Uznávam jedine revolúciu pravdy

26.11.2011 06:00
Zoltán G. Meško
Zoltán G. Meško. Autor:

Významný detský kardiológ Zoltán G. Meško, rodák z Košíc, žije už viac ako štyri desaťročia v Spojených štátoch. Po odchode do dôchodku sa upísal historiografii. Zaujímajú ho najmä drámy najnovších slovenských dejín.

Skúma ich s precíznosťou lekára diagnostika, ale, ako sám vraví, chvíľami si pripadá skôr ako kriminalista. Výsledkom jeho dlhoročného štúdia v archívoch a knižniciach sú už dve knihy. Obe zrkadlia do určitej miery aj zložité peripetie autorovho života. Pri jeho terajšej návšteve Slovenska sme sa o tom porozprávali.

Čo rozhodlo, že ste po auguste 1968 zostali s rodinou vonku a nevrátili sa z dovolenky na Slovensko?
Odišli sme so ženou do Juhoslávie deň pred inváziou. Mali sme so sebou obe deti, dvoj- a päťročné. Ešte pred odchodom som dostal oznámenie, že Humboldtova nadácia v Nemeckej spolkovej republike mi udelila štipendium. V Belehrade sme v televízii videli ruské tanky, ako obsadzujú naše mestá. Na druhý deň som zašiel na nemecké veľvyslanectvo a požiadal o vízum. Rozhodol teda súhrn priaznivých i nepriaznivých faktorov.

A neskôr, prečo ste sa nevrátili po skončení štipendijného pobytu?
Aj vtedy išlo o súhru okolností. Už v roku 1965 som mal pozvanie od Harvardovej univerzity, ponuku pracovať v jej detskej nemocnici v Bostone. O dva roky neskôr som si na americkom veľvyslanectve v Prahe vybavil potrebné doklady, ktoré boli odvtedy v Spojených štátoch. Po skončení Humboldtovho štipendia som preto odcestoval aj s rodinou do USA.

Akú úlohu v tom zohrávala politika?
Nijakú. Vtedy som bol fascinovaný svojou prácou a detskou kardiológiou. Politika a ideológia mi boli ukradnuté. Pochopte, Harvard bol pre mňa mekkou vzdelanosti a vedy.

Predstavujete si niekedy, čo by s vami bolo, keby ste sa boli vrátili na Slovensko?
V máji 1969 sa konal kongres detskej kardiológie v Zürichu, ja som vtedy pôsobil v Tübingene. A bola tam i moja bývalá šéfka z I. detskej kliniky LF UK v Bratislave, profesorka Irena Jakubcová, ktorú som si celý život vážil a mal som ju rád. Od nej som sa dozvedel, že po auguste 1968 zostalo vonku šesť kolegov z kliniky. Takto sme sedeli za jedným stolom, ako teraz sedím s vami, a ona mi povedala: Meško, poďte domov, ja som liečila obe Husákove deti, môžem sa zaručiť, že sa vám nič nestane. Bol som takmer nenahraditeľný člen jej tímu, lebo ako jediný som vtedy „cievkoval“ detských pacientov. Ale, viete, ja som už naplno žil predstavou, že som na Harvarde! O dva mesiace, 1. júla, som tam mal nastúpiť. A dovtípil som sa, že keby som sa bol vrátil, už sotva dostanem ďalšie pozvanie. A tak som sa nevrátil.

Nebolo vám ľúto?
Bolo, a ešte ako! Snažil som sa pomáhať bratislavskej klinike aspoň na diaľku a bol som s ňou vždy v spojení. Už z prvého amerického platu som nakúpil a poslal na Slovensko balík odborných kníh, ktoré sa na Slovensku ináč nedali zohnať, lebo chýbali devízy. A robil som to potom každý rok.

Prvé roky v Amerike však zrejme pre znovu začínajúceho slovenského lekára neboli ľahké.
Neboli, lebo som sa musel zaradiť do amerického systému a do pracovného tímu. Ako emigrant som okrem toho musel získať licenciu. A to sa dalo iba po absolvovaní určitej prípravy. Tú prípravu som ukončil a licenciu získal v roku 1971 v Bostone. Dovtedy som nemal čas na rodinu.

Koľko ste vtedy zarábali?
Keď vám poviem, asi neuveríte. V roku 1969 som mal ročný plat 7 000 dolárov. Dostal som o tisícku viac, lebo šéf vedel, že som emigrant a že mám dve deti.

