Trup lietadla sa rozlomil a nad hladinou zostala zadná časť aj s kormidlom. Záchranárom trvalo dlhšie, kým sa dostali k havarovanému stroju. K jazeru nebol dobrý prístup, obklopovalo ho kukuričné pole. Na pomoc prišli aj ľudia z okolia a návštevníci prírodného kúpaliska. Žiaľ neskoro.
Podľa dostupných prameňov si tragédia vyžiadala životy 70 pasažierov a šiestich členov posádky. Jeden z cestujúcich – muž z okresu Litoměřice umrel na následky ťažkých zranení po prevoze do nemocnice. Informácie o počte ľudí, ktorí nehodu prežili, sa rôznia. Niektoré zdroje hovoria o piatich cestujúcich, iné o troch. Všetci zachránení sedeli v zadnej časti lietadla.
Na informácie o nešťastí uvalili vtedy oficiálne miesta embargo. Prístup na obľúbené bratislavské kúpalisko bol zakázaný ešte aj v roku 1979. Do vody uniklo asi 6 500 kilogramov leteckého benzínu.
Lietadlo pilotoval kapitán Svatoslav Rosa z Ostravy. Starší typ Iľjušina sa dva dni pred haváriou vrátil z líbyjského Tripolisu, kde už mal vážne technické problémy. Odmietnuť letieť pre nespôsobilosť stroja bolo v tých časoch v Československu nepredstaviteľné.
Výsledky vyšetrovania potvrdili slová očitých svedkov tragickej udalosti – lietadlo sa tesne pred pádom na vodnú hladinu nachádzalo príliš vysoko a malo priveľkú rýchlosť. Piloti sa tieto nedostatky rozhodli kompenzovať nedovolenými a riskantnými postupmi pri klesaní, pričom tretí motor lietadla mal znefunkčniť požiar krátko po štarte z Prahy, štvrtý motor vypli samotní piloti údajne omylom.
Lietadlo, ktorému fungovali iba motory na ľavom krídle, sa dostalo do polohy, z ktorej sa už nedalo ovládať. Začalo prudko klesať, vo výške zhruba 40 metrov preletelo ponad riadiacu vežu bratislavského letiska a v ostrom pravom náklone si to nasmerovalo rovno k jazeru, kde sa zrútilo. Márna bola snaha posádky o reštartovanie, už bolo neskoro. Keďže lietadlo malo dva motory nefunkčné, nemalo potrebný ťah, rýchlosť a hlavne nedokázalo nabrať výšku na ďalší štart.
Po nešťastí sa objavili informácie, že kapitán lietadla žiadal o núdzové pristátie v Brne na území Moravy. Tam ho odmietli údajne kvôli prítomnosti vietnamskej delegácie. Ďalším argumentom bola rekonštrukcia pristávacej dráhy. Pilotovi ponúklo možnosť núdzového pristátia letisko vo Viedni. S tým vraj nesúhlasili oficiálne miesta v Prahe. Dôvodom bolo, že nie je žiaduce, aby lietadlo zo socialistického Československa muselo pristáť v kapitalistickom Rakúsku.
Po 35 rokoch ťažko jednoznačne povedať, kde je pravda a kde lož. Skúsení piloti potvrdili, že lietadlo typu Iľjušin Il-18 (OK-NAB) bol v tom čase síce výbehový ale mimoriadne spoľahlivý typ lietadla, ktorému neprekážalo ani nie príliš jemné zaobchádzanie. Lietadlo mohlo byť aj preťažené, znieslo mimoriadne veľké klesanie a dokázalo letieť, stúpať a pristáť aj s dvoma fungujúcimi motormi. Jediným rizikom tohto typu stroja bolo ovládanie motorov, ktoré si žiadalo osobitný prístup.
Od roku 1978 sa tragická udalosť podobných rozmerov nad Bratislavou už neudiala.
