Naopak, hoci v predvečer 70. výročia prvého transportu mladých žien a dievčat, ktoré 25. marca 1942 odviezol z popradskej stanice na smrť do koncentračného tábora Osvienčim, hovoria o bolestnej skutočnosti, z vyhlásenia cítiť aj snahu o zbagatelizovanie viny fašistického Slovenského štátu.
Slovenskí biskupi si tak nezobrali príklad trebárs z francúzskych, ktorí otvorene priznali, že počas holokaustu zlyhali jednotlivci z ich radov. Takéto priznanie sa v liste našich biskupov neobjavilo a aj preto je podľa odborníkov málo „kajúce“.
Motiváciou deportácií bola podľa biskupov jednak túžba zbaviť sa Židov, vnímaných optikou dobovej propagandy a predsudkov výlučne ako nepriateľov, a súčasne získať ich majetok. „Je paradoxom, že sa to dialo práve v krajine s hlboko vžitými kresťanskými princípmi. Katolícki i evanjelickí biskupi varovali zodpovedných politických činiteľov pred aplikáciou rasového princípu do vtedajšieho zákonodarstva. Ich hlas však zostal nevypočutý a často bol prekrúcaný a marginalizovaný,“ napísali biskupi s tým, že priznávajú, že sa zastávali prevažne pokrstených Židov.
Sociológ Miroslav Tížik hovorí, že vyhlásenie akoby naznačovalo, že nie je problémom katolíckej cirkvi, aký charakter mal Slovenský štát a že to boli len individuálne zlyhania. „Nemenujú dokonca ani žiadnych politikov, v tom vidím problém,“ podotkol sociológ. Vo vyhlásení nevidí ani snahu o nejaké diplomatické odsúdenie Tisa, ale skôr rehabilitáciu Slovenského štátu a katolíckej cirkvi ako tej najlepšej alternatívy, ktorá vždy stála na tej správnej strane. Druhým problémom vyhlásenia podľa sociológa je, že sa tvári, ako by išlo o historickú analýzu.
Biskupi vo vyhlásení uvádzajú, že vtedajší zodpovední politici sa hlásili ku kresťanstvu a jeho hodnotám, no niektorí z nich ich prenasledovaním Židov v praxi porušovali. „Je paradoxom, že sa to dialo práve v krajine s hlboko vžitými kresťanskými princípmi. Katolícki i evanjelickí biskupi varovali zodpovedných politických činiteľov pred aplikáciou rasového princípu do vtedajšieho zákonodarstva. Ich hlas však zostal nevypočutý a často bol prekrúcaný a marginalizovaný,“ píšu.
Podľa Tížika vyhlásenie smeruje skôr k propagácii cirkvi. „Na prvý pohľad to môže vyzerať, že ide o nejaké veľké historické gesto, ale v skutočnosti ide len o pokračovanie a využívanie toho, že dlhodobo sa tu pestuje obraz Slovenska ako kresťanskej spoločnosti a toto je apel na to, že kresťanstvo nikdy nezlyhalo. Skôr ide o vytvorenie dojmu, že chyby sa robili, ale neboli to chyby kresťanstva a cirkvi, ale ľudské chyby jednotlivcov, dokonca nemenujú nijakých politikov a ospravedlňovanie Slovenského štátu je tam latentne prítomné,“ myslí si.
Hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Jaroslav Franek vníma vyhlásenie ako pokus o dialóg, ktorý sa objavuje z oboch strán. „Neprekvapilo ma, lebo je to niečo, čomu sa hovorí kostlivec v skrini a ak chce mať katolícka cirkev celospoločenskú váhu a zaoberať sa problémami spoločnosti, tak sa tejto téme nevyhne. Každú podanú ruku vždy vítam,“ reagoval Franek. Upozornil, že Tiso bol odsúdený národným súdom a podľa neho je nesporné, kto niesol zodpovednosť za Slovenský štát a dianie v ňom.
Franek si myslí, že čo sa týka reflexie holokaustu, oveľa väčší pokrok sa dosiahol vo Vatikáne, ako na Slovensku. „Slovensko v tomto zaostáva za vetrom z Vatikánu, najmä z obdobia Jána Pavla II. Dúfam, že keď sa teraz objavia noví ľudia, objavia sa aj nové pozitívnejšie vetry,“ zhodnotil Franek.
Politológ Miroslav Kusý hovorí, že niekedy aj gestá sú potrebné. „Treba to vziať na vedomie. Dnes už nemôžu urobiť nič, iba gesto. Keby neurobili ani to, bolo by to omnoho horšie. Je pravda, že to nebola priama vina cirkvi, ale bola ochotná to tolerovať,“ skonštatoval.
Katolícki biskupi pripomínajú, že Slovensko sa spomedzi vtedajších krajín strednej Európy zaraďuje na prvé miesto s množstvom zachránených Židov. „Dokazuje to aj skutočnosť, že na Slovensku bolo za záchranu Židov ocenených titulom Spravodlivý medzi národmi takmer 540 ľudí. Stalo sa to aj vďaka jeho kresťanskému charakteru,“ upozorňujú.
K 70. výročiu prvého transportu slovenských Židov vydala v stredu vyhlásenie aj vláda, ktorá vyjadrila ostrý nesúhlas s akýmikoľvek prejavmi extrémizmu, rasizmu či xenofóbie.
Prvá deportácia a čo jej predchádzalo
Farská republika, ako sa označuje Slovenská republika pod vedením kňaza Jozefa Tisa, prijala už onedlho po svojom vzniku podľa vzoru hitlerovských norimberských zákonov protižidovské rasové zákonodarstvo. Jeho vyvrcholením bol Ústavný zákon o vysťahovaní Židov. Prezident Tiso ho síce podpísal až 15. mája 1942, ale k prvej deportácii došlo už 25. marca. V ten deň odišiel z Popradu transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do 20. novembra 1942 a obnovili sa po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944.
Len do koncentračného tábora Auschwitz bolo z územia dnešného Slovenska deportovaných 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb. Auschwitz však nebol jediným vykynožovacím táborom, kam boli Židia transportovaní. Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných 68 000 až 71 000 Židov. Spolu s osobami deportovanými z území obsadených Maďarskom ich počet môže dosahovať až 100 000 ľudí, teda asi 75 % ich predvojnového počtu.]
Hoci sa z pohľadu deportácií a vyhladzovacích táborov protižidovské zákonodarstvo nezriedka bagatelizuje, zabúda sa na to, že bolo najprísnejšie v Nemcami neokupovanej Európe. Historik holokaustu Ivan Kamenec zvykne hovoriť: „Kto by dnes schvaľoval deportácie, leda ten, čo to nemá v hlave celkom v poriadku. Treba sa však pýtať, kto je zodpovedný za to, čo im predchádzalo.“ Teda arizácia majetku, zbavenie občianskych práv, nútené práce.