Pôda je viac ako pozemok na predaj

Ešte pred sto rokmi odchádzali Slováci do Ameriky, aby si zarobili peniaze na grunt. O storočie neskôr vlastníci pôdy čakajú, či sa v ich blízkosti nebude stavať.

14.04.2012 09:00
Juraj Hraško Foto:
Vedec, pedagóg a diplomat Juraj Hraško.
71

„Ľudia prestali pôdu vnímať ako svoju živiteľku, chápu ju len ako dobre speňažiteľný majetok,“ hovorí pôdoznalec Juraj Hraško. Jeden zo zakladateľov modernej pedológie na Slovensku, vysokoškolský učiteľ a tiež veľvyslanec Slovenska vo Švajčiarsku sa len ťažko zmieruje s ľahostajným vzťahom súčasníkov, ale aj ponovembrových vlád k pôde.

Vážime si pôdu na Slovensku? Kedysi sa naši dedovia pravotili pre medzu a dnes ľudia rátajú, koľko peňazí vytlčú z predaja poľnohospodárskej pôdy na stavebné pozemky, priemyselné parky či diaľnice.Pôdu si vážime ako majetok a nič viac. Keď sa likvidovali poľnohospodárske družstvá, niektorí politici sa naivne domnievali, že majitelia pôdy sa vrátia na rodnú hrudu a rýchlo vytvoria súkromné rodinné farmy, ako ich poznáme zo západnej Európy. To, že sa tak spontánne nestalo hneď v prvých mesiacoch po páde totalitného režimu, ale ani po dvadsiatich rokoch, bolo určitým prekvapením nielen pre vtedajšiu vládu a stúpencov radikálnej privatizácie, ale azda aj pre svet. Tento fakt si zaslúži dôkladnú vedeckú analýzu, bez emócií a bez hľadania ideologických či politických argumentov rovnako ako skutočnosť, prečo sa zahraničný kapitál sústredil predovšetkým na ovládnutie podnikov, ktoré spracúvali produkty poľnohospodárskej prvovýroby, čím ovládli trh i spracovanie domácej poľnohospodárskej produkcie.

Viac námetov pre viacero otázok. Vráťme sa k tomu, prečo sa roztrhlo tradičné puto ľudí k pôde?Dnes väčšina slovenských vlastníkov pôdy, potomkov roľníkov, býva v mestách. Ide už o druhú či tretiu generáciu, ktorá k pôde ako tradičnej živiteľke, k pôde ako prostriedku na výrobu potravín nemá nijaký vzťah. Aj väčšina vidiečanov pracuje v meste a osvojuje si mestský spôsob života. Vyrastá generácia ľudí, ktorá má k pôde len taký vzťah, že ju predajú komukoľvek, kto im za ňu dobre zaplatí. To, na aké účely pôdu predávajú, ich nezaujíma. Príde sem Dán, dajú Dánovi, príde podnikateľ, ktorý si urobí skladiská okolo Senca, predajú tomu. Máme toľko skladov pozdĺž ciest, že hyzdia celé Slovensko.

Vidím, že vás to riadne škrie.Akoby neškrelo. Mali sme ministra, ktorý vyhlásil, že na Slovensko nechcú prísť investori, lebo máme poplatky za záber pôdy. Ich odpustenie bola najväčšia hlúposť. Zahraničný investor postaví haly a sklady. Sme na polceste smerom na Ukrajinu, a keď sa usadí na Ukrajine, preloží skladiská na Zakarpatskú Ukrajinu. Nepáči sa mi takéto gazdovanie. Potrebujeme domáce podnikanie, aby sa oživil vidiek, ľudia musia dostať robotu a robotu na vidieku im môže dať len a či najmä hospodárenie na pôde.

Lenže na pôde sa už takmer nikomu nechce veľmi robiť. Ako je možné, že obyvateľstvo krajiny, ktorú ešte po roku 1945 označovali za vyložene agrárnu, stráca tak rýchlo vzťah k pôde?Musíme rozlíšiť vzťah k pôde a poľnohospodárskej výrobe ľudí, ktorí na pôde robili a ktorí pôdu vlastnia. Pred rokom 1989 to neboli len roľníci, ale často aj ľudia, ktorí pôdu tam, kde pracovali, nevlastnili. Koľko bolo poľnohospodárskych inžinierov, ktorých umiestenka či manželstvo zaviali na družstvá do iných dedín, ako sa narodili? A čo bývalí bíreši, nádenníci, ale aj kovoroľníci, všetci boli svojou prácou bytostne viazaní k pôde. Veľa Rómov pracovalo v chove ošípaných, hydiny, niektorí muži boli vynikajúci kováči, iní traktoristi. Po transformácii družstiev na družstvá podielnikov, ktorá neraz vyústila do ich rozpadu, stratili títo ľudia prácu a nikto ich nezamestnáva. Veľa vlastníkov pôdy žije v mestách a iba čaká, kedy sa k ich pozemkom priblíži veľká investícia.

Keď po roku 1989 ľuďom vrátili pôdu, ponechali ju v prenájme družstiev, neskôr eseročiek a akcioviek. Nájomné za pôdu im však pri malých výmerách pozemkov veľa nevynesie. Preto pôdu ochotne predávajú. Prečo sa vlastne čudovať ľuďom s nízkymi príjmami ich konaniu?A môže sa ten, ktorý na pôde robí, správať inak, keď hospodári so stratou? Pôda je jediná komodita, výrobný prostriedok, na ktorom mnohý majiteľ nehospodári. Ak má niekto automobilku, jeho majetok vyrába automobily, ak má niekto pôdu, snaží sa jej zbaviť, to je paradox, ktorý si treba všimnúť.

Prečo ľudia považujú pôdu, svoj majetok, za príťaž?Pretože zabudli na pôde gazdovať. Dve generácie Slovákov vyrástli v mestách. Kto sa vráti z mesta na dedinu? Okrem zopár fanatikov nikto. Nijaký masový návrat sa nekonal. Napokon, keby aj niekto chcel gazdovať, s čím začne? Nestačí si vytiahnuť pôdu a majetkový podiel. Ľudia stratili poľnohospodárske zručnosti, tí, čo ich mali, sú starí. Tí, čo by vedeli gazdovať, nie sú vlastníkmi pôdy.

Už nejeme vlastné bravčové mäso, syry, zemiaky. Je to preto, že si nevieme rady s tým, ako využiť pôdu pod vlastnými nohami?Súčasný stav hospodárenia na pôde je výsmechom pre spoločnosť a hanbou pre štátne orgány, ktoré sa na to mlčky prizerali. Pritom podľa Charty o pôde, schválenej Valným zhromaždením organizácie OSN FAO, štát je povinný prijať také zákony, ktoré zabezpečia optimálne využitie pôdy, aby v maximálnej miere zabezpečili základné potraviny z vlastnej domácej produkcie. Za posledných dvadsať rokov sa objavil nový fenomén, ktorý síce treba brať do úvahy, ale ho citlivo riešiť, keď súkromní vlastníci pôdy sú veľmi nedotkliví aj pri uskutočňovaní celospoločensky motivovaných opatrení na pôde, poukazujúc na rešpektovanie majetkových práv.

Vlastníkom pôdy sa nemožno čudovať. Ústava predsa hovorí, že vlastníctvo je nedotknuteľné­.Súhlasím. Lenže pôda nie je obyčajný majetok, s ktorým môžu vlastníci slobodne bez obmedzení nakladať. Pôda je predovšetkým prírodným zdrojom, preto sa nemôžu na ňu uplatňovať neobmedzené práva vlastníka nakladať so svojím majetkom. Odporúčam začať pracovať na prijatí takého zákona na ochranu pôd pre pôdohospodárstvo, ako majú chránené druhy rastlín v zákone na ochranu prírody, ktorý musia rešpektovať aj majitelia pozemkov, na ktorých sa nachádzajú.

Nový minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek sľubuje zvýšenie podielu slovenských potravín na pultoch obchodov. Odkiaľ by mal začať?Predsa od gruntu, teda od pôdy. Bezpodmienečnou úlohou novej vlády musí byť vytvorenie takej legislatívy a ekonomických nástrojov, aby domáce poľnohospodárstvo bolo rentabilným odvetvím v rámci celej ekonomiky. Len potom za prijateľných ekonomických podmienok zabezpečí zdravú výživu obyvateľstva a produkciu takého množstva potravín a surovín pre priemyselné spracovanie, ktoré bude v súlade s prírodnými podmienkami štátu i jednotlivých regiónov a spolu s lesným hospodárstvom bude vytvárať ekologicky i produkčne hodnotnú agro-leso-priemyselnú krajinu.

Pekne povedané. Možno to vložiť rovno do vládneho programu. Lenže Slovensko dnes musí koordinovať svoju agrárnu politiku s Bruselom. Ten dáva dotácie a čosi za ne aj požaduje. Môžeme dosiahnuť zmenu?Určite musíme žiadať nápravu aj priamo v orgánoch Európskej únie. Už len preto, že Brusel, najmä z dôvodov konkurencie na trhu potravín, či ich tzv. celosvetového prebytku, alebo aj z dôvodov tzv. ekologizácie krajiny, ponecháva v platnosti smernice Európskej únie, ktoré z titulu voľného pohybu tovarov doslova nútia najmä nové členské štáty únie obmedzovať domácu poľnohospodársku výrobu a umožňujú nákup pôdy cudzím štátnym príslušníkom, a to neraz na iné účely, ako je výroba potravín.

Nebudú to jednoduché rokovania, veď Brusel už dal jasne najavo, že urobí iba kozmetické zmeny v spoločnej poľnohospodárskej politike.Bojujme o vlastné záujmy ako Francúzi, Nemci či Holanďania. Ak má niekto nadbytok pšenice v Európskej únii a povie Slovákom, my vašu pšenicu nepotrebujeme, pestujte repku, čo urobíme? Znivočíme si pôdu? Pes je zakopaný v tom, že slovenské poľnohospodárstvo dostáva tretinu dotácií oproti starým členským krajinám a od materského štátu len biedny prídavok. Aká je to Európska únia, ktorá tvrdí, že sme všetci rovní, keď takto perzekvuje? Veď to je nezmysel.

Chcete povedať, že pokiaľ ide o potravinovú bezpečnosť štátu, musíme byť absolútne nekompromisní?Zno­va tvrdím, každý národný štát je povinný zabezpečiť v maximálnej miere výživu svojho obyvateľstva. Čo bude, keď niekto v dôsledku globálneho zhoršenia klímy povie, nepredáme vám potraviny, lebo ich sami nemáme, alebo nám razantne zvýšia ich cenu? Budeme potom predávať potraviny po dátume spotreby chudobným ľuďom? Rakúšania majú obchody pre chudobných, ale chudobní sú u nich občania, ktorí majú príjem menej ako 800 eur mesačne. U nás toľko zarába pomaly lekár. Máme poslať tri štvrtiny obyvateľstva Slovenska do obchodov so zlacnenými potravinami? To nie je riešenie, chvalabohu aj preto, že takéto obchody naša legislatíva nepripúšťa. Riešením je sebestačnosť vo výrobe potravín na vlastnej pôde.

Farmári dnes poberajú podpory aj za to, že pôdu iba mulčujú. Najnovšie chce únia zaviesť povinné úhorovanie. Je to správne?Dosť dobre tomu nerozumiem. Ponechať pôdu ladom v čase, keď rastie dopyt po potravinách a vo svete hladujú stovky miliónov ľudí, je nezmysel. Nechať tisíce hektárov pôdy zarásť divými šípkami a vyhlasovať to za ekologicky stabilnú krajinu, môžu len choré mozgy, ktoré vyrástli za katedrami mestských škôl. Príroda musí vyzerať inak! Koniec koncov, aj vysoký podiel požiarov je dôsledkom nevyužívania pôdy a jej pustnutia. Ak chcete odstrániť takýto starý porast, je naozaj jedinou cestou spáliť ho, pravda pri dodržaní opatrení, aby bolo spaľovanie pod kontrolou, možno aj hasičských zborov.

Ako teda rozvíjať poľnohospodár­stvo?Podnikate­lia v poľnohospodárstve musia byť ziskoví. Dotácie nie sú milodarom pre vraj lenivých poľnohospodárov, ale vyrovnávajú rozdiely medzi nákladmi na výrobu a cenami produktov, teda pomáhajú udržiavať nižšie ceny potravín, aby si ich mohli kúpiť aj ľudia s nižšími príjmami a súčasne zabezpečili aspoň minimálny zisk pre prvovýrobcov. Nazdávam sa, že by mali ísť najmä na zvýšenie živočíšnej výroby. Načo produkujeme obilniny, kukuricu, seno, keď nám chýba dobytok, ošípané? Ak niet konzumenta na primárnu rastlinnú produkciu, potom je nanič. Ja kosím moju záhradu, ale seno nikto odo mňa nechce, lebo niet zvierat, najmä dobytka. Pritom som si včera chcel v Nitre kúpiť hovädzie. Nemali ho. Neuveriteľné! Zvyšky dobytka, ktorý chováme, vyvážame a pre väčšinu nášho obyvateľstva je hovädzina drahá. Čochvíľa nebude slovenské ani bravčové, pretože dve tretiny dovážame. Lenže na to, aby sme potraviny doviezli, musíme niečo vyviezť. Ani tri automobilky nám nepomohli. Ako viem, máme stále pasívnu obchodnú bilanciu. Pestujeme prevažne plodiny, ktoré spracujú na biopalivá a potraviny – vrátane rastlinných tukov – dovážame. Kam sme to dospeli?

Ocitli sme sa v slepej uličke. Sme schopní sa z nej dostať?
Počúvajme hlas rozumu a nie mámivé volanie sirén. Potraviny sa nedajú získať nikde inde ako na pôde. Lenže čo dnes na poliach vidíme? Kilometre fotovoltaických článkov, a to aj na úrodnom Žitnom ostrove. Pôdu obsadzujú atraktívne plodiny, ktoré akože nahrádzajú pohonné látky, alebo sa do nich pridávajú. Z repky máme bionaftu, z kukurice bioetanol. Podporuje to Brusel, hoci energia sa dá získať aj inak ako z poľnohospodárskej pôdy. Znova zopakujem: potraviny sa inak ako z pôdy získať nedajú, preto musíme využitie pôdy orientovať týmto smerom. Možno prídeme k rozumu, pretože už sa trochu pripúšťa, že potravín na svete bude málo. Len aby naši politici neprišli na to neskoro.

Možno sa spamätáme.
Alebo spaľovanie slamy. Čo myslíte, je lepšie slamu zaorať, alebo spáliť? Zaorať. Ak ju farmár vráti do pôdy, rozloží sa v nej a v konečnom dôsledku sa zníži orbový odpor, vznikajú humusové látky, do pôdy sa dostanú živiny. Keď zoberieme úrodu z poľa, ochudobňujeme pôdu o energiu v živinách, ktoré pôda vložila do tela rastlín a ich plodov. Podaktorí kolegovia vyratúvajú, koľko gigajoulov získajú spálením slamy. Ak ju však zaorieme, znásobí sa intenzita fotosyntézy pre nasledujúcu plodinu, ktorá dá vyššiu úrodu, a tým aj vyšší energetický zisk, ako by sme slamu z pôdy odviezli a spálili. Žiaľ, takto počíta čoraz menej ľudí. Mňa môj profesor učil: každú vec si musíš sakramentsky prerátať. Výsledok je rozhodujúci. Má dať, dal. To nie je podvojné, ale jednoduché účtovníctvo. Riadne ma štve, že zabúdame základné veci.

Obraz vidieckej krajiny sa stáva fádny, na poliach dominujú jednofarebné monokultúry. Poľnohospodári vedia, že pôde nepomáhajú, ale nemajú na výber, keď tieto plodiny vynášajú. Čím sa to skončí?Študentom som vždy kládol otázku, čo je základnou úlohou poľnohospodárstva? Odpovedali, starostlivosť o pôdu. Omyl! Prvoradou starosťou poľnohospodára je, aby bol solventný. Pretože poľnohospodárstvo je podnikanie ako ktorékoľvek iné. Vie si niekto predstaviť, že poľnohospodár udrží v ideálnom stave pôdu a príde o všetko? Nikto nepôjde robiť poľnohospodárstvo obrazne povedané preto, aby prešustroval veno, ktoré dostal s manželkou. Tragédia je, že poľnohospodári sú tlačení do pozície, aby pestovali plodiny, ktorých produkcia je zaujímavá pre podnikateľské kruhy inde.

Čo vlastne robia monokultúrne rastliny s pôdou?V prírode nie náhodou rastie zmiešaný les. Vysvetlenie je jednoduché: ekologicky je to najstabilnejší les. Alebo si zoberme lúky. Nerastie na nich len kostrava lúčna, ale zmes rôznych tráv, kde jedna podporuje druhú. Monokultúry pôsobia na pôdu jednostranne. Vylučujú do pôdy látky, ktoré ju po niekoľkých rokoch zamoria tak, že sa stávajú neúnosné pre pestovanie samotnej monokultúrnej plodiny. Najzdravšia pre pôdu je heterogenita – rôznorodosť porastu. Striedanie plodín prospieva pôde aj rastlinám. Skúste jesť stále to isté jedlo, rýchlo by ste sa ho prejedli.

Naši predkovia na saniach v zime vyvážali hnoj na políčka, ktoré sú dnes zarastené kriakmi. Pôda bola pre nich všetkým, pre súčasníka iba majetok. Neobracajú sa za takýto prístup naši dedovia v hrobe?Podistým áno. Ako pôdoznalec nemôžem niektoré veci pochopiť. Napríklad taká trojpoľná sústava poľnohospodárstva či dnes odsudzovaná Wiliamsova trávopoľná sústava. Určite si na ňu spomeniete z hodiny botaniky. Bola to geniálne vymyslená ekologická sústava hospodárenia na pôde. Wiliams ju sformuloval v čase nedostatku hnojív a techniky v prvých rokoch Sovietskeho zväzu. Neviedli ho k nej priamo ekologické pohnútky, ale tento múdry syn amerického otca a ruskej matky ukázal, ako jednoducho dosiahnuť to, že pôdy si trvale udržia úrodnosť. Dnes sa kolegovia na poľnohospodárskych univerzitách pomaly hanbia spomenúť trávopoľnú sústavu. Bol to geniálny vynález, ako striedaním plodín dosahovať vysoké úrody a rozumne, neubližujúc pôde, hospodáriť.

Od jari do jesene trávite veľa času v rodičovskom dome v Točnici. Čo vám zíde na um, keď si krájate chlieb?Spomeniem si, ako som ako 5– až 6-ročné chlapča pri žatve s ostatnými deťmi zbieral klásky obilia. Chlieb je dar boží, vravela moja mama, otec i starý otec. Klásky sme na roli museli vyzbierať. Keď mi nebodaj pri stole spadol kus chleba, musel som ho zodvihnúť, ofúkať, pobozkať, pretože na chlebík treba ťažko robiť. Kto sa ako malé dieťa zodvihol pre klások, si to neskôr uvedomil.

Aký majú vzťah k poľnohospodárstvu vaše vnučky? Vydá sa niektorá po vašich stopách?Mám dve vnučky, jedna z nich sa na dedine cíti ako doma. Chodí k mojej príbuznej farmárke Želke a hrá sa tam s kozičkami. Sedemročné dievčatko a už vie podojiť kozy. Vyhlasuje, že bude farmárka. Želka jej vraví, si útla, nemáme veterinára. Mohla by si byť veterinárkou. Staršia nemá k zvieratám taký vzťah, skôr má pestovateľské návyky. Je to individuálne, neviem, či je to aj geneticky podmienené, ale čo je dôležité, obe dievčatká sú rady v prírode a vedia, koľko námahy treba na opatrovanie zvierat, alebo na dopestovanie mrkvičky.

Vysvetľujú rodičia či učitelia deťom, odkiaľ sa potraviny vôbec berú? A pripomínajú im ich cenu?Akoby na to vôbec nebol čas. V zdôrazňovaní trhového hospodárstva sme zašli veľmi ďaleko. Možno deti rodičov s nižšími príjmami si vedia ešte vážiť potraviny. Ale v rodinách, kde sto eur nie je peniaz, česť výnimkám, si deti neuvedomujú hodnotu chlebíka. Žiaľ, potraviny všeobecne rozhadzujeme. Mali by sme si však uvedomiť, že bohatstvo záhrady Eden je vyčerpateľné.

Zmeníme sa až nás bieda, teda nedostatok, k stene pritlačí?
Príroda nám podarovala pôdu a pôda chlieb. Naozaj si ju musíme vážiť, pretože pôda nás nielen živí, ale aj zadržiava a uschováva vodu. Pôda je skvelý filter a prostredník kolobehu látkovej výmeny v prírode, ale nie odpadkový kôš. Z nej sme vzišli a či sa nám to páči, alebo nie, do pôdy sa opäť vrátime. V pôde sa život začína aj končí, ak teraz počas Veľkej noci oslavujeme znovuzrodenie života, mali by sme si to aspoň na chvíľočku uvedomiť. Možno sa staneme ohľaduplnejší k pôde.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
71 debata chyba