Duch starých fabrík desí aj inšpiruje

24.11.2011 13:04
niklová huta v Seredi
Niklová huta v Seredi chátra už dvadsať rokov. Autor:

V novembri pred dvadsiatimi dvoma rokmi na námestiach symbolicky odzvonilo starým "štruktúram". Nielen tým z mäsa a kostí, ale aj mnohým z tehál, betónu a ocele. Obrovské továrenské haly a staré priemyselné objekty sa premenili na domy duchov. Najskôr na ne smutnými očami hľadeli ich bývalí zamestnanci. Potom ich lačnými a smrtonosnými pohľadmi častovali developeri. Až v súčasnosti sa konečne stávajú aj objektom pre inšpiratívne vízie architektov.

Z elektrárne mestská univerzita. Stará transformovňa, ktorá dnes slúži pre kancelárske priestory. Bývalé električkové depo ako unikátne divadlo. Rodinný dom z vodárenskej veže. Prechádzame sa výstavou Premena priemyselných pamiatok Nemecka a vďaka 34 rôznorodým príkladom sa nám zdá, že neexistuje nič jednoduchšie ako renesancia starých fabrík na originálne nové budovy. Napokon, celá výstava prebieha v bratislavskom Design Factory, ktorý je ukážkovým príkladom prerodu priestorov starej továrne na moderný komplex.

Objekt situovaný na Bottovej ulici je pripomienkou priemyselnej zóny, ktorá bola na prelome 19. a 20. storočia najväčšou a najhustejšou v meste. Časom tu vzniklo viacerých významných prevádzok, medzi inými i továreň Kablo. Budova, v ktorej dnes sídli Design Factory, pravdepodobne patrila k bratislavskej panelárni (ktorá v lokalite fungovala od roku 1956), a teda patrila k tým najmladším v zóne. Na Slovensku je však skôr svetlou výnimkou.

Stačí sa totiž poobzerať okolo a je jasné, že premena starých objektov je veľmi komplikovaná a finančne nákladná záležitosť. Aj preto zatiaľ na Slovensku väčšina bývalých fabrík pôsobí ako kulisy pre horory. Prípadne zostáva len v spomienkach pamätníkov a na fotografiách, keďže ich nová výstavba neušetrí, ale nekompromisne zrovná so zemou. Zástancov ich záchrany býva obyčajne len hŕstka. Priemyselné objekty si spája s kultúrou len malá časť verejnosti.

„V podvedomí ľudí má priemysel málo spoločného s kultúrou, niekedy sa dokonca vníma ako protiklad kultúry. V tejto súvislosti sa pojem priemyselné dedičstvo spravidla vníma ako synonymum poškodeného životného prostredia, devastácie územia, degradácie ľudských prejavov a spoločenských hodnôt. V skutočnosti však má priemysel podstatný podiel na formovaní súvekej kultúry i civilizácie,“ vysvetľuje v publikácii Stopy priemyselného dedičstva na Slovensku architektka Eva Kráľová.

Plán záchrany už v 70. rokoch

O osud starých fabrík sa ľudia zaujímali už aj za minulého režimu. „V takzvaných programoch obnovy, ktoré sa pripravovali od 70. rokov 20. storočia, sa plánovala aj obnova technických pamiatok, ktoré by sme mohli označiť aj ako industriálnu architektúru,“ písal v publikácii etnograf a muzeológ Ladislav Mlynka. Už v roku 1976 sa napríklad plánovala obnova 27 budov, medzi inými aj varne soli v Prešove či prachárne v Banskej Štiavnici.

V osemdesiatych rokoch sa zoznam technických pamiatok rozšíril z niekoľkých desiatok na stovky. Napriek tomu sa ku konkrétnej záchrane dostalo len niekoľko z nich, aj to len vo veľmi konzervatívnom štýle. Išlo zväčša len o konzerváciu stavieb. „Objekty sa mali zachovať v pôvodnej funkčnej skladbe, respektíve prispôsobiť, aby sa mohli využívať na kultúru. Progresívny prístup sa pokladal za neprimerané využitie,“ pokračuje ďalej Mlynka.

Žiadne progresívne prestavby sa nekonali ani v deväťdesiatych rokoch. Nepriala tomu ani doba. Kompetentní vtedy nemali čas rozmýšľať, čo robiť so starými fabrikami, ale skôr, čo robiť s nezamestnanými, ktorých krachujúce ťažkopádne štátne podniky produkovali. Od revolúcie do roku 1993 klesol objem priemyselnej výroby na Slovensku o približne štyridsať percent. V roku 1991 sa po prvý raz v štatistikách nezamestnanosti na Slovensku objavilo dvojciferné číslo. Na továrne sa v tomto období hľadelo so smútkom alebo s nezáujmom.