To všetci začínajúci americkí lekári mali také nízke platy?
Len tí, čo pracovali v nemocnici Harvardovej univerzity. Viem, znie to paradoxne, ale v takýchto špičkových zariadeniach, po ktorých je medzi lekármi najväčší dopyt, v Amerike najmenej platia. Pravda, neskôr sa to kompenzuje mnohonásobne. Lebo doklad o tom, že ste pracovali na Harvarde, vám otvára dvere všade, aj tam, kde platia najviac.

Tak si mladý lekár získa povesť?
V prvom rade kvalifikáciu. Lebo dostanete takú prípravu, akú nikde inde nedostanete. A s papierom z nemocnice Harvardovej univerzity vás berú všade. Ako vysokokvalifi­kovaného odborníka.

Kedy ste potom prvýkrát mohli pricestovať na Slovensko? Až po novembri 1989?
Nie, bol som tu už v roku 1987.

Ako sa to mohlo podariť poaugustovému emigrantovi?
Predpokladám, že vďaka mojím kontaktom s 1. detskou klinikou, ktoré som nikdy neprerušil. Posielal som odbornú literatúru, jednej primárke z tejto kliniky som zariadil účasť na kongrese v New Yorku. Môj špitál jej všetko platil. A zároveň sme uvažovali, ako ešte by sme mohli pomôcť.

V akom stave ste vtedy našli svoj bratislavský byt?
Byt? Kedysi sme mali družstevný byt na Kramároch, na Stromovej ulici, vedľa detskej kliniky, ale ten nám predsa ako emigrantom dávno skonfiškovali.

To vás teda aj trestne stíhali za nelegálny odchod z republiky?
Určite ma aj stíhali, možno aj súdili, na podrobnosti si však už nepamätám. Moje sestry, ktoré tu zostali, mali s tým značné problémy.

Ako na vás zapôsobila I. detská klinika?
Najmä jej prístrojové vybavenie vyzeralo strašne, akoby sa za tie takmer dve desaťročia od môjho odchodu do emigrácie vôbec neobmieňalo. Akurát zostarlo. Aj koncepčne a organizačne to s klinikou a celou detskou nemocnicou nebolo v poriadku – pracoviská rozhádzané po celom meste a tak ďalej.

Prijali vás aj šéfovia detskej nemocnice?
Ohlásil som sa u riaditeľky, tá ma však brala s obrovskou nedôverou, priam ako nejakého imperialistu (smiech), hoci som jej vysvetlil, že o nič nejde, len by sme radi pomohli detskej klinike, samozrejme, odborne. Ale veľmi som nepochodil, hoci hneď nám bolo jasné, že najviac sú potrebné peniaze – devízy, tvrdá valuta.

Čo nasledovalo?
Vrátil som sa do New Yorku, vtedy som už pracoval v tamojšej Nemocnici sv. Františka a bol som veľmi aktívny v Slovensko-americkom kultúrnom stredisku. Viedol som jeho vedeckú sekciu. Radili sme sa, čo by bolo treba urobiť. Rozoslali sme asi tritisíc oznámení po celej Amerike, vyhlásili verejnú zbierku a získali sme takto okolo 100 000 dolárov. Našli sa darcovia, ktorí prispeli päťtisíc dolármi, ale aj takí, čo venovali len päť dolárov. Všetkým sme sa poďakovali, lebo dobrá vec sa podarila. Mohli sme sa pustiť do budovania detského kardiocentra v Bratislave.

To bolo ešte pred zamatovou revolúciou?
Zhodou okolností práve v tom čase padol Berlínsky múr a čoskoro sa začala revolúcia i v Československu.

Prekvapilo vás to alebo ste niečo také vôbec neočakávali?
Z mojej knihy Po stopách komunizmu vyplýva, že KSČ patrila medzi najsilnejšie strany tohto typu v strednej a východnej Európe. Preto ma jej náhly pád tak trocha prekvapil. Samozrejme, zároveň som sa potešil.

Prišli ste sem opäť hneď po novembri 1989?
Tuším to bolo vo februári 1990 a pricestoval som s delegáciou Svetového kongresu Slovákov, ktorý ma prizval ako odborníka na medicínu.

Vraj ste myšlienkou detského kardiocentra „nakazili“ každého, kto vtedy niečo znamenal vo svete detskej kardiológie a pediatrie…
To je prehnané, mal som však známych pediatrov na kľúčových pracoviskách v USA a Kanade aj v ďalších krajinách Vďaka tomu sa darilo dostať budúcich pracovníkov kardiocentra na zahraničné stáže. Jedna bratislavská docentka sa dostala do Toronta, doktorovi Mašurovi, dnes už tiež docentovi, som vybavil Londýn na celý rok. Jeho kolega Čulen stážoval zatiaľ v detskej nemocnici v New Yorku šesť mesiacov. A doktor Hraška išiel do Paríža na kratšie obdobie.

Tie pobyty sa financovali z výnosov zbierky?
Samozrejme. A za ostatné peniaze sme nakúpili prístroje. Napríklad defibrilátor. No za 100-tisíc zase až toľko toho nezabezpečíte, hoci ide o nemalý peniaz. Preto sme si pomáhali aj iným spôsobom. Čo sa dalo, sme prenášali z amerických nemocníc do Bratislavy.

Ako to – čo sa dalo? To by bolo dobre vysvetliť.
Poviem príklad. V Spojených štátoch sa už vtedy používal katéter pri diagnostike srdcových chýb jednorazovo, kým na Slovensku ešte nie. A tak som pri jednej ceste doviezol sem sto alebo dvesto takýchto katétrov, ktoré sa po špeciálnej úprave dali opakovane použiť. Raz mi však zavolal jeden americký Slovák a upozornil ma, že v Agentúre Spojených štátov amerických pre medzinárodných rozvoj (USAID) sa možno uchádzať o grant na tri milióny dolárov. Ako odborník na kardiológiu som sa stal garantom víťazného projektu, ktorý využíval tieto finančné prostriedky v prospech kardiocentra Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave.

Nakúpili ste ďalšie prístrojové vybavenie?
Časť peňazí išla naozaj na nákup prístrojov, z ostatných sa financovali pobyty amerických odborníkov, ktorí sa podieľali na budovaní tohto unikátneho pracoviska po odbornej i technickej stránke. Keď sa docent Mašura vrátil zo študijného pobytu v Londýne, pricestovali do Bratislavy naši ľudia z detskej nemocnice v Bostone, kde som kedysi pracoval. Striedali sa tu dva roky a odovzdávali svojim slovenským kolegom skúsenosti z diagnostiky, liečby, echokardiografie, cievkovania, chirurgie, pooperačnej starostlivosti, skrátka z celej palety. To bola príprava na rok 1992, keď sa centrum oficiálne otvorilo.

O sebe ste skromne pomlčali.
Ja som sem tiež vtedy pravidelne cestoval a prednášal v Bratislave.

Čiže dobre ste to tu spoznali v prvých porevolučných rokoch. Mnohí u nás vtedy mali predstavy, že čoskoro dobehneme Ameriku, alebo aspoň Rakúsko, vo všetkom, predovšetkým však v životnej úrovni a dnes sú rozčarovaní. Spomínate si?
Iste, ale to boli ilúzie, lebo ľudia sa tak rýchlo nedokážu zmeniť. Za tých štyridsať rokov predchádzajúceho režimu sa povytrácali niektoré osobné hodnoty. Napríklad prestala byť v úcte odbornosť, zodpovednosť a rozmohla sa korupcia, úplatkárstvo. Prečo padol socializmus? Pretože práca sa často len predstierala a jej produktivita išla dole. To dedičstvo sa nedá tak rýchlo prekonať, staré návyky a stereotypy zotrvačne pôsobia ďalej. Aj dnešná elita Slovenska, či už mocenská, alebo intelektuálna, vyrastala v predchádzajúcom systéme. Kto má tých ľudí naučiť občianskej zodpovednosti a angažovanosti? John F. Kennedy kedysi povedal: Nepýtaj sa, čo tvoja krajina môže urobiť pre teba, pýtaj sa, čo ty môžeš urobiť pre svoju krajinu.

Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, sa hovorilo, že mladá generácia už bude iná. Prečo nie je?
Treba sa pýtať rodiny a školy. Ako sa zmenil odvtedy výchovný a vzdelávací systém? A vôbec – zmenil sa k lepšiemu?

Vy ste mali ešte klasické gymnázium?
Osem rokov latinčiny, pričom nešlo ani tak o jazyk ako skôr o to, že sme nahliadli do rímskej kultúry, kde sa cenila chrabrosť, hrdosť, korektnosť, viete? Svoje si nedám, ale na cudzie nesiahnem. Chýba mi tu verejná debata o týchto otázkach. V Spojených štátoch máme takzvané think-tanky, intelektuálne inštitúcie, ktoré poskytujú myšlienkové zázemie nielen pre politické strany, ale aj pre verejné diskusie so širokým nadhľadom. Myslím si, že sa osvedčili.

Jednu takúto inštitúciu majú onedlho otvoriť už aj v Prahe. Zakladá ju tam americká centrála think-tanku Aspen Institut.
Nuž vidíte, a niečo také naliehavo potrebuje podľa mňa aj Slovensko. Pozrite, mladí našťastie ešte čítajú, ale čo? Ukazuje sa, že klasiku už takmer vôbec nie, a to je škoda.

Podľa niektorých správ z Ameriky sa medzi študentmi na tamojších univerzitách teší dnes obľube Karol Marx.
A prečo nie? To ešte neznamená, že hneď z nich budú komunisti. Je dobre, ak mladý človek dostáva myšlienkové podnety z rôznych strán. Len tak môže pochopiť, ako bolo Marxovo dielo zneužité na uchopenie moci boľševikmi a prečo marxizmus zlyhal v dejinách.

Neobávate sa, že súčasná finančná kríza opäť oživí v Európe radikálne hnutia, ľavicové, ale aj pravicové – veď fašizmus tu kedysi nastupoval aj v dôsledku veľkej depresie 30. rokov?
Iste, aj keď sa mi zdá, že časť Európanov má sklony dnešnú situáciu dramatizovať. Na obálke jedného časopisu som zazrel titulok Eurokrach. Prosím vás, aký krach spoločnej Európy, komusi sa zrejme snívajú strašidelné sny. Vraj odpadnutie Grécka vyvolá dominový efekt. Stačí však porovnať hrubý domáci produkt Grécka a ostatnej EÚ. Chápem, médiá všade uprednostňujú zlé správy, ale niekedy azda treba pribrzdiť, nemyslíte?

Ste teda optimista?
Nie, nie, som len realista.

Ako vnímate hnutie Okupuj Wall Street? Jeho účastníci totiž nezriedka argumentujú práve Marxom a marxizmom…
Pozrite, každá spoločnosť má svoje chyby. Nie som politik ani ekonóm, ale je fakt, že ekonomické zmeny, ktoré sa diali za predchádzajúcej administratívy a viedli k depresii, majú ďalekosiahle dôsledky. Banky sa zachraňovali z peňazí daňovníkov, ale vôbec sa neprispôsobili novej situácii. A naďalej si zvyšovali zisky! Mladí Američania protestujú vlastne proti stále väčšej diskrepancii, proti zväčšujúcim sa rozdielom medzi chudobnými a bohatými. Predstavte si, že jedno percento superbohatých vlastní dvadsať percent národného majetku, to je niečo v minulosti nepredstaviteľné!

Na Slovensku by sme si z toho mali zobrať poučenie?
Nič by sa nemalo prenášať, aplikovať bez prihliadnutia na miestne podmienky. Mám totiž dojem, že naši superbohatí tak zbohatli z ekonomickej činnosti, ktorá nie je celkom „kóšer“. Zoberte si však nedávno zosnulého Steva Jobsa, jeho prevratné vynálezy mu oprávnene priniesli miliardy. Podobný prípad je Bill Gates, ktorý si okrem iného počína príkladne aj v charite. Medzinárodnému fondu pre vakcíny daroval už takmer jednu miliardu dolárov. Ten fond bojuje s nákazlivými ochoreniami v rozvojových krajinách. To je predsa úžasné.

Opäť sa dostávame bližšie k vašej pôvodnej profesii. V Amerike je osobitný systém zdravotnej starostlivosti. Môžete ho porovnať s európskymi systémami?
V celej Európe má občan právo na zdravotnú starostlivosť od štátu. Táto filozofia v Amerike neplatí. Nie je však všetko len čierno-biele. Keď prezident Obama prišiel s koncepciou všeobecnej starostlivosti a povinnosti zdravotne sa poistiť, narazil na nepochopenie najmä u mladých ľudí, ktorí myslia predovšetkým na prítomnosť a sú zväčša ešte zdraví. Skrátka, ľudská spoločnosť je veľmi komplikovaná, ťažko jej niečo nalinkovať. Aj keď sa o to pokúsi niekto veľmi múdry, ešte to nemusí znamenať, že s ním bude každý súhlasiť.

Na Slovenskú je teraz celý systém zdravotníctva v pohybe, ktorý pripomína skôr chaos. Sledujete to?
Trocha áno, ale celkom do toho nevidím. Už začiatkom 90. rokov som pozoroval, že chamtivosť, úsilie hromadiť peniaze, kompromituje tunajšiu medicínu. Aj medzi lekármi sa začali objavovať podnikavci rôzneho druhu. Nuž a takáto avidita, túžba po zisku, znemožňuje zvlášť v klinickej medicíne výskum. Ľudia, skrátka, nemajú záujem o výskum, o napredovanie v tom svojom odbore. A to je veľká škoda. Kopíruje sa všetko zo Západu a prejaviť vlastný intelekt, prísť na čosi nové, vymyslieť originálny liečebný postup, to sa veľmi nenosí. Napokon v honbe za vyššími a vyššími príjmami sa to ani nedá!

Prečo sa časť slovenských lekárov tak bráni prechodu štátnych nemocníc na akciové spoločnosti? Nie je to aj preto, že potom by už nemohli mať po dva, tri vedľajšie úväzky v rôznych súkromných klinikách, ktoré tu vznikajú ako huby po daždi?
Nehnevajte sa, ale tomu vôbec nerozumiem, preto sa nevyjadrím.

Mnohí tvrdia, že odídu, ak vláda nepristúpi na podmienky lekárskych odborov, teraz ide už najmä o zvýšenie platov. Koľko ste zarábali vy, keď ste sa rozhodli emigrovať?
Pracovali sme vtedy za facku, ja som však predsa odišiel z iných dôvodov. Peniaze vtedy pre mňa nehrali žiadnu úlohu. Bol som vždy zapáleným doktorom.

Bola taká celá vaša generácia?
Myslím si, že väčšina z nás, lebo tak sme boli vychovaní.

Viete si predstaviť niečo také v Amerike, že polovica lekárov v nemocniciach dá výpovede s ultimatívnymi požiadavkami?
To teda nie.

Tam sú však lekári oveľa lepšie odmeňovaní.
Iste, ale aj tá medicína je v Amerike do určitej miery vybrúsenejšia. Čo súvisí aj s tým, že pacienti sú náročnejší, rozhľadenejší. Každý človek si pamätá hodnoty svojho cholesterolu priam ako číslo domu, kde býva. A doktora tam nepovažujú za pánaboha. Pacientovi musí dôkladne vysvetliť, prečo navrhuje práve taký spôsob liečby, aký navrhuje. A pacient to môže akceptovať, ale aj nemusí. Zoberme si Steva Jobsa. Jemu predsa diagnostikovali pankreatický nádor už pred deviatimi mesiacmi. Lekár mu navrhol operáciu. On však dal prednosť alternatívnej medicíne – rôznym šťavám a cvičeniu. Jeho vec. Stratil však deväť mesiacov a už bolo zle.

Američania sa viac zaujímajú o svoje zdravie ako našinci?
Čím sú starší, tým viac sa zaujímajú. (smiech)

Prečo toľko Američanov, starších i mladších, trpí obezitou?
Lebo nestačí vedieť, že rôzne hamburgery a vôbec tučné, mastné či ťažké jedlá sú nezdravé. Treba ešte aj chcieť sa ich zriecť. Všetko je to o pocite osobnej zodpovednosti.

Nezaváži pritom aj sociálny faktor?
Samozrejme, že áno, najmä v sociálne a príjmovo slabších vrstvách. Ten hamburger je predsa lacný.

A čo reklamná mašinéria, ktorá podnecuje nespútaný konzum?
Aj to. No zakaždým je to hra s dvomi hráčmi. Človek má ešte stále slobodu voľby. Ak nechce podľahnúť manipulácii, môže médium s týmto obsahom vypnúť. Alebo ho stačí na chvíľu umlčať. Zodpovedný za seba ste v konečnom dôsledku vy sám, a nie to médium.

Aký ohlas bol na vašu knihu Zamlčané sprisahanie v lekárskych kruhoch?
Prvé vydanie vyšlo v roku 1999 a v priebehu mesiaca vykúpili v predajni lekárskej fakulty okolo tristo výtlačkov. Predpokladám, že to boli väčšinou zainteresovaní ľudia, ktorí v knihe našli buď seba, alebo svojich príbuzných, priateľov, známych.

Mohli vykúpiť náklad len preto, aby sa ku knihe nedostali bežní čitatelia alebo iní zvedavci?
To zase nie, také niečo mi ani nikdy nenapadlo, hoci nevylučujem, že niekoho viedol ku kúpe mojej knižky aj tento motív.

Píšete o politických čistkách na tejto fakulte po februári 1948 a uvádzate členov previerkových komisií spomedzi pedagógov i poslucháčov. Sú tam ich plné mená. Neozvali sa, nevyčítali vám to, nežalovali vás za to?
O súdnych žalobách neviem, ale negatívne ohlasy som zaznamenal. Áno, uviedol som ich aj s menami, ale nie preto, aby som na nich ukázal prstom. Uviedol som ich jedine preto, že je to historický fakt. Predsa nielen lekár, ale aj historik by mal pracovať s faktami, dátami, so štatistikou.

Nie vždy sa to však prijme s pochopením, najmä ak ide o také citlivé záležitosti…
V Amerike je to bežné, na Slovensku, žiaľ, ešte nie. Tu sa hovorí a píše ešte dosť nekonkrétne, všeobecne alebo s odvolávaním sa na neurčité či nemenované zdroje. Kedysi sa tomu hovorilo agentúra JPP (jedna pani povedala). Ale keď sa spýtate, kde je podstata, nedostanete odpoveď. Viete, ja som uvedomelý Slovák, ale po toľkých rokoch strávených v Spojených štátoch rozmýšľam už ako Američan. Tú knihu som nenapísal, aby som niekoho očiernil, ale ako svedectvo o dobe a jej aktéroch.

Zväčša píšete o tom, čo ste zažili ako študent fakulty v rokoch 1947 až 1952, v knihe sú však aj kapitoly venované predvojnovému obdobiu a slovenskému štátu. Ako sa vám zháňali archívne materiály?
Niektoré dosť ťažko, jednu zápisnicu z mája 1945 som márne zháňal takmer dvadsať rokov. Pokúšal som sa ju získať cez kompetentné orgány fakulty, ale nakoniec sa zistilo, že zmizla z príslušného fascikla.

Čo bolo v tej zápisnici?
Pravdepodobne zachytila priebeh prvého mimoriadneho zasadnutia profesorského zboru fakulty po obsadení Bratislavy sovietskymi vojskami. Poverený vedením profesor Ivan Dérer oznamoval postihnutým kolegom, profesorom Filovi, Fridrichovskému, Valentinovi, Matulayovi, Skotnickému, Sivákovi, Kňazovickému, že je nežiaduce, aby naďalej prednášali. Títo ľudia, zväčša európske a dokonca svetové kapacity vo svojich odboroch, museli z fakulty a univerzity preč bez možnosti odvolať sa proti rozhodnutiu Povereníctva školstva.

Čo vás prinútilo vrátiť sa po rokoch k téme a napísať ešte knihu Po stopách komunizmu, ktorá pojednáva vlastne o jeho koreňoch v Európe i na samotno Slovensko? Chceli ste si vari sám pre seba ujasniť niektoré hlbšie súvislosti?
Aj to, ale išlo mi o čosi viac. Súčasná slovenská historiografia sa totiž venuje tomuto fenoménu zatiaľ nedostatočne. Chýbajú najmä komplexné výskumy. Každý národ by mal vedieť o svojom politickom detstve a peripetiách svojho dospievania. A moderné Slovensko sa začína vlastne až po prvej svetovej vojne. A už v novembri 1918 prichádzajú do novoutvoreného Československa prví komunisti – bývalí ruskí zajatci, aby tu šírili myšlienky o diktatúre proletariátu a o svetovej revolúcii. Kto dnes na Slovensku, okrem úzkeho kruhu špecializovaných historikov, vie napríklad o Aloisovi Munovi? A práve on organizoval už o rok neskôr rozkol v tunajšej sociálnej demokracii a vznik Komunistickej strany Československa. Aby sa v roku 1922 stal predsedom jej výkonného výboru.

Aj pre súčasných stúpencov komunizmu sa jeho dejiny na Slovensku začínajú najčastejšie až Klementom Gottwaldom.
Ten sa však dostal na čelo KSČ až o sedem rokov neskôr. A pred Gottwaldom i Munom pobudli na Slovensku agitátori Bélu Kunu, „plukovníka sovietskej zdravotníckej služby“, ktorý sa zmocnil vlády v okyptenom Maďarsku. Jeho červené gardy sem vpochodovali pod zástavami nového učenia o pozemskej spravodlivosti, ale v prvom rade im išlo o prinavrátenie Slovenska (pod heslom „republiky rád“) do lona Uhorska.

Vo vašich knihách si všímate aj konfesionálnu príslušnosť jednotlivých aktérov dejinných udalostí. Či napríklad niekto patril k luteránom, alebo ku katolíkom. Je to naozaj dôležitý, takpovediac dejinotvorný prvok, pamätihodná deliaca čiara?
Bohužiaľ, na Slovensku áno a zrejme viac ako v okolitých krajinách.

Hovorí sa, že Slovákov naďalej rozdeľujú ich dejiny, historické medzníky. Dokedy to ešte tak bude?
To vám veru neviem povedať.

Hovorí sa o potrebe slovensko-maďarského historického zmierenia. Ale nie je ešte naliehavejšie zmierenie medzi Slovákmi rôzneho vierovyznania?
Určite áno, to však predpokladá prestať spájať konfesiu s určitou politickou afiliáciou a verejne priznať neblahé dôsledky takého spájania. Vieme napríklad, k čomu viedla doktrína čechoslovakizmu, jej dozvuky možno cítiť podnes. Aj čo sa týka slovensko-maďarského zmierenia, musí mu predchádzať objektívna historická analýza. V tomto prípade až od roku 1867, čiže rakúsko-uhorského vyrovnania, po ktorom sa vystupňovala agresivita maďarskej politiky vo vzťahu k Slovákom.

Ale tým sa len obnažia nezacelené rany a pripomenú sa staré vzájomné krivdy
Lenže zmierenie na úkor historickej pravdy nie je jednoducho možné. Fakty nepustia, aj keď sú neviem aké trpké a darmo ich zamlčíme – po čase znovu vyplávajú Riadim sa výrokom francúzskeho historika Ernesta Renana: Pravda je tou jedinou revolúciou.

Zoltán G. Meško (83)

– Je detský kardiológ a publicista, rodák z Košíc. Promoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave v roku 1952. Najprv pôsobil na Detskej klinike v Košiciach, kde sa špecializoval na detskú kardiológiu.

– Už v roku 1955 medzi prvými na Slovensku indikoval v Košiciach na operáciu dieťa s neuzatvorenou arteriálnou spojkou.

– V rokoch 1958 až 1963 bol primárom detskej liečebne pre kardiakov na Sliači.

– V rokoch 1963 až 1968 pôsobil ako odborný asistent na I.¤detskej klinike LF UK v Bratislave.

– Po odchode do emigrácie pokračoval v štúdiách najprv na detskej klinike v Tübingene (NSR) a od roku 1969 v detskej nemocnici Harvardovej univerzity v Bostone (USA).

– V roku 1974 sa presťahoval do New Yorku, kde pôsobil najprv v brooklynskej detskej nemocnici a potom ako mimoriadny profesor v kardiocentre Nemocnice sv. Františka, a to až do odchodu do dôchodku v roku 1996.

– Je diplomantom Americkej pediatrickej akadémie a Americkej kardiologickej spoločnosti.

– Ako predseda vedeckej sekcie Slovensko-amerického kultúrneho strediska sa od roku 1989 významne zaslúžil o vybudovanie kardiocentra v rámci Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. V roku 2008 mu bola za to udelená Zlatá medaila Slovenskej lekárskej spoločnosti.

– V posledných rokoch sa venuje historickej publicistike. V roku 1999 mu vyšla v slovenčine a angličtine kniha Zamlčané sprisahanie o politických čistkách na Lekárskej fakulte UK v roku 1945 a po februárovom prevrate v roku 1948. O osem rokov neskôr ju nasledovala kniha Po stopách komunizmu o koreňoch tohto fenoménu v Európe a osobitne v Československu.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku