tvrdilo, že Arabom vyhovuje autoritatívna moc. To, čo sa tam teraz deje, dokazuje, že chcú demokratické zriadenie, ktoré im dosiaľ bolo odopierané. Mnohé západné vlády podporovali miestnych diktátorov, len aby ropa tiekla plným prúdom do tankerov.

Spomínali ste, že na rozdiel od väčšiny európskych novín v bangladéšskych médiách sa otvorene upozorňovalo, že ten či onen vládca je obyčajný despota bez podpory širokých más…
Áno, veď aj Bangladéšania takých zažili. Preto nie sú zaskočení tým, čo sa odohráva v arabskom svete. Skôr ich prekvapujú európski politici, ktorí s určitosťou tvrdia, že prozápadných vodcov nahradia náboženskí fanatici a islamskí teroristi. Ide o sebaklam. Akoby nevedeli, že existujú aj také krajiny s väčšinou moslimského obyvateľstva, kde fungujú parlamentné demokracie. Budem rád, keď demokracia nezavládne len v Tunisku či Egypte, ale aj v Saudskej Arábii, ktorá vďaka petrodolárom vo veľkom exportuje islamský fundamentalizmus. Okrem iného financuje náboženské školy a hnutia, ktoré spôsobujú južnej Ázii vážne problémy.

V Egypte a Tunisku už prezidenti padli. Aký ďalší vývoj očakávate v týchto štátoch?
Pre nich už niet cesty späť. Každý nový líder by riskoval, keby chcel obnoviť autoritatívnu vládu, hoci v nežnejšom háve. Skôr sa prejaví snaha doterajších vládnucich elít udržať si aspoň aké-také postavenie. Preto budú ponúkať novým reprezentantom spoluprácu. Politický vývoj v týchto a ďalších krajinách sa ešte neukončil, no treba ich obyvateľom dať možnosť, aby si vybrali vlastnú cestu. Spoločnosť musí ešte kryštalizovať. Nielen z politického, ale aj ekonomického hľadiska. Niekde sa môžu výraznejšie prejaviť kmeňové špecifiká, ale aj politický islam.

A pokiaľ ide o Líbyu?
Nech sa to tam skončí tak či onak, jedno ponaučenie je isté: spolupráca s akýmkoľvek diktátorom je pre demokratickú vládu kompromitujúca. Myslel som na to, aj keď som ešte nedávno videl vodcov Tonyho Blaira, Silvia Berlusconiho, Nicolasa Sarkozyho, ale aj Roberta Fica ako ochotne objímali Muammara Kaddáfího.

Ako môžeme týmto krajinám pomôcť my v Európe?
Podporovať tých, čo sú nám hodnotovo bližšie, čo presadzujú sekulárne programy a demokratický vývoj. Keby sme naďalej podržali dajakého despotu iba preto, že načas zabezpečí status quo a pre Európu ekonomicky výhodné kontakty, bolo by to veľmi krátkozraké. V Egypte, Tunisku a inde davy neútočia na zahraničné inštitúcie, ale na kancelárie domácich tajných služieb, hovoria najmä o demokracii a slobode. Tak ako ľudia pred dvoma desaťročiami v strednej Európe.

A čo ak sa situácia zvrtne ako v Iráne po revolúcii proti šachovi?
Tam to bolo celkom inak. Iránci skúsili demokraciu na začiatku 50. rokov minulého storočia. Mosadekovu vládu vtedy nezvrhli islamisti, ale pomocou CIA šachovi ľudia, ktorí nastolili diktatúru. Následne Rezá Pahláví likvidoval demokratov, ľavičiarov, ktorí boli za sekulárne usporiadanie spoločnosti. Na páde šacha sa výrazne podieľali iba tí, čo zostali – šiitskí duchovní, ktorí našli spoločnú reč s novou ekonomickou elitou. Ľudia Pahlávího nenávideli a s ním aj tých, ktorí mu umožňovali vládnuť, napríklad USA. To sa potom odrazilo na ďalšom vývoji v regióne. Irán dnes vyváža islamský fundamentalizmus do Libanonu, Palestíny i do Iraku. Spojené štáty majú v Iraku 150-tisíc vojakov, ale Iránci svojich ľudí i spojencov priamo vo vláde nominovanej Washingtonom. Súčasné iracké vládne strany boli zväčša založené v Iráne a ich vodcovia tam dlho bývali. O tom je ticho v európskych médiách z pochopiteľných dôvodov – USA po vojne v Iraku utrpeli fiasko. Najviac z toho získal fundamentalis­tický Irán.

V Európe, Slovensko nevynímajúc, sa vyskytujú názory, že islam už zo svojej podstaty je militantné náboženstvo. Ako reagujete na takéto tvrdenia?
Každé náboženstvo skrýva v sebe elementy, ktoré môžu vyvolávať militantnosť. V mene Ježiša Krista sa organizovali krvavé križiacke výpravy a kolonializmus, ale to neznamená, že kresťanstvo je militantné. Aj islam sa neraz v histórii zneužíval a zneužíva na politické ciele, v mene Alaha sa viedli náboženské vojny. Ale ani to by nemalo niekoho viesť k presvedčeniu, že na vine je viera. Problémom je „politický islam“, nie islam ako taký. Pritom USA roky podporovali politický islam v podobe mudžahídov v Afganistane proti Sovietom. Niečo podobné sa deje v Saudskej Arábii v súčasnosti. Podľa analýz CIA Al-Kajdá má iba okolo tisíc členov, pritom na svete žijú asi dve miliardy vyznávačov islamu. Bolo by krátkozraké všetkých označovať za teroristov. Hovorím to ako človek, ktorý nepraktizuje žiadne náboženstvo.

Foto: Ivan Majerský

Sawkat Choudhury Sawkat Choudhury.

Riziká islamského terorizmu sú však stále reálne…
Áno, ale spôsob boja, ktorý proti nemu vedie Západ, je mylný. Američania a Európania by sa mali viac zaujímať, ako na to ide Bangladéš, Turecko, Indonézia či Malajzia. Používajú najmä politický boj a niekedy i kompromisy. Terorizmus nesmieme podceňovať, ale vedením nezmyslených vojen sa iba prilieva olej do ohňa. Kriminalitu akéhokoľvek druhu, či už ide o predaj drog, obchodovanie s bielym mäsom, politický či náboženský terorizmus, treba prísne trestať v súlade s trestnými kódexmi. Ale nie únosmi, mučením a vojnou. Bežní ľudia, ktorým terorizmus stále strpčuje život, verejný súd s ozbrojenými extrémistami privítajú skôr ako trestné výpravy, pri ktorých zomierajú najmä nevinní – rovnako ako pri samovražedných útokoch na trhoviskách. Západ by mal podporovať demokratických sekularistov v moslimských krajinách namiesto diktátorov a reakčných kráľov.

V posledných rokoch aj z Bangladéša prichádzajú sporadicky správy o samovražednom útoku v uliciach Dháky či iných miest…
Ide o izolované skupiny zo zahraničia. Najväčší impulz dostali, keď Sovieti obsadili Afganistan a Saudská Arábia s Pakistanom, ale aj s USA tam zverbovali mužov z rozličných krajín. Po vojne sa vracali domov a priniesli so sebou aj myšlienky večného ozbrojeného boja. Stali sa základnými bunkami teroristickej formy politického islamu. Drvivá väčšina bangladéšskej spoločnosti sa na nich pozerá ako na kriminálne živly. Tieto skupiny sú po tvrdých zákonných opatreniach sekulárnych vlád na úteku. Nie prozápadný diktátor, ktorý posiela na opozíciu tanky, ale demokracia a sekularismus je najlepším liekom proti teroristom. Kto nevidí v moslimskom svete celkový trend k sekularizmu, má iný záujem ako hľadanie pravdy a východiska zo súčasnej situácie.

Čo rozhodlo o tom, že ste po skončení štúdia medicíny ostali na Slovensku?
Po páde železnej opony bangladéšska vláda robila obštrukcie pri uznávaní diplomov zo štátov bývalého sovietskeho bloku. Vtedy sa totiž objavilo viacero falzifikátov. A tak som dostal neúnosnú podmienku: zadarmo pracovať v štátnej nemocnici popri profesorovi, ktorý by mal, ale nemusel po pol druha roku odporučiť lekárskej komore, že môžem pôsobiť samostatne. V tom čase mi v Bratislave ponúkali ďalšie štúdium. To rozhodlo. So Slovenkou som sa oženil až neskôr. Každý druhý rok cestujem do Dháky. Všetci mi dohovárajú, koľko peňazí by som tam ako lekár s dlhoročnou praxou zarobil. Iste by to bolo oveľa viac ako v Bratislave, ale som doma na Slovensku a už sa cítim ako Európan. Preto neuvažujem o trvalom návrate do Bangladéša.

Vyše milióna Bangladéšanov pracuje v zahraničí. Takže aj vysťahovalectvo sa tam chápe ako bežná vec?
Odchod do zahraničia, či už za prácou, alebo nadobro za novým životom mimo preľudnenej krajiny sa tam vníma pozitívne. Tak ako sa pred sto rokmi chápalo vysťahovalectvo z východného Slovenska do Ameriky. A pretože práve tí úspešnejší emigranti dávajú o sebe vedieť viac ako ostatní, vytvára sa skreslený obraz o ideálnom živote na „zlatom Západe“. To zneužívajú ilegálni prevádzači cez hranice. Ak sa aj utečenci dostanú do vytúženej krajiny, zamestnajú sa zvyčajne iba načierno za smiešne nízku mzdu a neraz živoria v polootrockých podmienkach. Novou kapitolou sú tzv. ekologickí emigranti. Roľníci, ktorí bývali na pobreží, ale pre stúpajúcu hladinu morí pri globálnom oteplení prichádzajú o domy i polia.

Pred pätnástimi rokmi ste sa v Bratislave stali terčom útoku neofašistov. Samozrejme, vyšetrovanie bolo bezvýsledné. Myslíte si, že si vás poplietli s Rómom?
Určite nie. Dosvedčovali to aj ich agresívne vyhlásenia na adresu cudzincov. Napokon v Bratislave bol raz za bieleho dňa pred očami iných občanov zbitý aj oficiálny diplomat. Chápem to ako konanie hŕstky ľudí, ale aj ako negatívnu vizitku väčšinovej populácie Slovenska, keď sa tak ľahostajne stavia k rasistickým výtržníkom. Ak budeme tolerovať takýchto kriminálnikov, tak sa raz pustia aj do domácich. Napríklad len preto, že ktosi má dlhé vlasy či nezvyčajné oblečenie, alebo rozpráva s iným jazykom…

Zmenilo sa u nás v posledných rokoch niečo v tomto xenofobickom nazeraní na ľudí zo zahraničia? Veď dnes už je celkom bežné stretnúť na ulici cudzincov s inou farbou pleti a aj Slováci viac cestujú do exotických krajín…
Existuje rozdiel, či ide o Bratislavu, alebo o vidiek. Väčšie mestá bývajú tolerantnejšie, hoci zase tam je anonymita. Ale zase obyvatelia menších miest či obcí sú prívetivejší, keď cudzinca dlhšie poznajú. Celkovo však Slovensko v tolerancii zaostáva za západnou Európou. Keď vystupujem na nejakej konferencii v zahraničí a predstavím sa ako Slovák, na Západe sa nik nad tým nepozastaví, ale niekedy sú tým najviac zaskočení ostatní Slováci prítomní v rokovacej sále.

Ako by sa to dal v tomto smere zlepšiť obraz Slovenska?
Výchovou k tolerancii, prístupom bez predsudku ku každému a jednoznačným potláčaním rasizmu.

Vychádza v tomto prístupe Slovensko v rámci Európskej únie mimoriadne konzervatívne?
To by som si netrúfal tvrdiť. Všeobecne dochádza k určitému nedorozumeniu. Ľudia mimo Európy sú oveľa lepšie informovaní o tom, čo sa deje na tomto kontinente, o hodnotách, na ktorých stojí jeho kultúra, o tunajšom spôsobe života – ako naopak. Napriek televízii, počítačom, mailom a iným moderným mediálnym kanálom. Za kolonializmu vedeli o tzv. treťom svete Európania omnoho viac ako teraz. Vtedy v Indii pracovala armáda britských úradníkov, obchodníkov a vojakov, ktorí písali svojim rodinám, vracali sa s najnovšími správami domov. Novodobé komerčné dovolenky v izolovaných turistických centrách nedávajú viac objektívnych informácií o príslušnej krajine, skôr ich ešte skresľujú. Potom sa slovenský turista čuduje, keď v pokojnom Tunisku či v Egypte zrazu vypuknú prudké protivládne demonštrácie.

Takže nie tretí svet, ale európska populácia sa uzatvára do seba?
Presne tak. Cítiť to od vládnych elít až po široké vrstvy obyvateľstva. Ako toto nedorozumenie odstrániť, je otázkou najmä pre inteligenciu, politikov i novinárov, inak sa naďalej budú z prísne selektovaných správ vytvárať mýty, lži a polopravdy. Horšie sú na tom stredoeurópske štáty, ktoré nemajú koloniálne skúsenosti a začali sa otvárať svetu až koncom minulého storočia. Neraz ma zarazí, keď stretnem na Slovensku vzdelaného človeka, a ten vie o tom, čo sa deje mimo Európy, žalostne málo. To platí aj o viacerých zahraničnopoli­tických komentátoroch. Keď na internete listujem médiá z indického subkontinentu, stále ma udivuje, o čo objektívnejšie tamojší novinári píšu o udalostiach v Európe, ako ich európski kolegovia o Ázii. A to ma veľmi mrzí.