Už koncom deväťdesiatych rokov sa však situácia začala meniť. V mestách totiž opustené fabriky okupovali neraz lukratívne miesta neďaleko centra. V čase divokej výstavby to technickým pamiatkam rozhodne nepomohlo. Počet developerov, ktorí boli ochotní investovať do nákladnejšej prestavby starých budov, sa približoval nule. Proti búraniu sa najskôr neozývala ani verejnosť, a tak bolo pohodlne zrovnaných so zemou viacero technických pamiatok v rôznych kútoch Slovenska.

Aj vďaka lepšej propagácii rekonštrukcie obdobných objektov v zahraničí sa ľudia začiatkom 21. storočia začali konečne zaujímať a dokonca aktívne chrániť technické pamiatky. Až do príchodu krízy väčšinou však s developermi ťahali za kratší koniec. Za dramatických okolností tak padlo napríklad bratislavské Kablo, nitrianske mlyny či košický pivovar. Populárnou metódou bolo získať posudok od statika, v ktorom sa písalo, že budova môže spadnúť, preto ju treba rýchlo zrútiť.

Zo sladovne má byť hotel

Ako to teda vyzerá s technickými pamiatkami v súčasnosti? Na prvý pohľad lepšie ako kedykoľvek predtým. Presviedčame sa o tom napríklad v areáli bývalého nitrianskeho pivovaru. O tom, že už predchádzajúci majitelia mali cit pre rekonštrukciu starých objektov, svedčí stará administratívna budova odetá v novom šate. Stretávame sa tu s Petrom Maleckým, projektovým manažérom Novej Nitry – štvrte, ktorá má nahradiť starý pivovarnícky areál. Hoci sa tu búralo a vznikajú tu nové bytovky, jedna historická budova – sladovňa – má zostať.

Budova je zamknutá a dlho nevyužívaná. Na zemi sa váľajú etikety piva Zobor, na ktorých je uvedená ešte cena – 3 Kčs. Samotná budova je však ešte oveľa staršia. Nitrianska pivovarnícka a sladovnícka spoločnosť vznikla v roku 1896. Hoci malo miestne pivo dobrú povesť, v konkurencii českých výrobcov počas prvej republiky výroba piva zanikla. Slad sa tu však vyrábal ďalej. Budova, v ktorej sa nachádzame, potom na prelome 40. a 50. rokov prešla rekonštrukciou a v celom areáli sa znova začalo vyrábať pivo.

V deväťdesiatych rokoch, takmer na storočnicu varenia piva v Nitre, sa pivovar dostal pod krídla spoločnosti Heineken. Po čase sa naplnili obavy niektorých skeptikov, že pivárska tradícia zanikne. Onedlho nastal koniec. Hoci sa odvtedy v areáli udialo viacero zmien, stará budova sladovne zostáva nedotknutá stáť. „Táto etapa nášho projektu nie je momentálne aktuálna a zatiaľ zostáva v pôvodnom stave,“ vysvetľuje Malecký, zatiaľ čo nás sprevádza útrobami budovy, v ktorej sa pred niekoľkými desaťročiami zastavil čas.

Všade je veľa prachu a špiny, na svojom mieste spokojne odpočívajú mnohé technické mechanizmy, medzi inými aj obrovské kade, ktoré zaberajú takmer polovicu miestnosti. „Naším plánom je v tejto budove postaviť hotel a kongresové priestory,“ pokračuje Malecký. V spleti rozlične veľkých a členitých miestností je to zaujímavá predstava. Majestátna budova s tromi komínmi, ktoré majú plechové ukončenie evokujúce prilbu stredovekého zbrojnoša, musí byť zaujímavou výzvou pre každého architekta.

Nitriansky projekt nie je ojedinelý. Len v posledných dňoch zmenila majiteľa napríklad aj bratislavská Cvernovka na Páričkovej ulici. Kým doteraz tu v provizóriu žili umelci, ktorí tu majú ateliéry, sídlili viaceré firmy, hral sa paintball a vznikli drobné predajne, nový francúzsky majiteľ plánuje prestavbu, ale s dôrazom na tradíciu. V bratislavskom Vlčom hrdle zase už onedlho otvoria novú Refinery Gallery. Galériu v bývalom sklade Slovnaftu.

