Jeho meno bolo Thomas Drake Martinez Cardeza. Alebo Amerikant, ako ho volali miestni. Do Oponíc sa dostal pre svoju poľovnícku vášeň. Na jednom z lovov pre pánov z vyššej spoločnosti sa totiž stretol s Henrichom Apponyim, posledným pánom oponického kaštieľa. Slovo dalo slovo a Cardeza sa rozhodol pozrieť si ospevované sídlo v strednej Európe.
„Bohatí Američania boli pre šľachticov dobrým zdrojom príjmov, platili za prenájmy slušné peniaze. To bol zrejme i prvotný popud, prečo ho sem Henrich pozval. Neskôr sa však stali dlhoročnými priateľmi,“ prezradil Peter Králik, ktorý sa už vyše dvadsať rokov venuje histórii rodu Apponyiovcov a pripravoval aj aktuálnu výstavu o Titanicu v Oponiciach.
Návštevy sa preto opakovali čoraz častejšie. Keďže Apponyi videl, že návštevy v Hornom Uhorsku sú pre Cardezu viac ako len kratochvíľou, navrhol mu, aby si v susednej dedine Kovarciach prenajal vlastný kaštieľ. Od roku 1906, keď mal Cardeza 31 rokov, ho so Slovenskom spájalo už pevné puto. Kovarce sa stali jeho stálym sezónnym sídlom.
Čudák so šimpanzom
Do pamäte miestnych ľudí sa zapísal na dlhé, dlhé roky. V Oponiciach Amerikanta sledovali ako hráva tenis, v Kovarciach zase dedinčanom prvýkrát predviedol vynález kolieskových korčúľ či ukázal živého šimpanza. „Keď som sa začiatkom deväťdesiatych rokov o Cardezovi rozprával s miestnymi, myslel som si, že sú to len také povedačky, legendy,“ prezradil Králik.
Neskôr sa však popri štúdiu Apponyiovcov začal venovať aj extravagantnému Američanovi. Postupne zistil jeho skutočné prepojenia na Slovensko a keď našiel v archívoch aj informácie o jeho ceste Titanicom, všetko mu bolo jasné. „Škoda, že som tým ľuďom neveril hneď, mohol som ešte zachytiť ich cenné svedectvá, takto mám len niektoré,“ dodal.
Ľuďom napríklad aj po rokoch zostalo v hlave meno šimpanza, ktorého Cardeza doniesol do Kovariec. Vraj sa volal Kikion. Hoci ľudia s Cardezom prichádzali do kontaktu, svojím spôsobom pre nich zostával len bohatým čudákom. Držal si istý odstup. Aj preto sa z výpovedí ľudí, ktorí si ho pamätali, nedalo veľa zistiť o jeho povahe či správaní.
Thomas Cardeza chodil do Oponíc najskôr na poľovačky. Zdroj: Archív
Hodnotiť ho možno teda najmä podľa jeho nespútaného životného štýlu. Američan s portugalským pôvodom musel mať moreplavbu v krvi, napokon jeho matka Charlotte oboplávala na svojej jachte dvakrát celý svet. Oceán sa im však presne pred sto rokmi, 14. apríla 1912, stal takmer osudným. Z ciest po africkom safari a po návšteve panstiev v Uhorsku sa totiž nalodili na Titanic.
Najluxusnejšia kabína
Na loď, ktorú ospevoval celý svet, nastúpili vo francúzskom Cherbourgu. Namierené mali do svojho domovského sídla v Germantowne v americkej Pensylvánii. Za svoju kabínu, ktorá bola hneď vedľa kajuty staviteľa lode, zaplatili 512 libier, čo bola na tie časy neuveriteľná suma. V podstate niekoľkonásobok priemerného ročného platu.
Ich kajuta mala dve spálne, veľkú obývaciu izbu a súkromnú 15-metrovú vyhliadku. Thomas a Charlotte si na „nepotopiteľnú“ loď vzali aj dvoch členov služobníctva, milovaného psa a šperky obrovskej hodnoty. Do Ameriky sa napriek katastrofe dostali všetci. Až na šperky, medzi ktorými bol údajne aj drahokam v tvare srdca, ktorý sa dostal aj do hollywoodskeho Titanicu.
Svedectvo Charlotte o pohrome zachytil aj americký denník Washington Post. Vo vydaní z 19. apríla 1912 sa nachádza aj článok s titulkom Ako v strašnom sne. „Keď sa Titanic potápal, po lodi kolovali rôzne správy. Niekto kričal, že keď kapitána Smitha naložili na záchranný čln, radšej skočil do ľadovej vody, než by zažil potupu zachráneného námorníka,“ hovorila pani Cardezová novinárom.
Ona sama sa zachránila na člne číslo tri spolu s Thomasom a členmi služobníctva. A dokonca aj s milovaným pekinským palácovým psíkom, čo sa neskôr stalo terčom kritiky. „Štyria ľudia v člne zomreli, kým nás zachránili. Zabila ich tá príšerná zima,“ pokračovala Cardezová vo svojom svedectve pre Washington Post.
Prekliata poistka
Cardezovcov napokon zachránila loď Carpathia. Podobne ako mnoho ďalších pasažierov aj oni neskôr vypovedali o chaose a nedostatku záchranných člnov. Na verejnosti však o Titanicu už veľmi rozprávať nechceli. Do nemilosti sa dostali preto, že sa od poisťovne dožadovali peňazí za svoje poistené šperky.
Ak suma cez 500 libier, ktorú zaplatili za lístky na Titanic, bola závratná, potom suma, ktorú im po dlhoročných sporoch vyplatila poisťovňa, nemala v tých časoch obdobu – 36 567 libier, čo bolo približne 17 miliónov amerických dolárov vo vtedajšom kurze. Americká verejnosť to však vnímala tak, že rodina bohatého textilného a oceliarskeho magnáta sa chce priživiť na nešťastí, pri ktorom prišlo o život viac ako 1 500 ľudí…
Thomas Cardeza sa o osudnej noci na Titanicu príliš nezmieňoval ani svojmu priateľovi Henrichovi Apponyimu. V listoch naznačil, že to chce osobné stretnutie. „Dochovala sa nám fotografia z roku 1913, na ktorej je Cardeza vyfotený na nádvorí kaštieľa v Oponiciach. Môžeme teda predpokladať, že práve počas tejto návštevy sa rozprávali aj o havárii,“ dodal Králik.
Napriek tomu, že Cardeza sa na Titanic dostal práve po návšteve Horného Uhorska, na svoj kaštieľ nezanevrel, práve naopak. Spolu s manželkou Mary bývali s prestávkami v kaštieli až do roku 1918. Keďže mali bezdetné manželstvo, Mary sa venovala charite, počas prvej svetovej vojny v kaštieli dokonca zriadila opatrovňu pre vojnových invalidov.
Extravagantné výstrelky
Jej manžel bol skôr búrlivák. S Henrichom si užíval bohémsky život v Monte Carle či Monaku. „Keď raz v Paríži videli vystupovať svetoznámu černošskú speváčku a tanečníčku Josephine Bakerovú, v hlave sa im zrodil šialený nápad, aby len pre nich vystúpila na večierku v kaštieli v Oponiciach,“ pokračoval Králik.
Nemožné sa stalo skutočnosťou, a tak sa múza Ernesta Hemingwaya, Francisa Scotta Fitzgeralda a Pabla Picassa naozaj ukázala na slovenskom panstve. „Najsenzačnejšia žena, akú kedy kto videl,“ ako ju svojho času pomenoval Hemingway, zaspievala pre potešenie pánov priamo v reprezentatívnej starobylej knižnici, ktorú Apponyiovci budovali viaceré generácie.
Po vzniku Československa boli Cardezove návštevy zriedkavejšie. S Apponyiovcami však zostával v poštovom kontakte. „Dostal som oba tvoje listy a verím, že si to nemyslel vážne, keď si mi písal, že som na teba zabudol,“ píše sa v jednom z posledných, ktoré si dvojica vymenila. Cardeza ho posielal v roku 1935. Američan zomrel v roku 1952.
V kaštieli si v týchto dňoch môžete pozrieť aj samostatnú výstavu venovanú Cardezovmu dobrodružnému životu a jeho osudovej plavbe.
Slovenská stopa na Titanicu
Michel a Edmond Navrátilovci. Zdroj: Archív
Titanic so Slovenskom nespája len Cardeza. Slovenský pôvod mali aj dvaja zo zachránených pasažierov nešťastnej lode – Michel a Edmond Navrátilovci. Ich otec Michal Navrátil totiž pochádzal zo Serede a v zahraničí sa oženil s Taliankou Marcelle Carettovou. V roku 1912 sa však zväzok rozpadol. Deti pripadli žene, no otec sa rozhodol uniesť ich so sebou za novým životom v Spojených štátoch. Na Titanicu. Po havárii sa mu podarilo dvoj- aj štvorročné dieťa vložiť do záchranného člna, on sám sa však utopil. Nešťastná matka sa napokon k synom dostala, keď ich spoznala na fotografii. Starší z bratov bol jedným z posledných žijúcich pasažierov z Titanicu, zomrel až v roku 2001. O tom, že ho havária poznačila, svedčí aj jeho výrok, ktorý vyslovil krátko pred svojou smrťou: ,,Zomrel som, keď som mal štyri roky. Pripadám si, akoby som preplával životom ako čierny pasažier," povedal pre BBC.