Reakciou na rozhodnutie poslancov sú konštatovania typu, že parlament prijal zákon o sociálnej eutanázii alebo, že vláda likviduje seniorov a ťažko zdravotne postihnutých. Podľa novely zákona by totiž ľudia umiestnení v zariadeniach mali v budúcom roku platiť za starostlivosť najmenej polovicu priemerných nákladov. A pri stanovovaní sumy poplatku sa navyše bude prihliadať nielen na majetok odkázaného, ale aj jeho najbližších, ktorým ho prípadne za posledných päť rokov odovzdal.
Problematické sa javí aj ustanovenie novely, podľa ktorého by sa už nemala posudzovať odkázanosť na sociálnu službu u tých, ktorí si ju chcú platiť v plnom rozsahu, teda bez nároku na doplatky z verejných zdrojov. „Prirodzene sa tým dvere do domovov sociálnych služieb otvárajú tým solventnejším. A keďže tieto zariadenia majú sústavne finančné problémy, veľmi radi im ich otvoria. Na druhej strane sa tak obmedzia možnosti umiestnenia nemajetných odkázaných, keďže na miesta v zariadeniach ich obvykle čaká až niekoľko tisíc,“ mieni sociologička Zuzana Kusá. Ba neumiestneným sa podľa nej neujde ani príspevok na odkázanosť, keďže nárok naň má len zariadenie, nie jednotlivec.
Za práva tých najslabších minulý štvrtok pred Prezidentským palácom protestovala asi 50-členná skupina ich zástupcov. Boli to penzisti či ľudia so zdravotným postihnutím z domovov sociálnych služieb v bratislavských mestských častiach Rača a Lamač, ktorých zriaďovateľom je Bratislavský samosprávny kraj.
„Politici sa tešia, vraj vyriešili financovanie sociálnych služieb. Pokiaľ si neotvoríme ústa, prejde im to, ako iné podobne nemorálne zákony,“ vyhlásil organizátor protestu, aktivista Martin Halás z Inštitútu pre výskum sociálno-ekonomických rizík a alternatív. „Pán prezident, nepodpíšte túto novelu!“ vyzval vzápätí verejne Ivana Gašparoviča, aby zákon parlamentu vrátil na prepracovanie. Ak tak neurobí, mieni sa Halás obrátiť na Ústavný súd. „Každý má právo na majetok, prečo by mu mal byť posudzovaný?“ odvolával sa na Slovenskom podpísané medzinárodné dohody.
Halás pripomenul, že len v bratislavskom regióne sa mesačné náklady za služby poskytované v zariadeniach šplhajú nad tisíc eur mesačne za jednotlivca. Od klientov, prípadne ich detí tak môže zriaďovateľ žiadať aj vyše 500-eurovú spoluúčasť. Ak ju nie sú schopní zaplatiť, bude zariadenie dlžné peniaze evidovať ako pohľadávku, ktorú si uplatní v rámci dedičského konania.
„Ako by sme asi toto dokázali utiahnuť? Veď spolu s manželkou máme dokopy 570 eur starobného dôchodku. A za izbu v račianskom domove už dnes od nás pýtajú 254 eur. Plus elektrinu a ďalšie náklady zvlášť, za lieky to vychádza ďalších 50,“ vyčíslil účastník zhromaždenia Miloš Březina (85).
On ani ďalší klienti zariadení si nevedia predstaviť, ako by im mohli finančne pomôcť deti, zväčša samy zaťažené hypotékami a inými existenčnými problémami. „Syn nedávno stratil zamestnanie, nevesta je tehotná. Nijaký majetok som im nedal, teraz platím za izbu v domove 157 eur plus elektrinu. No také vysoké sú predsa náklady aj v trojizbovom byte! A nijaké služby zariadenia nevyužívam,“ pridal sa Jozef Valovič (68) zo zariadenia v Lamači.
„Takto rapídne zvýšené poplatky by boli pre nás likvidačné! Títo noví mocipáni sú jednoducho horší ako komunisti!“ tvrdí Oľga Rovenská (60), ďalšia obyvateľka zariadenia v Rači, ktorá pred časom po operácii chrbtice ochrnula. Aj ona platí za služby, ktoré zväčša nevyužíva, 205 eur mesačne, a to už začiatkom roku musela odmietnuť podpísať zmluvu na 390 eur, inak by jej z penzie zostalo rovných 18 eur.
V Bratislavskom kraji sú síce vyčíslené priemerné náklady na starostlivosť najvyššie, no ani v ostatných regiónoch to nie je ružové. V Trnavskom kraji sa od klientov bude žiadať, aby zaplatili najmenej polovicu zo 610 eur, v Nitrianskom z 560 eur. Priemerne by sa poplatky od klientov mali pohybovať na úrovni mesačných 300 až 500 eur.
Podľa Kataríny Fekiačovej, ekonómky Domova sociálnych služieb v Detve, pobočka Piešť, nemá nikto z tamojších 56 dospelých klientov s mentálnym postihnutím taký mesačný príjem, aby sa z neho dali tieto vysoké sumy uhradiť. U väčšiny nedosahuje ani polovicu. „O majetkových pomeroch chovancov, ktorí sú u nás už 20–25 rokov, vieme všetko. No či sa dozvieme pravdu o tom, ako sú na tom tí noví, bude najskôr závisieť od ich opatrovateľov, teda zväčša najbližších príbuzných,“ zdôrazňuje a pripomína, že ak ju oni sami nepriznajú, vedenie domova ju len ťažko zistí. „Všetky problémy vyplývajúce z novely sa však zrejme naplno preukážu až v praxi,“ uzavrela Fekiačová.