Je kríza spásou, či len odloženou popravou?

Zdá sa teda, že na slovenské technické pamiatky čakajú lepšie časy. Zastavenie masového búrania však nemusí automaticky znamenať, že developeri nadobudli úctu k starým objektom. Pri niektorých objektoch zrejme búranie len odkladajú. Na projekt obnovy sa po opätovnom štarte realitného trhu elegantne zabudne. To však nie je jediným problémom starých slovenských fabrík. Nie všetky totiž v sebe skrývajú pozlátka výhodnej polohy.

Za jedným z takýchto beznádejných prípadov odchádzame do Serede. Areál Niklovej huty je dobrým príkladom iného osudu starých priemyselných budov a celých štvrtí. Ak nemajú strategickú polohu, sú z nich dodnes neprívetivé priemyselné areály. V lepšom prípade si v nich prenajmú firmy miesto na svoje sklady, inokedy ich zbúrajú, aby si na nich postavili modernú „skladačku“. A často sa v nich ani po dvoch či viacerých desaťročiach nedeje vôbec nič. Teda, ak nerátame ich postupné rozoberanie…

Areál v Seredi je príkladom všetkých takýchto využití. Vedľa seba tu stoja nové priemyselné budovy, staré sklady, ale aj skelety dlhé roky nevyužívaných budov. My kráčame práve k rozpadávajúcim sa objektom. „Odkiaľ ste páni?“ prísne si nás pri opustenej hlavnej ozrutnej budove huty premeriava jej jediný prítomný zamestnanec – strážca. Keď nás po niekoľkých otázkach prestane podozrievať z krádeže železa, ukazuje, čo všetko už stihli odniesť bezdomovci.

„Ešte včera tam bola celá hromada takých,“ ukazuje na miesto neďaleko hlavnej budovy, kde leží už len pár skrútených železných tyčí. Asi príliš ťažkých na prepravu do zberu. V okolí hlavnej budovy sa však napriek aktivite bezdomovcov dá nájsť mnoho železa a odpadu, ktorý by sa dal speňažiť. Vnútri je však už „vybrakované“ úplne všetko, čo sa dalo odmontovať. Po zemi sa váľajú len fľaše, časopisy, dotrhané kusy gaučov a všakovaké odpadky. V jednej časti majú bezdomovci neútulný príbytok.

Závod fungoval len tri desaťročia – od roku 1961 do roku 1991. Vyrábal sa tu nikel z rudy dovezenej z Albánska. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa však výroba ukázala ako nerentabilná, navyše podnik mal katastrofálnu povesť pri „ochrane“ životného prostredia. Napokon, na prach sa ľudia z okolia sťažujú dodnes. Veľká časť budov vrátane tej hlavnej chátra. A mení majiteľov. Väčšou prioritou, ako hľadať nové využitie pre budovy, je likvidácia lúženca. Ekologická záťaž v okolí fabrík je ďalšou z prekážok ich prestavby.

Prechádzka budovou je však fascinujúca. Jej mohutnosť budí rešpekt. Zvonku, ale aj zvnútra. Diery v podlahe, rozpadávajúce sa schody či ďalšie smrteľné rany však naznačujú, že o nejakej rekonštrukcii možno hovoriť len ťažko. A tak sa z obdobných priemyselných areálov stávajú nevľúdne komplexy s nespočetným množstvom vlastníkov a veľmi nejasnou budúcnosťou. Zaujímavé technické objekty teda neohrozujú len buldozéry developerov, ale často aj nevhodné umiestnenie v rámci nepoľudštiteľných priemyselných areálov.

Rovnocenné s umeleckými pamiatkami

Otázkou tiež zostáva, čo všetko je skutočne hodné rekonštrukcie a zachovania. V Charte priemyselného dedičstva sa píše, že za takéto stavby za považujú pozostatky priemyselnej industriálnej kultúry, ktoré majú historickú, technologickú, sociálnu, architektonickú alebo vedeckú hodnotu. Sú to rôzne stavby a strojné zariadenia, dielne, továrne, mlyny, skladištia, obchody, bane, miesta, kde sa spracúvajú a čistia suroviny, ale aj objekty, kde sa vyrába, prenáša a využíva energia.

„Patria sem tiež dopravné stavby a všetka prislúchajúca infraštruktúra, miesta majúce vzťah k priemyslu vrátane objektov slúžiacich na bývanie, bohoslužby a vzdelávanie,“ píše sa v Charte priemyselného dedičstva. „Tento rámec je taký široký, že v zmysle definície doň možno zaradiť takmer všetky výtvory ľudstva za posledných 200 rokov,“ píše ďalej Kráľová. O tom, že sa naozaj hodnota dá zachovať a zhodnotiť rekonštrukciou, svedčí napokon aj spomínaná výstava o nemeckých prestavbách.

„Stavby a zariadenia pre priemyselnú výrobu sa projektovali a stavali pre dlhotrvajúcu veľkokapacitnú produkciu, preto sú veľkorozmerné a veľkoobjemové. Tomu zodpovedá ich konštrukcia aj materiálové riešenie: museli zniesť mimoriadne zaťaženia, museli odolávať vonkajším vplyvom a byť nenáročné na údržbu. Na ich výstavbu sa použili špičkové dobové technológie, materiály a konštrukčné riešenia. To samo osebe už spĺňa kritérium, aby sa na takéto dielo pozeralo ako na pamätihodnosť,“ dopĺňa Kráľová.

V Nemecku, ale aj inde v západnej Európe, si preto vedia vážiť stavby, z ktorých mnohé posúvali vývoj architektúry 20. storočia. Tieto budovy boli v priebehu posledných štyridsiatich rokov spísané a označené za chránené. Považujú sa za rovnocenné s umeleckými pamiatkami a oživujú sa podobne ako zámky, kostoly či historické vily. V Nemecku ich rekonštrukciu navyše nefinancuje len verejný sektor, ale aj súkromní investori, ktorí rozpoznali ich ekonomický a kultúrny potenciál.

Príkladom môže byť napríklad prerod transformovne Leibniz v berlínskej štvrti Charlottenburg, ktorú postavili v roku 1929 a slúžila až do roku 1984. Po tom, čo budovu označili za technickú pamiatku, si ju na rekonštrukciu vybrala reklamná agentúra MetaDesign, ktorá si z nej spravila hlavné sídlo. V roku 2002 sa vynovenie budovy ukončilo a vzniklo moderné centrum s kanceláriami, ktoré zároveň zachovalo väčšinu pôvodných prvkov vrátane rozličnej výšky poschodí a schodov.

Kráľová poukazuje aj na význam pri využívaní priemyselného dedičstva v cestovnom ruchu. „Do úvahy prichádzajú všetky sektory turizmu, od kongresového, cez vzdelávací a poznávací až k rekreačnému,“ dodáva. Môžu v nich sídliť múzeá, technologické parky, centrá kultúrno-spoločenských aktivít, univerzitné kampusy, centrá na šport a v neposlednom rade aj byty – napríklad na Západe dnes tak populárne a vyhľadávané „lofty“ – priestranné, vzdušné byty.

Ako skončia nové priemyselné parky?

Hoci na Slovensku sa skrytá krása priemyselných budov v posledných desaťročiach prehliadala, predsa sa objavilo niekoľko objektov, ktoré sú výnimkou tohto smutného pravidla. Ide napríklad o viacero múzeí. Múzeum plynárenstva, Vodárenské múzeum a Múzeum železničnej dopravy v Bratislave, Múzeum mincí a medailí v Kremnici či Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici. Tatranská galéria v Poprade zase pre časť svojej expozície využíva budovu bývalej elektrárne.

„Ulica Továrenská a Bottova v Bratislave sú miestom, kde možno objaviť hneď niekoľko príkladov vydarenej konverzie bývalých výrobných budov,“ pokračuje Kráľová. Nachádza sa tam aj hostiteľ výstavy o nemeckých premenách, Design Factory. Okrem nemeckých projektov však ukazuje aj práce, ktoré vznikli v spolupráci s Fakultou architektúry STU a je venovaná vybraným projektom premeny industriálnych pamiatok na Slovensku. Niektoré ukazujú, že v nasledujúcich rokoch sa môžeme tešiť na zaujímavé rekonštrukcie.

Napriek tomu väčšina starých fabrík zrejme skončí pod buldozérom alebo celkom schátra. Pri súčasných turbulenciách vo svete však možno očakávať, že k starým fabrikám časom pribudnú aj nové priemyselné parky. Ktovie, či aj tie budú po desaťročiach pôsobiť ako pokrokové stavby hodné zachovania, alebo či budú rozobrané ako skladačky. Bez sentimentality a bez milosti.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk