Kedy sa začali na Slovensku organizovať gejovia a lesby?
Hneď po revolúcii (v novembri 1989) postupne vznikali prvé komunity, občianske združenia, kaviarne. Míľnikom v tomto hnutí bol vznik platformy Iniciatívy Inakosť koncom 90. rokov, vtedy išiel aj návrh o registrovanom partnerstve (2001), ale samozrejme, nebol schválený. Teraz sú občianske združenia, ktoré robia len s komunitou, lebo najmä v regiónoch je situácia príšerná -.ľudia sa boja priznať k svojej orientácii, boja sa žiť s partnermi rovnakého pohlavia pod tlakom cirkvi alebo rodiny. To robia združenia, ktoré im pomáhajú, veľmi veľa neviditeľnej roboty. Potom sú občianske združenia viac orientované na zviditeľňovanie tejto témy, napríklad ako naše Queer Leaders Forum. Organizujeme Dúhový pochod – Dúhový pride, tento rok to bude druhý ročník. My voláme skôr po politickom zrovnoprávnení tejto témy.
Dnes ste demonštrovali pred vládou, ktorá rozhodovala o zriadení Výboru pre neheterosexuálne menšiny. Vyzývali ste premiérku Ivetu Radičovú, aby s vami prišla diskutovať. Vedela o vás?
Dali sme jej to vedieť otvoreným listom, aj celej jej kancelárii, takisto všetkým poslancom a asistentom poslancov.
Nikto z nich ale za vami pred Úrad vlády neprišiel. Nečakali ste, že aspoň niekto z poslancov sa tu zastaví alebo príde premiérka?
Nie, naozaj si nemyslím, že by teraz vyšla medzi nás. Ale veľmi som dúfala. Naozaj sme boli veľmi radi, keď vznikla táto vláda, lebo s Robertom Ficom to bolo úplne zabité, akákoľvek téma, nielen tá naša. Mysleli sme si, že sa bude dať konštruktívne debatovať aj s premiérkou Radičovou, aj s vládou. Ale jedinú konštruktívnu debatu vedieme s Úradom vlády, konkrétne so sekciou ľudských práv a menšín. Tam je debata na vynikajúcej úrovni, momentálne sú tam odborníci na všetky tieto témy. Ale akonáhle my niečo spolu pripravíme a ide to na vyššiu, politickú úroveň, tam je to stopnuté, pretože KDH je a priori proti všetkému, čo je akokoľvek spojené s homosexualitou. Je to šialené, lebo Slovenská republika podpísala rôzne dohovory, sú smernice, direktívy, odporúčania – ku všetkému sa formálne hlásime, ale v implementácii zlyhávame.
Čo by ste potrebovali najakútnejšie riešiť na politickej úrovni?
Najakútnejší problém je, že neexistuje legálny zväzok pre dve osoby rovnakého pohlavia. To je veľmi akútny problém. A medializácia cez KDH je stále o tom, že my chceme rozbíjať tradičný zväzok muža a ženy, to ale vôbec nie je pravda. My si len potrebujeme vyriešiť praktické veci. To nie je o tom, že by sme chceli robiť exhibíciu, alebo nejaké veľké dúhové svadby. To je o tom, že my nemôžme po sebe dediť, nemôžeme sa zastupovať na úradoch, keby mi zomrela partnerka, nedostanem ani tri dni voľna od zamestnávateľa na vybavovanie pohrebu. Tých vecí je strašne veľa. A potom je tu ešte otázka rodičovstva a výchovy a nemôžeme sa tváriť, že neexistuje. Konečne mladé aktivistky a aktivisti majú odvahu hovoriť o tom, že nechceme len registrované partnerstvo, ale potrebujeme akútne riešiť aj rodičovstvo, lebo páry rovnakého pohlavia majú deti a vychovávajú ich.
Aké najväčšie problémy majú homosexuálne rodiny s deťmi?
Naozaj sú tam veľké otázky. Keď moja partnerka bude mať biologické dieťa, náhodou sa jej niečo stane, ja som tomu dieťaťu nikto. Keď sa toho dieťaťa neujme jej rodina, putuje do detského domova. Poznáme asi dva-tri prípady, keď síce deti nešli do domova, ale jeden z partnerov k nemu stratil akýkoľvek prístup. Rodičia boli proti tomuto zväzku a po smrti matky si zobrali deti a absolútne partnerku odstrihli. Jeden prípad je dokonca taký, že 15-ročné dieťa od narodenia vychovávali dve ženy, matka zomrela a druhá partnerka sa nemôže domôcť ničoho. Rodina dieťa zobrala, lebo má na to právo.
Hovorili ste aj o potrebe výchovy a vzdelávania v problematike gejov a lesbičiek.
To je veľký problém. Snáď každý máme nejaký email od niekoho z nejakej strednej alebo základnej školy, ako priznať orientáciu, ako mu môžme pomôcť. Homošikany je na školách mnoho, zo sveta poznáme aj prípady samovrážd, lebo dieťa nenašlo nikde podporu.
Viete, koľko je na Slovensku homosexuálov? Prečo by potrebovali výbor pri Rade vlády?
Koľko je neheterosexuálov je z hľadiska ľudských práv nepodstatné. Snáď si nechceme nastaviť nejaký strop, že keď ich bude toľko a toľko, tak sa budeme tou témou zaoberať a keď je to menej, tak nebudeme. V dávnych odhadoch vyšli štyri percentá, ale bolo to dávno a okrem toho sú to citlivé dáta. Preto mal byť aj výbor. My potrebujeme pozbierať rôzne citlivé dáta, vytvárať metodiky, vzdelávacie programy. Potrebujeme monitorovať diskrimináciu, kde sa deje, ako sa deje a ako proti nej bojovať. Výbor mal byť tým priestorom. Ten výbor by nebol o tom, že by tam zasadli konšpirátori a vytvorili nejaký homopropagandistický zákon. Všetky vlády hovorili, že musíme naštarovať diskusiu na odbornej úrovni a my sme ju chceli naštartovať. A chcel to veľmi aj Úrad vlády. Veľmi nás to mzrí.
Pôvodne sa mal výbor volať Výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálov a transsexuálov (LGBT). Prečo transsexuálov?
Ide nám hlavne o ochranu práv transgender ľudí, ktorí prechádzajú zmenou pohlavia. Na Slovensku je v tomto smere strašná legislatíva. Ak chce človek zmeniť svoj status, musí podstúpiť sterilizáciu, odstránenie pohlavných orgánov. Možno verejnosti sa to zdá prirodzené, že keď niekto chce zmeniť pohlavie, tak sa chce zbaviť aj svojich pohlavných orgánov, ale je to hlúposť a v legislatíve vyspelých krajín je táto operácia pre takýchto ľudí iba výberová – okrem hormonálnej liečby, ktorá väčšine postačuje. U nás, aby sa človek zmenil papierovo, musí sa vzdať pohlavných orgánov, čo je obrovský zásah do tela. Druhý problém je s dokladmi po premene, s ich akceptáciou, napríklad s diplomom z vysokej školy.
Transsexuál teda nie je transvestita.
To je niečo úplne iné, nemá to nič spoločné so sexuálnou orientáciou a veľakrát ani s rodovou identifikáciou. Transvestita je človek, ktorý je umelec a baví ho sa príležitostne prezliekať do šiat druhého pohlavia.
Spomínajú sa aj práva bisexuálov. Čo si máme pod tým predstaviť?
Nechceme nikoho vynechávať z neheterosexuálnej komunity, preto často teraz hovoríme už iba o neheterosexuálnych ľuďoch. Bisexualita na legislatívnej úrovni je problémom iba vtedy, keď je takýto človek priťahovaný človekom rovnakého pohlavia. Ale problém má hlavne na spoločenskej úrovni – môže zažívať rovnaké predsudky a šikany ako človek, ktorý je len homosexuálny. Je ťažké s týmto pojmom pracovať, lebo ľudia k tomu priraďujú promiskuitu, ale to nie je pravda.
Práve tým sa často operuje – že homosexuáli su promiskuitní.
Výskumy na to nie sú, ale z mojej empírie môžem povedať, že sú asi rovnako monogamní a asi tak isto promiskuitní ako heterosexuálna väčšina. Mám kamarátov, ktorí sú homosexuáli a sú kompletne monogamní a potom mám heterosexuálnych kamarátov, ktorí sú maximálne promiskuitní. A takých mám aj vo vnútri LGBT komunity, takže je to skôr vecou charakteru alebo vlastností.
Sú homosexuálne dvojice schopné vychovávať deti rovnako kvalitne ako heterosexuálne?
Určite. Poznám také rodiny a zase – podľa mňa to vôbec nie je o sexuálnej orientácii, ale o kvalitách osobnostných a ľudských, aj keď homosexuálne rodiny to majú kvôli tlaku okolia ťažšie. Ale sú aj také rodiny, ktoré sa uzavrú do svojho okruhu priateľov a je to v pohode, až do chvíle, keď to nie je v pohode. A práve z toho dôvodu potrebujeme aj zákony, nedá sa všetko len svojpomocne.