Predseda SDKÚ dlhodobo prepadá v rebríčkoch popularity a jeho strana v každých z troje posledných volieb prišla o tisíce voličov. V sobotu skončila na svojom historickom dne so ziskom 6,09 percenta. A až toto fiasko donútilo Dzurindu ohlásiť odchod z postu lídra. Predsednícke stoličky si stále držia aj šéfovia HZDS či SNS, hoci ich hviezda na politickom nebi už dávno vyhasla a obe ich strany skončili mimo parlamentu.
Podľa psychológa Martina Milera má neschopnosť predsedov strán odlepiť sa od svojej stoličky niekoľko dôvodov. „Môžu sa natoľko identifikovať so stranou, že nadobudnú pocit, že keď nebudú oni, nebude existovať ani strana. Takto by to, samozrejme, nemalo byť. Môže v tom byť ale aj strach zo straty moci, čo sa bude ďalej diať, keď prídu o svoju pozíciu,“ hovorí Miler.
Niektorí si zase podľa psychológa môžu nahovárať, že stranu ešte vzkriesia. Neuvedomujú si, že zostarli a nemajú toľko energie, aby pomáhali strane či prichádzali s novými nápadmi. „O veľkosti osobnosti svedčí aj to, že dokáže reflektovať svoje činy a je v kontakte s realitou. Ak tá naznačuje, že moje pôsobenie už nie je progresívne, ale skôr negatívne, v takom prípade je lepšie odísť. Kto tak nedokáže spraviť, buď stratil kontakt s realitou, alebo má iné motívy,“ dodal Miler s tým, že v konečnom dôsledku môže byť pre lídrov strán ich postoj zničujúci.
„Škodia svojim politickým stranám, lebo sú zahľadení do seba. Chcú zachrániť seba, svoje pozície, majetky a na politickej strane im evidentne vôbec nezáleží,“ myslí si aj politológ Rastislav Tóth.
Snaha ochrániť samého seba je najviditeľnejšia práve v prípade predsedu SDKÚ Mikuláša Dzurindu. Hoci sa v čase turbulencií na chvíľu stiahne a strana namiesto neho postaví nejakú inú tvár – pred dvoma rokmi to bola Iveta Radičová, teraz to má byť Lucia Žitňanská, po upokojení situácie však Radičovú vykázal do patričných medzí a dal jej najavo, že bola len jeho dočasnou alternantkou. „On je veľký intrigán, vie sa pohybovať v politike. Pustiť ženu na svoje miesto je pre neho o to výhodnejšie, pretože si nezíska takú veľkú podporu. Kým sa rozhliadne, veľmi rýchlo a bezbolestne ju opäť odstráni. Tak ako to urobil premiérke,“ zhodnotil Tóth.
Opačným príkladom sú predsedovia KDH. V hnutí sa za 22 rokov vystriedalo už niekoľko predsedov. Prvý šéf Ján Čarnogurský opustil svoju funkciu, keď sa KDH po krátkom spojení s Dzurindovou SDK opäť oddelilo. Dôvodom rozkolu bol vnútorný spor, ktorý KDH odobral niekoľko straníkov. „V tom čase som nebol schopný KDH výrazne pomôcť. Väčšina mediálnej kampane išla proti mne a, naopak, naklonená bola SDK, ktorá mala v rukách vládu. KDH by to asi veľmi neprospelo, keby som bol naďalej jej predsedom, tak som odišiel,“ spomína Čarnogurský na svoj odchod z postu predsedu, na ktorom ho nahradil Pavol Hrušovský.
V roku 2009 sa v KDH udiala ďalšia výmena a na čelo strany sa postavil Ján Figeľ. Podľa niektorých politológov táto výmena nebola posledná a nie je výlučné, že už onedlho sa stane novým predsedom KDH Daniel Lipšič. Nízku podporu voličov pre pravicové strany vníma Lipšic ako jasný signál na obmenu lídrov strán, ak nechcú prehrať ďalšie voľby. „Voliči povedali veľmi jednoznačne, že po 22 rokoch pravica musí ponúknuť novú generáciu, o tom som presvedčený,“ povedal Lipšic, ktorý sa aktivizoval už pred voľbami. Spolu s Janou Žitňanskou a Radoslavom Procházkom na internete vyzývali ľudí, aby ich krúžkovali, pretože sú zárukou zmeny. Lipšic napokon získal viac preferenčných hlasov ako jeho stranícky šéf Figeľ.