Kameraman ako lovec živej krásy

31.12.2011 06:00
kameraman, Zdeno Vlach
Práca kameramana prírody nie je jednoduchá. Zdeno Vlach hovorí, že boli dni, keď nenatočil ani sekundu záberu a bol z toho rozčarovaný. Potom prišiel deň, ktorý mu všetko vynahradil. Autor:

Slovensko sa pred očami súčasníka rýchlo mení. Zmenou prechádza aj na prvý pohľad nemenná prírodná kulisa krajiny. Stačí si spomenúť na víchricu, ktorá pred siedmimi rokmi oskalpovala Vysoké Tatry o rozsiahle plochy smrečín. No ešte viac ako živly mení slovenskú krajinu človek.

„Rešpektujme prírodu, je nielen naším domovom, ale aj dedičstvom, na ktoré majú právo i deti našich detí.“ Tento odkaz posiela verejnosti filmové dielo dokumentaristu slovenskej prírody Zdena Vlacha.

Vlachove filmy zobrazujú prírodu panensky čistú, hravú, kvitnúcu a ľúbiacu, ale aj dravo a kruto bojujúcu o život, prirodzene umierajúcu a opäť vznikajúcu. Zdeno Vlach je výborný filmový pozorovateľ, rozprávač a dobrý partner na rozhovor. Nevnucuje sa. Jeho konštatovania však otvárajú oči. Náhle si uvedomujeme, čo v zhone všedného dňa prehliadame.

S kamerou ste prechodili slovenské lesy a chotáre krížom-krážom od západu na východ, od juhu na sever. Aké sú naše zisky a straty?
Ťažko povedať, čo je v lesoch a krajine, ktoré nás obklopujú, zisk a čo strata počas ľudského života. Príroda má svoju časomieru. Ale film, ktorý prírodu zobrazuje, si všíma detaily. Niektoré územia s kamerou pozorujem tri-štyri desaťročia a zmeny, ktoré sa v nich odohrali, sú očividné. Milujem Slovenský kras, vyčleňujúci sa do priestoru rozsiahlymi planinami. Od konca šesťdesiatych rokov sa kolorit planín očividne zmenil.

Čo je dnes v Slovenskom krase iné ako pred štyridsiatimi rokmi?
V časoch mojej mladosti skoro každá obec na úpätí planín mala salaš. Na pastvinách povyše obcí sa pásli ovce a dobytok. Pravidelne spásané lúky robili krajinu čistou, malebnou a bohatou na život. Na planinách sa držali početné kolónie sysľov, ktoré lovili sokoly rárohy, orly kráľovské, jastraby. Dnes sa stáda oviec stiahli pod planiny a opustené územie už zhruba dvadsať rokov zarastá. Naďabiť tam na sysľa je zázrak a nečudo, že z krajiny sa vytratilo veľa druhov vtáctva. V obchodoch zisťujeme, že máme zahraničné mäso a mliečne výrobky. Nuž prestali sme chovať dobytok, a nielen v Slovenskom krase. Ale prichádzame aj o niečo menej rukolapné a predsa viditeľné.

O čo?
O niekdajšiu poetiku krajiny. Územie s novým typom (ne)hospodárenia mení totiž svoj tvar, farebnosť i zvukomalebnosť.

Je vám ľúto za stratenými obrazmi krajiny, ktoré budúce pokolenia uzrú už len vo filme?
Odkedy do krajiny vstúpil človek, menil ju. Teraz sa planín Slovenského krasu živelne zmocňuje les. Lenže aj v dávnejšej minulosti bola krajina zarastená lesom. Potom pred mnohými stáročiami prišla valašská kolonizácia, ktorá na Slovensko priniesla pasienkové hospodárenie. Pastieri Slovenský kras odlesnili a po čase k planinám opäť prikročil les. Zmenu má na svedomí, komu by to pred dvadsiatimi rokmi napadlo, Európska únia a jej poľnohospodárska politika. Poľnohospodárstvo v krase bolo založené na pasení a to sa dramaticky znižuje. Keď sa však na vývoj pozriem z dlhšej perspektívy, zdá sa mi, že všetko na tomto svete sa opakuje.

Viete si predstaviť budúcnosť?
Svet je v hlbokej hospodárskej kríze. Ktovie, či znova nebudeme nútení vyhnať stáda na planiny Slovenského krasu. Možnože niekedy v budúcnosti krajina nadobudne podobu, akú som videl v mladosti. Keď som to povedal ochranárom v Národnom parku Slovenský kras, iba sa usmievali popod fúzy. Ale ako som vravel, nikde nie je napísané, že súčasná podoba krajiny je trvalá.

Keby sa pradedovia prešli po našej krajine, nespoznali by ju. Ako to vlastne gazdujeme?
To nie je otázka pre dokumentaristu, skôr pre ekonómov, hoci sa celkom určite dotýka všetkých obyvateľov Slovenska. Ale vrátim sa do Slovenského krasu, na územie, ktoré dôverne poznám. Jeden môj mladší priateľ pripravoval knihu o Plešiveckej planine. Keď som mu ukázal zábery zo sedemdesiatych rokov, na ktorých sa odlesnená pasením udržiavaná krajina krasu otvárala do diaľav, zostal zaskočený. Podobný záber v súčasnosti už ťažko urobiť. Planiny zarastajú, lúky miznú ako jarný sneh a s nimi lúčne rastliny a druhy viazané na tento ekosystém. Táto zmena sa odohrala v priebehu jedného ľudského života.

Je to memento?
Dozaista. Na druhej strane je až prekvapujúce, že vo vysokých polohách nad pásmom lesa, tam, kde rastie kosodrevina, vidno menej prevratných zmien podobných tým, aké som zachytil v Slovenskom krase. Nie že by neboli, ale sú menej postrehnuteľné alebo úplne iného rázu.

Čo také sa zmenilo? Do vysokohorského prostredia predsa nanovo prúdia veľké počty ľudí.
V osemdesiatych rokoch chodilo do Tatier, Malej a Veľkej Fatry a Slovenského raja veľa turistov z bývalej Nemeckej demokratickej republiky. V kapitalistickej cudzine nemohli dovolenkovať, tak po tisíckach objavovali čaro slovenských hôr, ktoré boli plné aj českých turistov. V tom čase sa darilo kamzíkom, žilo ich, ak sa nemýlim, okolo tisíc. Po roku 1990 sa Nemci aj Česi vydali k teplým moriam a aký to paradox, v horách, kde sa znížil pohyb turistov, počty kamzíkov začali klesať.

Čím si to vysvetliť?
Nie som zoológ, ale bol to zrejme súhrn viacerých okolností. Aj prirodzených. Zdá sa mi, že nedá sa všetko hodiť len na človeka a turistiku, ktorá vyháňa z hôr zver. Pokiaľ sa turisti správajú disciplinovane, chodia po vyznačených chodníkoch, nekričia, nenarušujú vysokohorské prostredie, zvieratá si na ľudí zvyknú.

Naozaj?
Minulý rok som nakrúcal v Belianskych Tatrách, aj nad Brnčálkou v Červenej doline. Neveril som vlastným očiam, keď jeden zvedavý kamzík podišiel tesne až ku mne. Stál som vari dve hodiny na chodníku a kamzík mi očuchával nohu statívu kamery. S takýmto správaním kamzíkov sa ľudia v minulosti v Tatrách nestretli, ale v Alpách je už bežné. Naznačuje to, že kamzíky, svište, najmä ich mláďatá, si zvykajú na prítomnosť ľudí, približujú sa k nim. Akoby im ľudia prestávali prekážať. Kamzíky a svište sú celoročne chránené, nie sú lovnou zverou. Možno aj preto nevnímajú ľudí ako nepriateľov. Preto, ak sa turisti správajú disciplinovane, zvieratá neohrozujú. Naopak, môžu sa tešiť na krásny zážitok.

Dnes hravé mláďatá, o rok rešpektovaní...
Dnes hravé mláďatá, o rok rešpektovaní vládcovia slovenských lesov. Autor: Zdeno Vlach

Napríklad na stretnutie so statným tatranským macom. Neviem, čo by som urobil, keby sa predo mnou vynoril.
Teraz všetci hovoria o premnožení medveďov. Vzhľadom na veľkosť Slovenska sme zrejme jednou z krajín s najväčším výskytom medveďov v prepočte na jeden štvorcový kilometer na svete. Ako to u nás vyzerá cez leto? Lesy sú plné ľudí. Jedni idú na huby, druhí na čučoriedky a maliny, po cestách-necestách sa preháňajú mladíci na motorkách a štvorkolkách. Ľudia vyrušia medveďa za deň 3-, 4-krát. V istej chvíli je zviera už natoľko vystresované a nahnevané, že odrazu si to ktosi odskáče. Cestu mu skríži náhodný turista a rozzúrený medveď zaútočí. Čia je to chyba? Medveďa? On je v lese predsa doma.

Lesy sa čoraz viac zaľudňujú a prichádzajú o niekdajší pokoj. Najnovšie sa v prírode nehľadá ticho, ale adrenalín. Čo s tým robiť?

Príroda sa dokáže vyrovnať s mnohými ľudskými podnetmi. Ide o to, aby človek nepoužíval silové prostriedky. Nemyslím si, že bicykel uškodí prírode. Zakazovať bicykel v čase, keď do lesa chodia ťažké ťažobné mechanizmy, sa mi zdá postavené na hlavu. Zato motorky a džípy sú vážny problém pre prírodu. Lesy sú už natoľko poprepletané množstvom zvážnic a ciest, po ktorých premávajú hučiace stroje a rýchli jazdci, že škodia pôvodným lesným obyvateľom. Kompaktnosť lesa sa mení. Blízko lesnej cesty som videl noru jazveca, okolo ktorej sa preháňali štvorkolkári. Zakaždým ich počuť na kilometre, vari o nich nevie polícia? Alebo je problém konať, pretože sú mladí, silní, bohatí a vplyvní? Ak spoločnosť nezasiahne proti tejto bezohľadnosti, pripraví sa o všetku pestrosť a bohatstvo života v lese.

Aké sú slovenské lesy druhého desaťročia tretieho tisícročia?

Čoraz viac skúšané náhlymi zmenami počasia a nenásytnosťou niektorých ľudí. Kedysi, vari pred 25 rokmi, ešte ako redaktor Orbisu, som sa pýtal ľudí, aké je najväčšie bohatstvo Slovenska. Jedni vraveli, že liečivé bahno Piešťanských kúpeľov, ďalší si spomenuli na hrady a zámky a ktovie čo ešte. Ja tvrdím, že najväčším bohatstvom našej krajiny sú lesy. Aj vďaka tomu, že sme jeden z najlesnatejších štátov v Európe, patríme podľa jedného amerického prieskumu medzi najzelenšie krajiny sveta s podmienkami pre zdravý spôsob života. Ale nevážime si to. V posledných rokoch ťažba dreva nadobudla nezdravé rozmery a rastie z roka na rok.

Pred desiatimi rokmi som bol na fínsko-ruskom pohraničí v Karélii. Pohľad na vyťažené ruské lesy, z ktorých prúdilo drevo do Fínska, bol skľučujúci. Ťažíme rovnako bezhlavo?

Slovenské lesy preredli. Pri nakrúcaní trávim v horách veľa času. Ešte som nezažil deň, aby z tej či onej doliny nevyšlo aspoň jedno auto plné dreva. Denne miznú zo slovenských lesov tisíce stromov. Porasty rednú a potom stačí jedna víchrica, ktorá vyvráti celú horu. Polomy sú aj preto, lebo rastúca ťažba narušila kompaktnosť lesov, zvýšila sa erózia pôdy, ktorá následne spôsobuje povodne. Ničivé bývajú najmä na východnom Slovensku. Prečo povodne pravidelne spôsobujú škody na Spiši, v okolí Prešova, Bardejova a nebývajú v okolí Humenného či Sniny? Lebo tam sa uchovali relatívne zdravé, husté lesy, ktoré zadržia vodu.

Akú budúcnosť nám veštia lesy?

Nad jaskyňou Domica pred rokmi vyklčovali hustú vegetáciu a získanú pôdu obsiali kukuricou. Prišla silná búrka a Domicu vyčistenie od bahna stálo milióny korún. Aká drahá hlúposť! Svah potom znova nechali zarásť a odvtedy je pokoj. Lenže lesy sa rúbu čoraz viac, hoci vedia, že sú najlepšou ochranou pred povodňami. Jeden z hydrológov situáciu komentoval slovami, že Slovensko veľké povodne iba čakajú. Ak nezmeníme hospodárenie v lesoch, môže sa jeho prognóza naplniť. Ostatne fakt, že kedysi nebol problém urobiť filmový záber kompaktnej zalesnenej krajiny a dnes to problém je, akoby nepriamo dával jeho predpovedi za pravdu.

Zavreli by ste lesy na zámok?

Ale vôbec nie. Oveľa dôležitejšie je, aby si lesníci, drevári, ochranári, podnikatelia v cestovnom ruchu, predstavitelia samosprávy, sadli za stôl a hľadali kompromis. Zatiaľ sa mi zdá, že ani jedna strana nechce popustiť. To je najrýchlejšia cesta do pekla pre všetkých a lesy, o ktoré sa všetci hádajú, na prvom mieste.

Ak roky filmujete slovenskú prírodu, nie ste nezainteresovaný pozorovateľ. Ako môžete ovplyvniť názor verejnosti?

Je to jednoduché. Krásnym príbehom o živote obyvateľov lesa. A tiež vlastným príkladom. Nielen v spoločnosti, ale aj v lese platia písané aj nepísané pravidlá. Usilujem sa ich dodržiavať. Keď potrebujem niečo nafilmovať v chránenom území, nie je to už dávno zadarmo. Musím sa uchádzať o príslušné povolenie, zaplatiť 66-eurový kolok a až potom môžem do chráneného územia lesa.

Nie je vstupenkou do lesa meno Vlach, dlhoročné kontakty s lesníkmi a ochranármi?
Na známosti sa nespolieham. Už sa mi stalo, že hoci som mal povolenie v ruke, niektorí ochranári na mňa pozerali ako na votrelca, ktorý nemá čo robiť v lese. Sami pritom behajú po lese s fotoaparátmi a kamerami a nesťažujem sa, že mi fušujú do remesla…Chápem, dokumentujú prírodu.

Ale nie je dokument ako dokument.

Hm, už veľmi dlho sledujem v rakúskej televízii nielen dokumentárne, ale i celovečerné filmy ospevujúce ich alpskú prírodu. Rakúšania sú podľa mňa pyšní na svoju prírodu. K tomu ich podistým vychovali aj tieto filmy posilňujúce puto ku krajine, kde sa narodili a vyrástli. U nás akoby hrdosť a oprávnená pýcha na slovenskú prírodu chýbala. Aj filmami by sme mali ľuďom ukazovať, kde a ako žijú. Namiesto krivého pozerania na aktivity, ktoré robím, by sme si mali uvedomovať, že je to jednoducho prínos aj pre ochranu prírody. Na Slovensku môžeme byť hrdí nielen na krásne gotické kostoly a iné kultúrne pamiatky, ale aj na hory, v ktorých žijú šelmy inde v Európe dávno vyhubené.

Vzťah k prírode formujú rodičia, škola, prostredie, v ktorom vyrastáme. Ako si vážime svoju vlasť, najbližší kúsok domoviny, ktorý obývame?

Človek je už raz taký: čoho má dosť, si neváži, pretože to dostal, nemusel o to bojovať. A my sme skutočne dostali do vienka krásnu prírodu, ktorá nedávno, čo je to pol storočia, bola ešte málo narušená. Nečudujme sa, že mnohým ľuďom nezišlo na um, načo prírodu chrániť, veď ju máme! Ľudia zo Západu si uvedomujú, že vôbec nie je samozrejmosť byť obklopený krásnou živou prírodou. Žiaľ, ešte mnohí z nás sa správajú ako rozmaznané dieťa, ktoré má doma všetkého nadostač.

Slováci sa po páde starého režimu vydali do sveta, aby objavili všetky jeho prírodné krásy. Ale poznáme prírodné tajomstvá Slovenska?

Ako kto. Turistika sa stala populárnou, hory sa zapĺňajú ľuďmi. No ešte stále stretám aj takých, čo nevyliezli ani na najbližší kopec, ktorý sa týči nad ich dedinou. V Rožňave som nakrúcal film o Národnom parku Slovenský kras. Domácej panej, u ktorej som býval na priváte, som dal na pamiatku dévedečko a ona s prekvapením zhíkla: "A to všetko je tu? Odvetil som jej, veruže áno. Stačí sadnúť na bicykel a za pár hodín uvidí pri troške šťastia všetko, čo je vo filme. Ľudia naozaj netušia, koľko krás a tajomstiev prírody majú takrečeno za humnami. Slovensko je z hľadiska pestrosti biodiverzity – rôznych foriem a prejavov života v prírode úžasnou krajinou.

Kamzíky sú pýcha Vysokých Tatier. Pokiaľ ich...
Kamzíky sú pýcha Vysokých Tatier. Pokiaľ ich turisti nevyrušujú, môžu uloviť podobný záber. Autor: Zdeno Vlach

Vaše filmy zachytávajú ticho i prebúdzanie lesa, hru vtáčieho orchestra, ale aj usilovnú prácu a starosť zvierat o potomstvo, zánik aj vznik lesa. Ako sa filmuje les?
Dobre, ak na svoju prácu dorastiete, zamilujete si ju. Spočiatku ľudia, a ja som nebol iný, spoznávajú veci povrchne. A potom, ako plynie čas, sa vnímavý pozorovateľ naučí čítať príbehy z knihy prírody. Najzaujímavejšie z nich píše starý les. Napríklad Dobročský prales pri Čiernom Balogu, ktorý je pre mňa najmagickejším lesom na Slovensku.

Prečo?

Pretože práve v ňom sa možno dozvedieť všetko o živote v lese. Ešte stále vyzerá ako lesy v dávnych dobách. Rastú tu obrovské stromy, skutočné velikány, o akých písal Sládkovič v Detvanovi. Všetko tam prebieha v nepretržitom toku, v neustálom pohybe, vo večnom vznikaní a zanikaní. Je tu neustála vyváženosť medzi zrodom a skonom. Neraz počuť, načo nám je mŕtvy strom. V odumierajúcich stromoch je najviac života. Dutiny poskytujú príbytky pre drobné zvieratá a vtáctvo, pod kôrou sa liahnu nové generácie hmyzu, ktorými sa živia vtáčiky. Les vytvára jeden úžasný dokonale fungujúci ekosystém, do ktorého som sa zahľadel a v ktorom stále nachádzam nové témy pre svoje filmy.

Na dobrý záber približujúci intímne detaily života obyvateľov lesa sa dlho čaká. Nežijete viac v lese ako v petržalskom paneláku?

Bývajú také roky. Pred piatimi rokmi, keď som nakrúcal film V pralesoch Karpát, som v lese strávil 250 dní. Šlo o 55-minútový film, ktorý som musel urobiť za jeden rok. Samého ma prekvapilo, koľko času som strávil v prírode, aby som nakrútil potrebné scény.

Čo všetko si beriete do lesa okrem kamery? Čo jete? Kde spíte?
Beriem si vždy len najnevyhnutnejšie veci – kameru, statív, zopár objektívov. Mobil nechávam v aute, aby ma nikto nevyrušoval. Keď prídem do lesa, hádžem za hlavu všetky starosti, všetko ide bokom. Ak chcete dobrý záber, musíte sa stať súčasťou lesa, splynúť s ním. Často zabudnem na to, že som hladný. A voda sa vždy v nejakom prameni nájde. V lese prežívam očistu ducha a keď z neho vyjdem, cítim sa ako znovuzrodený. Les na mne zanecháva niečo, čo sa vari ani nedá opísať.

Aké bolo vaše detstvo a mladosť?

Vyrastal som v Petržalke, na pravom brehu Dunaja. Petržalka môjho detstva to boli rodinné domy so záhradkami, marhuľové sady a bujné lužné lesy. Prežil som tu nádherné detstvo a zrejme to formovalo môj vzťah k prírode, kde sme trávili veľa času. K fotoaparátu a kamere som sa dostal prostredníctvom staršieho brata Jindra. Bol fotoreportérom v Smene. Často som navštevoval redakciu a spoznal vtedajších novinárov. Jindro mal rád prírodu a postupne sa dal aj na filmovanie. Mňa neprijali na stavebnú priemyslovku, náhradná elektrotechnická mi veľmi nevoňala, ani mamin sen mať inžiniera ma nelákal, zato som túžil fotografovať a filmovať ako brat.

Nepokúšali ste sa dostať na FAMU, sen mnohých slovenských študentov?

Ku kamere som sa dostal skratkou a mojou univerzitou sa stala prax. Po vojne som dal výpoveď z Matadorky a postavil brata pred hotovú vec, že mu budem robiť asistenta kamery. Asistent vtedy znamenal poskok pre všetko, ale Jindro bol brat. Hneď od prvého dňa mi dal do ruky kameru, posadil do krytu na južnej Morave pri hniezde divej husi a prikázal čakať. Divá hus je veľmi plachý vták, a tak som čakal a čakal s okom prilepeným na hľadáčik kamery celý deň. Nereptal som, premohlo ma krásne dobrodružstvo a vzrušenie z okamihu, kedy sa objaví úlovok. No a tento pocit ma neopustil dodnes.

Dá sa vyžiť z filmovania o prírode?
Keby sa dnes rozhodol mladý človek ísť mojou cestou, mal by to zrejme veľmi zložité. Keď som s kamerou a fotoaparátom začínal, vychádzalo veľa časopisov pre mládež – Zenit, Kamarát – ktoré venovali veľa pozornosti prírode. Dnes sa médiá preorientovali na bulvár a možnosti fotografov prírody sa scvrkli. Filmy robím v koprodukcii s vopred schváleným rozpočtom. Ja sa podieľam svojou technikou a prácou – umením filmovať. Keď robím dva filmy do roka, čo je dosť náročné, tak sa dá z toho vyžiť. Keď robím len jeden film, žijem skromnejšie, ale zatiaľ mi partnerstvo so Slovenskou televíziou vychádza.

Čomu vás naučila práca s kamerou a filmovanie prírody?
Trpezlivosti aj mnohým novým zručnostiam. Dostať sa do blízkosti zvierat tak, aby sa správali prirodzene, si vyžaduje veľa šikovnosti, umu a rozvahy. Boli dni, keď som nenatočil ani sekundu záberu a bol som z toho rozčarovaný. Potom prišiel deň, ktorý všetko vynahradil. Už viem, že čo mi príroda dnes neponúkne, zajtra mi vráti dvojnásobne. Musel som však spoznať, ako sa správajú dravce, sovy, jelene, šelmy…

Ako dlho to trvalo?
Roky. Často treba byť na mieste ešte za tmy alebo prespať v úkryte. Život v lese sa začína na úsvite a končí v podvečer. Zdanlivo je ešte všetko pokojné, ale spoza tejto opony sa vynára fascinujúca aktivita obyvateľov prírody. Odmenou sú úžasné chvíle a zábery. Lovec s teleobjektívom na rozdiel od poľovníka sa nemusí ponáhľať ukončiť púť svojho cieľa. Moje trofeje žijú ďalej a ulovené na záznam kamery sprostredkúvajú zázraky prírody všetkým milovníkom prírody. A to je krásna odmena.

Scenár, kamera, strih, réžia, všetko Zdeno Vlach. Kde sa vzala táto jednota?
Scenár a réžiu píše príroda, ale, samozrejme, že človek hľadá jednotiaci motív. Vždy nakrútim viac materiálu. Strih sa musí postarať o hladkosť deja, o kompaktný ucelený príbeh. V tom je tajomstvo réžie.

A čo hudba? Niekedy necháte koncertovať prírodu samu, inokedy znie úžasná originálna hudba. Kto je jej autor? Kto má ten nesmierny cit pre obraz a hudbu?
Obraz a hudba vo filme jedno sú. Spoluvytvárajú zážitok, ktorý zostáva v pamäti diváka. Dlhodobo spolupracujem s výborným hudobníkom a priateľom Viťom Kubičkom. Miluje prírodu a vie dokonale precítiť obrazy, ktoré plynú z filmovej rieky. V jeho podaní odrazu film o lese spieva všetkými tónmi. Kubička sa nikdy neopakuje – ku každému filmu komponuje vždy pôvodnú hudbu. Vzniká tak krásne originálne dielo.

Zdeno Vlach (65)

  • Jeden zo skvelých dokumentaristov slovenskej prírody pochádza z rodiny Moravanov, ktorí sa usadili v Bratislave.
    • K fotografii a filmovaniu priviedol Vlacha jeho brat Jindro. Pri ňom si osvojil techniku a naučil sa trpezlivo vyčkávať na úlovok.
    • Od roku 1970 pracoval ako asistent kamery a neskôr kameraman v Československej televízii v Bratislave.
    • V osemdesiatych rokoch pôsobil ako fotoreportér v Tlačovej agentúre Orbis, ktorá pripravovala reprezentačné publikácie.
    • Od roku 1990 pracuje na voľnej nohe, nakrúca filmy o prírode.
    • Vlachov talent si verejnosť prvý raz všimla, keď vydal v roku 1978 spolu s bratom Jindrom obrazovú publikáciu Pieseň o lese.
    • Zdeno a Jindro spolupracovali často. Za film Čo rozprávala teta srna, získali cenu IGRIC v Trenčianskych Tepliciach (2002).
    • K najznámejším Vlachovým dokumentom patrí Karpatský les (1995), V šere horských smrečín, ocenený hlavnou cenou Agrofilmu Nitra Magna Mater (1997).
    • Film V ríši kamzíka tatranského bol na Envirofilme (2005) v Banskej Bystrici ocenený ako najlepší slovenský dokument.
    • Za film V pralesoch Karpát získal Vlach na Ekofilme v Českom Krumlove (2007) cenu za najlepšiu kameru.
    • Plejádu úspechov uzatvárajú Lovci lesných tíšin (2011), najlepší slovenský dokument Envirofilmu v Banskej Bystrici.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku