Ak by ste mali zhodnotiť celý priebeh krízy v zdravotníctve, ktorá je, zdá sa, už zažehnaná, na ktorej strane nastala chyba a prečo sa situácia musela tak vyhrotiť?
Najväčší problém je, že vládne elity problémy tak zdravotníctva, ako aj školstva dlhodobo ignorovali a spoliehali sa na mentalitu Slovákov. Očakávali, že do nejakej ostrej konfrontácie s mocou nepôjdu, v čom sa tentoraz prepočítali. Minister Uhliarik totiž viac-menej len pokračoval v spôsobe sociálneho dialógu v línii svojich predchodcov, akurát, že pohár trpezlivosti lekárov tentoraz pretiekol. Najväčším prínosom tohto protestu však je, že sa zrejme konečne dostanú do popredia otázky rozpočtovej sféry či sociálnych vecí. A to by sa už nemalo obmedziť len na problematiku zdravotníctva, ale aj školstva, sociálnych služieb a vedy či výskumu.
Nie je takýto veľký protest precedensom, na základe ktorého sa podobné situácie budú opakovať?
Môže sa to opakovať a ja si myslím, že aj bude. Strany ako napríklad SDKÚ už vyhlásili, že ak sa aj po voľbách dostanú k moci, budú v transformácii nemocníc pokračovať, čím sa bude problém znova otvárať. Tu bude dôležité, aby sa do týchto sporov zapojili aj pacienti, pretože ide aj o rozsah poskytovaných služieb v rámci zdravotníctva. Ďalšia dimenzia je v tom, že vystúpenie lekárov je istou časovanou bombou pre budúcu vládu, pretože finančné požiadavky bude musieť uspokojovať až tá, pričom otázne zostáva, z čoho tak urobí, keďže Slovensko podobne ako celá Európska únia smeruje k dosť hlbokej kríze. Okrem toho sa určite ozvú aj ďalšie nespokojné sociálne vrstvy a možno budú mať oveľa drastickejšiu podobu ako vystúpenia lekárov.
Pochopila spoločnosť to, čo tvrdili odborári – že išlo aj o boj za pacienta, nie iba o boj za vyššie platy lekárov?
Zatiaľ sa vládnej koalícii úspešne podarilo obrátiť verejnú mienku proti lekárom. Teraz totiž budú môcť ďalšie sociálne vrstvy argumentovať tým, že keď boli zvýšené mzdy lekárom, prečo by nemohli byť zvýšené aj ostatným. Okrem toho mám pocit, že aj väčšina mainstreamových médií uprednostňovala líniu vlády a šla v takmer populistickom a protilekárskom smere, keď redukovala požiadavky lekárov len na otázku miezd, alebo siahala po takých nástrojoch, za aké by sa nemusela hanbiť ani normalizačná propaganda, čím myslím vyťahovanie kompromitujúcich materiálov proti predstaviteľom lekárskych odborov. To zatienilo diskusiu o reálnych problémoch v rozpočtovej sfére, sociálnych problémoch v tejto krajine a problémoch nášho zdravotníctva.
Odborári už avizovali, že reakciu vlády, teda vyhlásenie núdzového stavu napadnú na Ústavnom súde. Bolo to naozaj neadekvátne riešenie?
Povinnosťou štátu je zabezpečiť zdravotnú starostlivosť a to spadá to do príslušnej legislatívy týkajúcej sa bezpečnosti štátu. Do istej miery bol preto tento krok legálny, hoci na druhej strane na zdravotnú bezpečnosť štátu bolo treba myslieť oveľa skôr. Najmä v situácii, keď pán minister Uhliarik rozmýšľal o reforme zdravotníctva. V ustanoveniach o zdravotnej bezpečnosti štátu sa totiž hovorí najmä o zabezpečení dostupnej zdravotnej starostlivosti. Už samotný projekt radikálnej komercionalizácie zdravotníckeho sektora a spoplatnenia zdravotných služieb má dosť ďaleko od takejto predstavy zdravotnej bezpečnosti štátu, o ktorej hovoria zákony.