Odmietol v ňom „nebezpečné predstavy“, že by federáciu bolo možné len tak „nechať odumrieť“ a očakávať, že sa namiesto nej samo vytvorí „akési nejasné dualistické súštátie“. Varoval, že podobné „divoké rozpady“ štátov bývajú „celkom zbytočne zaplatené vysokou cenou“ v podobe právneho chaosu, stupňujúcej sa národnostnej nevraživosti, nástupom autoritatívnych síl, biedy a utrpenia. Za príklad dával rozpad Juhoslávie či Sovietskeho zväzu. „Ako toto, je lepšie ústavným a pokojným spôsobom sa rozdeliť na dva štáty,“ zneli Havlove vety.
Podľa politológa Michala Horského boli vyjadrenia vtedajšieho prezidenta v podstate „verejným priznaním“, že nedokáže zabezpečiť, aby vznikla nová česko-slovenská ústava. „Prvý jasný rezignačný krok však urobil už skôr, keď začiatkom roku 1992 po viac ako rok trvajúcich rokovaniach odovzdal ústavnú iniciatívu z vlastných rúk do rúk predsedu federálneho parlamentu Alexandra Dubčeka,“ povedal Horský, ktorý bol v rokoch 1990 až 1992 federálnym poslancom.
Horský pripomenul, že práve stúpenci jednotného štátu vrátane prezidenta Havla boli zároveň stúpencami reformy ústavy, ktorá mala zabezpečiť štátoprávne vzťahy na kvalitatívne novej úrovni. Havlovo gesto s odovzdaním ústavnej iniciatívy preto považuje za prejav rezignácie. Ako pokračuje, Dubček síce následne založil komisiu, ktorá mala ústavu prepísať do novej podoby, tá sa však projektom už ani nezaoberala.
Hoci tvorbou ústavy sa mala jednoznačne zaoberať federálna vláda a schvaľovať ju mal federálny parlament, v konečnom dôsledku sa iniciatívy chopili oba národné parlamenty. „Vladimír Mečiar a Václav Klaus však už iba de iure potvrdili fakt, že Česká a Slovenská Federatívna Republika končí,“ hovorí Horský.
Bezprostredne po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 5. júna, sa skutočne ukázalo, že boli poslednými v spoločnej česko-slovenskej ére. V Česku ich vyhrala Klausova ODS a na Slovensku Mečiarovo HZDS. Obe strany podporilo viac ako 30 percent voličov. Aj keď mnohí občania ešte stále nechápali, čo sa deje, a zelenú dostali aj veľké emócie, politikom už bolo jasné, že federácii čoskoro odzvoní.
Rozpad federácie nabral rýchle obrátky. Len v auguste 1992 začali Mečiar s Klausom oficiálne rozhovory o scenári rozdelenia a úderom polnoci na Silvestra toho istého roku sa história 74-ročného štátu uzavrela a vznikli dva samostatné štáty – Slovenská a Česká republika.
Vo verejnosti pomerne dlho rezonovala otázka, prečo takej dôležitej udalosti nepredchádzalo referendum. Keby sa totiž konalo, občania by sa zrejme vyslovili proti skončeniu spoločného štátu. Podľa prieskumov súhlasilo v roku 1993 s rozdelením iba čosi vyše 30 percent Slovákov a ešte menej Čechov. No postupne sa situácia menila, v roku 2006 už rozdelenie prijalo vyše 40 percent Slovákov a viac ako polovica Čechov.
Ako dnes tvrdí Horský, rozdelenie prinieslo dvom novovzniknutým štátom pozitíva, ale aj negatíva. „S odstupom času možno konštatovať, že oba národy skôr priblížilo,“ zdôrazňuje. Vďaka takémuto vývoju Slovensko podľa politológa „získalo priamy kontakt s okolitým svetom a Slováci prestali trpieť traumou neviditeľného národa“. Na druhej strane však, ako dodáva, dva súčasné malé štáty sa v súčte ani zďaleka nemôžu tešiť takej medzinárodnej vážnosti a kredibility ako bývalá spoločná republika. „A hoci kvalita života na Slovensku sa zlepšuje, tej českej sa stále nevyrovnala,“ uzatvára.
Podľa bývalého disidenta a neskoršieho slovenského premiéra či šéfa kresťanských demokratov Jána Čarnogurského, ktorý je povestný požiadavkou ,,samostatnej slovenskej stoličky a hviezdičky" v Európskej únii, smerovalo Československo k zániku už od pádu komunizmu a výsledky volieb v roku 1992 znamenali jeho definitívny koniec . Ako tvrdí, sám bol spočiatku ,,idealisticky" presvedčený, že štát by sa mal rozdeliť až po vstupe do EÚ. No uvedomil si, že slovenskú túžbu po zvrchovanosti a české ,,žime si každý za svoje" nemožno zladiť.
„Samostatnosť je vždy riskantná a národ, ktorý si ju zvolí, by mal byť pripravený si ju aj brániť,“ oponuje Čarnogurský názorom o väčšej zraniteľnosti menších štátov. Poukazuje na fakt, že kým od rozdelenia sú slovensko-české vzťahy viac ako nadštandardné, v spoločných dejinách sa vždy v krízových obdobiach, akými boli roky 1938, 1948 či 1968, prejavili medzi Slovákmi a Čechmi vážne rozpory, ktoré následne „využil silný hráč“.
Historička Katarína Zavacká, ktorá bola v čase rozdelenia členkou Iniciatívy za spoločný štát, sa doteraz domnieva, že Havel prejavil pri záchrane Československa „príliš slabú angažovanosť“ a, naopak, Klaus a Mečiar sa zase „až prisilno angažovali“ za jeho rozpad.