„Nariadenie o právnom postavení Židov“, tak sa tento dokument z 9. septembra 1941 nazýval oficiálne. V skutočnosti však znamenal bezprávie pre takmer 90-tisíc občanov slovenského štátu. Dňom vyhlásenia vládneho nariadenia sa stávali cudzincami vo svojej vlasti.
„Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek previesť u Židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu,“ uvádza sa v paragrafe 25. To isté platilo o domovej prehliadke.
Paragraf 29 išiel ešte ďalej: „Ministerstvo vnútra a jemu podriadené úrady verejnej správy vnútornej môžu pre Židov obmedziť alebo im zakázať pobyt v určitých obciach (mestách) alebo v určitých ich častiach (námestiach, uliciach, parkoch, kúpaliskách a pod.), ako aj obmedziť alebo zakázať návštevu podnikov (kúpeľov, hostincov, kaviarní, výstav a pod.)“
Porušenie týchto obmedzení sa postihovalo finančnou pokutou od 100 do 10 000 korún. V prípade nevymožiteľnosti nasledoval trest odňatia slobody od jedného do 15 dní.
„Pre nás dospievajúce slečny bol zákaz pobytu v centre mesta obzvlášť kruté opatrenie,“ spomína osvienčimská väzenkyňa Hilda Hrabovecká, ktorá vtedy žila s rodičmi v Prešove. „Nesmeli sme totiž na korzo na hlavnej ulici. A tak sme sa potom stretávali na inej ulici. Zakázali nám však aj plaváreň, aj gymnázium, a to už bolo horšie.“
V paragrafoch 51 až 55 sa Židom znemožňovalo nadobudnúť zbrojný pas, vodičský preukaz a dokonca aj oprávnenie loviť ryby. Ba čo viac: „Židom, židovským združeniam, ako aj členovi takej domácnosti, v ktorej je aspoň jeden Žid, nemožno udeliť koncesiu na držbu rádioprijímača…“
Židovský kódex mal 12 častí a 270 paragrafov. Išlo vôbec o najrozsiahlejšiu právnu normu vydanú na Slovensku v rokoch 1939 až 1945. Na viaceré jej ustanovenia nadväzovali vyhlášky ministerstva vnútra. Jedna z nich zakazovala Židom nakupovať na trhoviskách a obmedzovala ich nákupy v predajniach s tovarom dennej potreby.
Napríklad mlieko a mliečne výrobky nesmeli nakupovať pred ôsmou hodinou ráno, iný tovar dennej potreby – pred desiatou. To všetko pod hrozbou vysokých finančných pokút alebo väzenia.
Hraboveckej otca zatkli len preto, lebo sa jedného dňa ukázal na prešovskom trhovisku v nesprávnom čase. Ako mnohí iní v takýchto prípadoch nemal z čoho zaplatiť pokutu. Kódex striktne upravoval, koľko hotovosti môže mať Žid doma a koľko si môže mesačne vybrať z účtu v banke: 500 korún a dosť. Pokuta za „nenáležité“ nakupovanie alebo cestovanie však mohla dosiahnuť horibilnú sumu.
Židia z korza von!
Židovský kódex nevznikol na „zelenej lúke“ a vo viacerých svojich častiach obsiahol opatrenia, ktoré vláda alebo ministerstvo vnútra prijímali jednotlivo už v predchádzajúcom období. Týkalo sa to najmä protižidovského zákonodarstva v hospodárskej a majetkovej oblasti, takzvaných arizačných zákonov.
Vyraďovanie Židov zo života majoritnej spoločnosti sa na Slovensku začalo o dva roky skôr. Stačí spomenúť vládne nariadenia, ktoré v rýchlom slede za sebou obmedzovali alebo znemožňovali uplatnenie v slobodnom povolaní židovským obchodníkom, sudcom, advokátom, lekárnikom, novinárom. A v nariadení číslo 116 z roku 1939 nájdeme aj túto vetu:
„Židia nemôžu byť členmi hudobnej komory.“
Spomeňme ďalej branný zákon Slovenského snemu z januára 1940. Na jeho základe „Židov a Cigánov“ vyradili z brannej moci a nováčikovia nastupovali do takzvanej prezenčnej pracovnej služby k lopate a krompáču. Alexander Mach už vtedy podal návrhy na zriadenie židovských pracovných táborov, Nováky a Vyhne mu však prešli až o pol druha roka neskôr, za novej politickej konštelácie.
Ani obmedzenia pohybu Židov na verejných priestranstvách neboli úplne nového dáta. Niektorí horlivci medzi Nežidmi však nečakali na vydanie vyhlášky alebo nariadenia. V Bratislave sa už koncom roku 1939 vyskytli prípady, keď neznámi páchatelia vyháňali Židov z parkov a námestí. Olej do ohňa prilievala gardistická tlač. Za výčinmi radikálov videla len „živelnú vôľu slovenského ľudu“.
V tom čase však vo vláde mali ešte prevahu umiernení, ktorí boli za „postupné“ riešenie židovskej otázky. Keď prešovskí gardisti už niekedy začiatkom jari 1940 vytýčili heslo Židia z korza von! a bránili im zdržiavať sa v centre mesta, poslalo tam vedenie ľudovej strany ministra Gejzu Medrického, nech im schladí hlavy. „Vtedy sme sa dokonca pobili s gardistami za svoje právo prechádzať sa po hlavnej ulici,“ spomína pani Hilda.
Uprostred leta 1940 však nastal zlom a vývoj začal rýchlo spieť ku „konečnému riešeniu“. Po rokovaniach s Hitlerom v Salzburgu Tiso vykonal také zmeny vo vláde, že dominantné postavenie v nej získali radikálni členovia HSĽS na čele s premiérom Vojtechom Tukom a ministrom vnútra Alexandrom Machom. Ten bol zároveň podpredsedom vlády a hlavným veliteľom Hlinkovej gardy.
Práve Machovo ministerstvo a Ústredný hospodársky úrad, ktorý viedol Augustín Morávek, boli tie inštitúcie, ktoré v nasledujúcom období ďalej okliešťovali práva a slobody Židov rôznymi vyhláškami a smernicami. Jedna z nich dokonca zakazovala Židom bývať na uliciach pomenovaných po Andrejovi Hlinkovi a Adolfovi Hitlerovi!
Župan Dudáš predbehol vládu
Radikáli vo vláde nachádzali aktívnych stúpencov a spolupracovníkov na regionálnej i lokálnej úrovni. Tí nezriedka prichádzali s iniciatívou a zdola poskytovali podnety na prehlbovanie a rozširovanie protižidovskej legislatívy.
„Vari najhorlivejšie si v tomto ohľade počínal šarišsko-zemplínsky župan Andrej Dudáš,“ pripomína Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV. „Už koncom marca 1941 vyšla z jeho rozhodnutia vyhláška župného úradu, ktorá všetkým Židom vrátane detí nariaďovala nosiť jasne viditeľné označenie.“ Na ľavom ramene nad lakťom na vrchnom obleku mali nosiť „dookola prišitú pásku žltej (citrónovej) farby v šírke tri centimetre“.
Tu je svedectvo Mirjam Rubinovej z Medzilaboriec, ktorá dnes žije v Izraeli, o príkoriach spojených s nosením tejto pásky: „Na uliciach nás zastavovali deti. Perom alebo ceruzkou skúšali, či sú naše pásky prišité dostatočne. Keď zistili, že niektoré pásky sú len navlečené, veľmi nás bili.“
Dudášova vyhláška takmer o pol roka predstihla vládne nariadenie, ktoré Židom starším ako šesť rokov uložilo povinnosť nosiť označenie v podobe šesťcípej Dávidovej hviezdy.
Dalma Holanová-Špitzerová mala vtedy 15 rokov, žila v Liptovskom Mikuláši, otec bol kantorom. Židovský kódex drasticky vstúpil aj do jej života. Z označenia si však nerobila ťažkú hlavu. „Bola som blondína, možno aj preto má mnohí nepovažovali za Židovku, a tak som sa často ukazovala na ulici bez hviezdy,“ spomína. „Horšie to bolo s ďalšími zákazmi a obmedzeniami, najmä čo sa týka vzdelávania.“
Vládne nariadenie totiž predpisovalo: „Židia sa vylučujú z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách a učebných ústavoch okrem škôl ľudových a okrem kurzov osobitne pre nich zriadených.“ Navyše ďalšie vzdelanie nesmeli nadobudnúť ani súkromným vyučovaním. A diplomy získané štúdiom v cudzine nebolo možné v ich prípade na Slovensku nostrifikovať, čiže uznať.
Norimberské zákony na Slovensku
Hoci väčšina paragrafov tzv. židovského kódexu prevzala – niekedy v prísnejšej podobe – to, čo už bolo prijaté (najmä po septembri 1940), objavili sa v ňom aj viaceré zásadné novinky. Išlo predovšetkým o novú definíciu pojmu Žid na rasovom základe. Za Žida sa podľa kódexu považoval každý, kto pochádzal „najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov“. Pritom za židovského starého rodiča sa pokladal ten, kto patril k izraelitskému vierovyznaniu.
Nový bol aj pojem „židovského miešanca“. Podľa kódexu ním bol každý, kto pochádzal od „dvoch podľa rasy židovských starých rodičov“ a vyznával izraelitskú vieru.
Je síce pravda, že o vymedzenie pojmu Žid sa pokúšalo už vládne nariadenie č. 36 z roku 1939, jeho prípravu však výrazne ovplyvňovali umiernení. „Pracujúca pospolitosť žiada norimberské zákony,“ nástojil v tejto súvislosti o niečo neskôr denník Gardista, hlásna trúba radikálov. „Koreň židovskej otázky je v židovskej krvi. Treba zabrániť, aby cudzia, menejcenná židovská krv sa vlievala do tela slovenského národa, aby cudzorasoví odporní židáci mohli przniť slovenskú krv.“
Kódex prišiel s definíciou na rasovom princípe, ktorej sa dožadovali ľudácki radikáli a ktorá nadchla aj nemeckých nacistov. Oficiálny tlačový orgán ich strany Volkischer Beobachter priniesol správu o židovskom kódexe na titulnej strane pod príznačným názvom Norimberské zákony na Slovensku.
„Nariadenie znamená pre riešenie židovskej otázky na Slovensku míľnik historického významu,“ uvádzalo sa v komentári novín. Jeho autor osobitne vyzdvihol ustanovenia ohľadne ochrany árijskej krvi (zákaz zmiešaných manželstiev) a fakt, že nové určenie pojmu Žid sa bude týkať aj „10– až 15-tisíc rasových Židov, ktorí podľa doterajších zákonov neboli za nich považovaní“.
Židovský kódex uzrel svetlo sveta v dňoch, keď sa na Slovensku nachádzal s oficiálnou návštevou ríšsky minister vnútra Wilhelm Frick. Ten označil nové nariadenie slovenskej vlády za európsky vzor.
„Oveľa staršie a väčšie národy nielenže sa nevedia rozhodnúť pre podobný krok, ale zaujali dokonca postoj, ktorý práve v porovnaní so statočnosťou a rozhodnosťou tohto malého a mladého slovenského národa musíme chápať ako nečasový a váhavý,“ povedal Frick v rozhovore pre Grenzbote, noviny karpatských Nemcov.
Ponížiť a ožobráčiť. Potom vyhnať
Kódex treba vidieť aj v kontexte s vyhláškami, ktoré na jeho ustanovenia nadväzovali a ďalej ho rozvíjali. Napríklad už koncom októbra 1941 vyšla vyhláška ministra dopravy a verejných prác (kódex ju iba avizoval), ktorá vylúčila cestovanie Židov v železničných vozňoch 1. a 2. triedy i v spacích vozňoch. Mohli si kúpiť lístok iba do vozňov 3. triedy označených tabuľkou „Pre Židov“.
Machovo ministerstvo vnútra zase vydalo vyhlášku a smernice, ktoré upravovali, ako majú zakročiť žandári, ale aj gardisti v prípade nerešpektovania prijatých opatrení. Je zaujímavé, že Mach vo svojich pamätiach, ktoré mu predvlani posmrtne vydala Matica slovenská, sa nezmieňuje ani o kódexe, ani o jednotlivých vyhláškach. Kajá sa za deportácie – nazýva ich „vyvážaním“ – ale vraj ani netušil, že slovenský štát posiela Židov na istú smrť.
Z pohľadu deportácií a vyhladzovacích táborov sa ostatne protižidovské zákonodarstvo nezriedka bagatelizuje. Často sa zabúda, že bolo najprísnejšie v Nemcami neokupovanej Európe. Keď otec pani Dalmy Spitzerovej videl, čo sa deje, poslal svoje tri dcéry do Maďarska, kde takýto kódex vtedy nemali.
Historik holokaustu Ivan Kamenec zvykne hovoriť: „Kto by dnes schvaľoval deportácie, leda ten, čo to nemá v hlave celkom v poriadku. Treba sa však pýtať, kto je zodpovedný za to, čo im predchádzalo.“ A to, čo im predchádzalo, napríklad arizácie, ožobráčilo slovenských Židov, ktorí sa tak stali pre mladý štát sociálnou príťažou. Bolo sa jej treba čo najskôr zbaviť…
Pravdu má etnológ a historik Peter Salner, keď nabáda vidieť hlbší zmysel aj v prvých protižidovských opatreniach a zákonoch. „Ako celok tvorili prvé kamienky mozaiky, ktorá slúžila základnému cieľu – vyradiť Židov zo spoločnosti a pripraviť ekonomické a morálne podmienky na ich neskoršie deportovanie z územia Slovenska.“
Stúpenci rehabilitácie Jozefa Tisa opakujú, že bol proti kódexu, lebo ho nepodpísal a vymohol, aby sa doň zapracovali takzvané prezidentské výnimky. Prezident však nikdy nepodpisoval vládne nariadenie. A tých výnimiek udelil okolo 1 100. Týkali sa najmä osôb, ktorých znalosti a schopnosti boli nevyhnutné pre chod slovenského hospodárstva.
Nie, Tiso rasový základ kódexu neodmietol. Židov predsa považoval za „škodcov“ slovenského národa. „Čo sa týka Židov, ich bezočivosť musela dostať odpoveď v prísnejšom pokračovaní,“ povedal päť dní po vydaní vládneho nariadenia.