Hodža veril v silu dobrého slova

25.09.2011 15:00
Michal Miloslav Hodža
Portrét Michala Miloslava Hodžu Autor:

Potrebujeme porozumenie, a to sa nedá dosiahnuť ináč, než dobrým slovom – tvrdil Michal Miloslav Hodža. Autor spisu Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo. Jeden z troch velikánov, ktorí kedysi pohli Slovenskom smerom k samostatnosti a modernej Európe. V týchto dňoch si pripomíname 200 rokov od jeho narodenia.

Štúr, Hurban, Hodža. Najstarší až na konci. Zvyčajne v tomto poradí – vôbec nie abecednom – existuje v literatúre i v celkovom kultúrnom povedomí známe trojhviezdie slovenského národného obrodenia. Sú takto zoradení zrejme podľa zásluh a historického významu. Ibaže kto tie zásluhy kedy zmeral alebo zmeria? A nakoľko objektívne?

Tí traja by však osve sotva niečo veľké dokázali. Navzájom sa dobre dopĺňali a darilo sa im len vtedy, ak držali spolu – na tom sa zhoduje väčšina ich životopiscov. A napokon, každá doba si vytvára svoje poradie národných buditeľov podľa vlastných potrieb a kritérií.

Vedúca pozícia Ľudovíta Štúra sa zdá byť naďalej neotrasiteľná. Ale únava z predchádzajúcich prevratov a revolúcií i z pretrvávajúcej roztrieštenosti a neznášanlivosti v slovenskom verejnom živote posúva dnes do popredia čoraz viac Hodžovu osobnosť, s jeho zmyslom pre perspektívu, kompromis, zmier a pokoru.

Nič ľudské mu nebolo cudzie. Aj to môže Hodžu približovať súčasníkovi. Štúrov asketizmus Hodža neprijal, a hoci ako aj on, podporoval zakladanie spolkov triezvosti a sám bol členom jedného, pohárikom dobrého vína nikdy nepohrdol. A na rozdiel od Štúra dokázal ženu milovať aj inou ako platonickou láskou.

V roku 1841 spoznal Hodža ako mladý evanjelicky kňaz dcéru mikulášskeho lekára Kornéliu Kellnerovú. O sedem rokov neskôr, v čase slovenskej revolučnej jari, sa už Hodža staral o rodinu a štyri hladné krky. Možno aj preto bol opatrnejší ako jeho mladší druhovia. Ale zrejme nedostatočne, lebo aj naňho vydali v Uhorsku zatykač.

Slovák nebude pri češtine nič

Keby neurobili nič iné, "len“ osamostatnili slovenčinu a uviedli do života jej spisovnú podobu, stačilo by to na vstup do siene národnej slávy.

Hodža pri tom urobil z trojice najväčší oblúk, veď ešte pôvodne obhajoval biblickú češtinu a zastával stanovisko svojho učiteľa Jána Kollára. Teraz sa musel postaviť proti nemu.

Osudovú dilemu formuloval takto: "Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slovanské niečo, alebo pri češtine nebude ani pre Čechov, ani pre seba nič.“

Stál sa oduševneným bojovníkom za slovenčinu, ale aj v zdanlivo čisto jazykových sporoch sa prejavil ako diplomat a politik zmierenia. Nielen s katolíkmi, ktorí presadzovali bernolákovčinu, ale aj vo vzťahu k rôznym skupinám vo vlastných radoch, medzi evanjelikmi.

Napokon, sedem rokov po kodifikácii sa stretli štúrovci s bernolákovcami, aby po viacerých, najmä Hodžových úpravách pravopisu (platia fakticky dodnes), sa dohodli na spoločnom používaní "strednej“ slovenčiny.

Jazyková reforma však nebola jediným veľkým počinom štúrovcov. Hodža bol jedným z troch spoluautorov Žiadosti slovenského národa, 14-bodového dokumentu, ktorý v máji 1848 adresovali cisárovi do Viedne a Uhorskému snemu.

Žiadali v ňom autonómiu pre Slovensko s vlastným snemom, ďalej právo na vlastné školstvo s vyučujúcim jazykom slovenským, ale aj všeobecné volebné právo či slobodu tlače. Uhorská vláda odpovedala vyhlásením stanného práva a zatykačmi.

Štúr, Hurban a Hodža sa náhle ocitli na čele revolučného hnutia, ktoré sa onedlho chopilo zbraní. Z trojice táto úlohu asi najmenej svedčala Hodžovi, ktorý bol skôr mysliteľom a vizionárom.

"Neúspech senickej výpravy (dobrovoľníkov) zo dňa 26. septembra, keď po boji s maďarskými gardistami bolo na slovenskej strane 14 mŕtvych, precitlivený Hodža nevydržal a ešte v ten deň vo večerných hodinách opustil výpravu,“ konštatoval historik meruôsmych rokov Daniel Rapant.

Štúr chcel Hodžu najprv pohnať za dezerciu pred vojenský súd. Sám Hodža neskôr vysvetľoval, že bol za vyjednávanie s Maďarmi a že odišiel, len čo zistil, že dobrovoľníci nemajú sľúbenú podporu cisárskeho vojska. To už osud povstania považoval za spečatený.

Dorazili ho bývalí priatelia

Hodžove obavy, že Viedeň sa nakoniec dohodne s Maďarmi na úkor ostatných národností, potvrdil čas. Po revolúcii sa už priateľské vzťahy s Hurbanom a Štúrom neobnovili. Všetci traja sa stiahli z verejného života. Štúr zomrel už o niekoľko rokov po tragickej nehode pri poľovačke.

Hodža sa venoval cirkevným veciam, narobil si však veľa nepriateľov, keď sa postavil proti snahám cirkevnej vrchnosti maďarizovať slovenských evanjelikov. Nasledovalo suspendovanie a zbavenie ho fary.

Zostal bez finančných prostriedkov. Poslednou nádejou bolo ešte uvoľnené miesto superintendanta tzv. Patentálnej evanjelickej cirkvi. Farníci však dali prednosť – Hurbanovi. A Hurban miesto prijal! Hodža to niesol veľmi ťažko až do konca života. "Nepriatelia ma zrazili, ale priatelia dorazili,“ napísal zatrpknuto v jednom liste.

Aby uživil rodinu, opakovane žiadal cisára o penziu. Ten mu napokon vyhovel, ale pod podmienkou, že odíde žiť do sliezskeho Těšína a navždy sa zriekne politickej aj cirkevnej činnosti.

Tak sa aj stalo v septembri 1867. O tri roky Hodža v tomto vyhnanstve zomiera. Tam ho aj pochovali. Zo Slovenska okrem najbližších príbuzných bol na pohrebe iba skalický farár s jedným priateľom. A v Národných novinách vyšiel o skone Hodžu len štvorriadkový oznam. Také bolo vtedy Slovensko zakríknuté.

Hodžove telesné ostatky previezli do Liptovského Mikuláša až o polstoročie, v roku 1922. Na pietnom podujatí rečnil aj jeho synovec Milan Hodža, neskorší československý premiér. Vtedy nemohol tušiť, že smrť v exile a dlho odkladaný pohreb doma bude aj jeho osudom.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku