Vo výchove funguje len pravda

Zaujímajme sa o naše deti, ale nechajme im voľnosť. A predovšetkým - nikdy im neklamme, odporúča rodičom psychologička Ľubica Sládeková, ktorá sa venuje problémom detí, mládeže a rodiny ako terapeutka, pedagogicko-psychologická poradkyňa, mediátorka a supervízorka Linky detskej istoty UNICEF.

07.07.2012 06:00
Ľubica Sládeková Foto:
Ľubica Sládeková
debata

Skončil sa ďalší školský rok, v školách rozdali vysvedčenia. Obracajú sa na vás deti s horšími známkami?
Občas sa stane, že máme vážny telefonát, ak dieťa dlhodobo zatajovalo neúspech v škole. Ale nie je to jeho problém, vždy je to problém rodičov, pretože primerane starostlivý rodič vie, čo dieťa v škole robí, ako sa má. Problémom je, keď sú ambície rodičov vyššie, ako sú schopnosti potomka. Rozhodne by nemali deti cez prázdniny nútiť do učenia, ale nechať ich relaxovať a tráviť s nimi čas, hoci aj pod stanom na rybačke.

Sú rodičia schopní objektívne posudzovať svoje dieťa?
Myslím si, že svoje deti nevidia úplne reálne – buď ich nadhodnocujú, keď chcú, aby boli ešte úspešnejšie, aby z nich niečo bolo. Na druhej strane sú tí, ktorí deti podhodnocujú. Z vlastného alibizmu volia prístup, že ak sa nebude dobre učiť, splní sa ich predpoveď, že aj tak na to nemal.

Čo dieťaťu škodí viac – preceňovanie alebo podceňovanie zo strany rodičov?
Mám pocit, že je to rovnaké. Keď ho nadhodnocuje, dieťa to zaťažuje, je v strese, pretože deti sa vždy snažia splniť očakávania rodičov. Deti sú frustrované, hanbia sa, vo chvíli, keď dvojka je braná ako zlá známka, majú pocit, že nie sú pre rodičov dosť dobré. Takých prípadov je veľa a pokračuje to aj na strednej škole. Klientka bola premiantka a  keď doma povedala, že bola vyznamenaná, rodičia na to nereagovali, pre nich to bolo samozrejmé, že ich dcéra študuje na výbornú. Nepochválili ju, nepovzbudili.

Do akého veku dieťa potrebuje pochvalu rodičov?
Citová separácia prichádza s psychickým a sexuálnym dozrievaním, ale rodič je vždy vzor. Nástupom puberty, zhruba v dvanástich rokoch, si začínajú uvedomovať svoju identitu. Vtedy kritizujú, sú agresívni, ale to je len preto, že cítia, ako sú pripútaní k rodičom. Preto sú vulgárni, aby sa od nich čo najviac odlíšili a rodičia z toho majú nepríjemné pocity. Nechápu, ako sa ten dobrý chlapec, dievča, takto zmenili.

Čo s tým robiť?
Uvedomiť si, že je to veľmi zdravá reakcia. Mladí ľudia potrebujú silu, aby sa odpútali, aby neboli len v tieni rodičov. Pri prísnych rodičoch deti v období puberty často somatizujú, teda, bývajú choré, lebo nemajú silu presadiť sa, rodičia ich uzemňujú, lebo sa za ich prejavy hanbia. Múdry rodič nechá dieťaťu voľnosť, snaží sa mu porozumieť. Súčasťou odpútavania sa sú aj prvé lásky, veľmi intenzívne prežívanie vzťahov. 

Ktorý vek je najkritickejší?
Vymaniť sa spod vplyvu rodičov sa snažia už 12-, 13-roční. Najkritickejšie obdobie, keď sa začínajú prvé neskoré príchody domov, je koniec základnej a začiatok strednej školy. Vtedy sú najviac ohrození chlapci, ktorí často z nudy, pod vplyvom kamarátov, páchajú ľahké trestné činy – rozbijú výklad, ukradnú bicykel. Neuvedomujú si, že budú mať záznam v trestnom registri, ktorý im môže v budúcnosti robiť problémy.

Ako má rodič reagovať, keď má takéto dieťa v prechodovom období a zrazu musí rozhodnúť, či ho pustí von do polnoci, na chatu s kamarátmi?
Základom je dobrý vzťah, to znamená, keď rodič a dieťa dobre komunikujú, otvorene hovoria o veciach, poznajú ich kamarátov. Vtedy je to úplne v poriadku, pretože už 15-roční to chcú zažiť – byť s kamarátmi vonku, na chate. Keď dáte dôveru, dieťa ju naplní, vyrastie na nej, je šťastné. Dokonca v tej chate aj upracú. Príkazy a vynucovanie nikdy nefungujú. Zlá je však aj benevolencia. Mala som 13-ročnú klientku, ktorá žila len s matkou, chodila domov o tretej nadránom a matke to neprekážalo. To dieťa trpelo tým, že matke na ňom nezáleží.

Takže ani zákazy, ani úplná liberálnosť?
Rodičia, ktorí veľmi ochraňujú svoje deti, a úplne benevolentní rodičia, sú rovnako rizikoví. Ich deti sa v puberte najčastejšie dostávajú do nebezpečných situácií – buď sú veľmi naivné, alebo akoby pustené z reťaze, nemajú prirodzenú brzdu, nevedia posúdiť, že už ide o rizikové prostredie, podujatie, tak tam nepôjdem.

Kde je teda tá zlatá stredná cesta?
Každé dieťa chce, aby ho rodič pustil, aby si zaexperimentovalo vo svojom prostredí, ale aby ho neopúšťal. Nezáujem je najhoršie, čo môže byť. Tí, ktorým nezáleží na tom, čo a kde robí ich dieťa, majú tento postoj oveľa skôr. Zažila som matku, ktorá chcela už od 9-ročného syna, aby bol úplne samostatný. Kontrola cez otvorený rozhovor je potrebná už kvôli bezpečiu – aj keď sú mobily a môžu si zavolať. Páči sa mi, že rodičia často idú po svojho adolescenta na chatu alebo na zábavu a deti sa za to nehanbia, samy to navrhnú.

Vieme však komunikovať so svojimi deťmi, nemali by sme sa to učiť?
Rodičia, ktorí sú spokojní so sebou, vyrovnaní, prenášajú to na deti. Ak oni sami majú neusporiadané životy a nevedia dobre komunikovať, majú tento problém aj voči dieťaťu. Snažme sa byť prirodzení, féroví a dieťa sa to naučí. Vidí, že rodič ním nemanipuluje, nebalamutí ho. Klamanie je totiž časté a je zlé.

**Niekedy je však ťažké ubrániť sa, aby sme na dieťa nevrhli celodenný stres a spory. **
To je práca na sebe, uvedomenie si toho, že hrozí skratová reakcia. Veľakrát mi klient povie, že mal chuť sa rozprávať, ale rodič ho zahriakol. Na dosť dlhé obdobie si tým zahatal cestu k svojmu dieťaťu. Musíme si uvedomiť, že deti nás potrebujú a akceptovať čas, keď nám chcú niečo povedať, aj keď sme unavení z práce. Deti v puberte sú zraniteľné, hoci sa tvária suverénne až drzo, majú so sebou problémy – sú zneistení, majú strach zo sveta okolo, nevedia, čo bude ďalej.

Prečo často až zanovito odmietajú všetko, čo robia rodičia?
Pretože žijú iba prítomnosťou, odmietajú to, čo bolo, neznášajú, keď s nimi rodičia hovoria ako s malými. Detstvo chcú odpísať, lebo malí už nie sú. Zároveň si nevedia predstaviť, čo bude neskôr. Vidím to teraz veľmi často aj u vysokoškolákov – nevedia, čo bude tá dospelosť a dosť sa toho boja. Počas školy sú chránení, ukotvení, majú kamarátov a režim, nevedia ale, čo bude potom.

Je pravidelný režim dňa prospešný aj pre menšie deti a rodinu ako takú? Napríklad spoločné raňajky, večere, nedeľné obedy?
Časový rámec je pre deti veľmi dôležitý, menšie deti majú rady, keď vedia, čo bude potom, čo zajtra, treba s nimi vopred o tom hovoriť a, samozrejme, to aj splniť. Dôležité je spolu v rodine prinajmenšom večerať, udržiavať tradíciu nedeľných obedov. Stretnutie celej rodiny býva také zriedkavé, že strácame kontinuitu, pocit, že spolu niečo prežívame. Keď som sa pýtala detských klientov, málokde spolu jedli. Bežnejšie bolo, že otec večeral pri televízore, mama nad hrncami, každý v inom čase. Ale to je ako v internáte – každý sám za seba.

Ako sa za roky vašej praxe zmenil vzťah detí a rodičov?
Fantastické je, že výchova sa stala liberálnejšou – rôzne témy už nie sú tabu. Sú však extrémy, že sa rodičia príliš prispôsobujú a pestujú až kult dieťaťa, ako keby boli infantilní – prispôsobujú sa aj obliekaním, tričkami, tým, že sa s nimi stále hrajú. Prečítali si to v nejakých amerických brožúrach a neuvedomujú si, že to nie je prirodzené. Sú vzorom, musia ukázať deťom, že aj oni niečo robia, čítajú, píšu, montujú. Rodičia tu nie sú preto, aby sa len hrali.

Aké to má dôsledky na deti?
Tie deti sú problematické, egocentrické, nevedia sa zaradiť v kolektíve, no nevedia sa ani zahrať samy. Mám pocit, že doba priniesla tendenciu tu a teraz – dieťa niečo chce hneď teraz a ty rodič to hneď splň. Treba dieťaťu vysvetliť, že viem, že to chce hneď a aj ho to hnevá, ale najskôr toto dokončím. Trénujeme tým trpezlivosť, vo svete to nefunguje tak, že dupnem nohou a všetky moje potreby sa hneď naplnia.

Majú dnešné deti aj iné problémy ako pred 15–20 rokmi?
Toto je častá otázka, ale je ťažké porovnávať to, o čom sa kedysi nehovorilo. Zdá sa, že narastá pedofília, sexuálne zneužívanie, ale v minulosti toho bolo možno aj viac, len to bolo tabu. Odbočím, ale zdá sa mi, že v školách sa veľmi málo venujú prevencii proti takémuto správaniu, deti by mali byť oveľa viac poučené o rizikových typoch správania.

Sú deti cez prázdniny viac vystavené rizikám?
Áno, leto je magické obdobie, je viac voľnosti, dlhé večery, odhalené telá. Deti idú na prázdniny k rodine, na dediny, do táborov. A vieme, že sa to najčastejšie nedeje s cudzími ľuďmi, ale v rodinách. Sexuálne zneužívanie je veľmi vážna téma, prípadov je veľa, no robí sa minimálna prevencia – učitelia nie sú vyškolení, štát to nerieši a pár občianskych združení je ako kvapka v mori.

Čo si má rodič všímať, aké sú náznaky, že sa niečo deje?
To je zložité. Záleží, či je dieťa sebavedomé, či sa nebojí rozprávať s rodičmi – väčšinou sa hanbia a nechcú o tom hovoriť. Dôležité je budovať otvorenú komunikáciu s dieťaťom od malička. Je to aj o domácej sexuálnej výchove – keď sa dieťa pýta, rodič musí odpovedať, nie sa tomu vyhnúť. Som za to, aby v školách boli stretnutia aj s rodičmi, aby sa o sexuálnej výchove rozprávalo nielen chvíľu na etickej výchove. Dieťa by malo už od materskej školy vedieť, ktorých častí jeho tela sa iný človek nemôže dotýkať, budovať si sebaúctu.

Zneužívané deti sa obracajú aj na Linku detskej istoty. S akými vážnymi problémami sa ešte stretávate?
Často sú to úteky z domu. Deti utekajú z príliš direktívnych rodín, alebo sa chcú vyhnúť bitiu – aj preto veľa detí telefonuje, alebo aj teraz pri vysvedčení, keď majú obavy, že doma bude cirkus. Na úteku sa cítia konečne pánmi svojej situácie, niektoré deti potrebujú pocit, že sú slobodné. Možno ani nemyslia na to, ako sa rodič doma trápi, vedia, že aj tak nemajú kam utiecť, len ho chcú vytrestať za to, ako sa k nim správa. Mala som veľa prípadov, keď si dieťa posedelo niekde pri jazierku a potom sa vrátilo domov, lebo už bola noc, zima.

Po páde železnej opony sa už na základné školy u nás dostali drogy. Je to stále hrozba?
Zakázané drogy ako keby boli na ústupe, rastie ale problém s legálnymi – alkoholom a fajčením. Ale tiež mám dojem, že počet detí, ktoré si to potrebujú vyskúšať, sa výrazne nemení.

Čo má rodič urobiť, keď mu 14-, 15-ročné dieťa príde domov opité?
Dať mu nejakú prvú pomoc, nechať ho vyspať. Vtedy nemôže nič riešiť. Dôležité je, ako a kde sa to stalo. Určite by nemal nasledovať trest, skôr porozumenie – zobrať to prirodzene, že to k tomu veku patrí. Veď aj rodičia boli mladí a tiež to vyskúšali, možno oveľa viac ako ich potomok. Keď sa z toho robí veľká dráma, je to oveľa horšie. Niekedy má rodič tendenciu zhadzovať dieťa, ponížiť ho, a to ho uráža – potom to môže opakovať ako protest proti rodičom.

Cez prázdniny rodičov viac hnevá aj túlanie sa ich pubertálnych potomkov s kamarátmi.
Leto, to sú aj priateľstvá. Niekedy to až ide rodičom na nervy, ale je to typické a je dobré, že to tak je, že 14– až 16-roční chcú byť každý deň spolu, mať vzťahy, zážitky, neustále všetko rozoberať, napodobňovať druhých. To je práve o tom, že dospievanie je intenzívne, oni žijú pre prítomnosť. Zistilo sa, že tí, ktorí nemali v období konca základnej a strednej školy takéto silné kamarátstva, majú v dospelosti veľký problém so sebaúctou – a nedá sa to dobehnúť.

Takže byť milujúci, trpezliví a čakať, kým dospejú?
Deti musíme prijať také, aké sú, nemusia sa nám páčiť ich názory. Počúvajú inú hudbu, pozerajú iné filmy, ale tak to vždy bolo – ani našim rodičom sa nepáčilo, čo sme počúvali, ako sme sa obliekali.

Kedy vašu pomoc vyhľadávajú rodičia?
Mnohí sú dnes ochotní prísť za odborníkom, keď má dieťa problémy. Napríklad po presťahovaní sa alebo po rozvode sa začne izolovať, celý deň je v izbe za počítačom, nemá kamarátov, nerado chodí do školy. Práve pri rozvodoch sa často mení správanie detí, lebo strácajú oporu od rodičov. 

Čo dieťa pociťuje, keď sa rodičia rozchádzajú?
Stratu istoty. Myslí si, že keď sa už nemajú radi, prestanú komunikovať, že môžu opustiť aj jeho – to je ten najväčší strach. Je veľmi podstatné, aby obaja rodičia ubezpečovali dieťa, že ho budú mať stále radi, že sa nič nezmení – že vždy budú jeho rodičmi. Ak rodičia o sebe nehovoria negatívne, dokážu aspoň ako-tak komunikovať, dieťa sa môže z rozvodu dostať pomerne ľahko. Neprípustné je nadávať pred dieťaťom na druhého rodiča, pretože má rado oboch a veľmi ho to zraňuje. 

Môže striedavá výchova pomôcť deťom zvládnuť rozchod rodičov?
Striedavá výchova je dobrá v tom, že podporila otcov. Z pohľadu, ako to zorganizovať, je to zložitejšie. Keď je dieťa školopovinné, malo by chodiť do tej istej školy. Ak sa dohodnú na striedavej starostlivosti, mali by sa meniť po dlhšom časovom úseku, nie po týždni – dvoch. Druhý rodič by sa mal s dieťaťom kontaktovať aj vtedy, keď je u bývalého partnera. Nepáči sa mi príliš časté striedanie, lebo dieťa si potrebuje vytvoriť zázemie. Tiež si musí spracovať svoj smútok, rozvod je záťaž ako strata blízkej osoby. 

** Kedysi ľudia žili aj vo veľmi zlých manželstvách, vraj kvôli deťom. Je to dobré riešenie?**
Keď žijú s alkoholikom, ktorý je agresívny, je dobré, keď sa to rieši rozvodom. Rovnako keď je vzťah plný nevraživosti, hádok a animozít, deti samy si želajú, aby sa rodičia radšej rozišli. Zostať v takom vzťahu kvôli deťom je omyl. Je lepšie, keď majú pokoj hoci aj s jedným rodičom. Lebo deti počúvajú a vnímajú akoby celým telom a sú z toho veľmi vystresované.

Hovoríte, že rozvod je stres ako pri strate blízkeho. Ako dieťa vníma smrť?
Už 6-ročné deti rozoznajú nezvratnosť situácie, keď im zomrie škrečok alebo mačka, to býva ich prvá skúsenosť. Keď príde smrť v rodine, je dôležité, aby sa o tom dieťa mohlo rozprávať. Je hrubou chybou, keď zomrie aj priamo mama alebo otec, že s dieťaťom o tom v rodine nehovoria. Niekedy ho šetria, ani na pohreb ho nevezmú. To je chyba, dieťa musí vo svojom rodinnom spoločenstve vidieť smútok, deti sú veľmi empatické, vžívajú sa do tej emócie a je preň úľavou, keď si potom rodina sadne, spomína sa na zosnulého alebo sa vyberajú veselšie historky. Katarzia ťaživej situácie pohrebu musí byť, v rodine sa dieťa cíti silnejšie, ako keď ho niekam odložia a potom mu klamú, že mama alebo otec len niekam odcestovali.

Raz však musia povedať, čo sa stalo.
Často si vymýšľajú až do situácie, keď už musia s pravdou von. A to je najhoršie, pretože to je klamstvo. Nič iné vo výchove neexistuje ako pravda, nech je akákoľvek.

Takže deťom nemáme klamať – ani vtedy, keď je to niečo, čo sa nám zdá nepodstatné?
Nikdy. Pravda môže bolieť, ale je jediná, ktorá funguje. Deti veľa hovoria o tom, ako rodičia blufujú – trebárs, keď pekne zídeš kopec na lyžiach, dole ťa bude čakať dedo Mráz. A malé deti na všetko naletia, lebo nekonečne veria svojim rodičom, sú pre nich polobohovia. Zídu dolu – a tam nič, zrazu nevedia, čo sa stalo. Ak rodič často používa blufovanie, dieťa vnútorne zistí, že rodič ho neberie vážne.
Dospelým sa pritom môže zdať, že je to len taký žart.
Je to veľká potupa, niekedy aj pred druhými deťmi. Ako keď sme hovorili o sexuálnej výchove – keď rodič schválne povie nepravdu alebo polopravdu na prirodzenú otázku detí, napríklad ako prišli na svet, ony to zopakujú v kolektíve detí a sú na smiech, lebo iným deťom to už rodičia vysvetlili. Vtedy pochopia, že ten najbližší ich zradil. Deťom treba ich jazykom a ich úrovňou povedať vždy pravdu.

Ako poviete päťročnému dieťaťu jeho jazykom a jeho úrovňou ako prišlo na svet?
Že sa mali rodičia radi a že sa spermia spojila s vajíčkom. Môžete povedať presne, ako to je a je to v pohode, lebo to počuje a vie, že takto to naozaj je.

Mnoho informácií si aj menší školáci nájdu na internete. Postupne pribudnú zoznamky, hry, sociálne siete. Aký vplyv to má na deti?
Pre deti je dnes počítač niečo úplne prirodzené, majú ho rady ako zdroj zábavy, diskutovania, vyhľadávajú podklady pre školské práce. To je v poriadku, ale sú aj deti, ktoré majú problém fungovať v kolektíve a vtedy sa upínajú k počítaču. Poznala som chlapca, ktorý celé dva mesiace prázdnin nechodil von, len sedel pri počítači. V septembri prišiel do poradne celý zelený, otupený. Dva mesiace si písal s ,,akože kamarátmi", ktorých ani nepoznal, nevedel, koľko majú rokov. Toto je nebezpečné, deti ešte nemajú sociálny odhad a uveria aj neznámemu človeku.

A vyberú sa s ním na schôdzku.
Výskumy na Slovensku aj v Čechách ukázali, že 70 percent detí ide na takéto stretnutie bez toho, aby to povedali rodičom. Môže sa stať,  že tam potom nie je 13-ročný ale 30-ročný chlapec. Často sa dospelí hrávajú s menšími deťmi cez internet hry – niekedy aj o peniaze. To je takisto zneužívanie. Nie je novinkou, že existuje aj šikanovanie cez internet – pri hrách alebo na sociálnych sieťach.

Ako to funguje pri hre?
Deti sú zapojené do hry, kde musí byť istý počet hráčov. Spoznajú sa, začnú hrať a niekto z nich, aj keď to znie zvláštne, vycíti istú slabosť alebo neistotu u dieťaťa a začne mu cez internet nadávať, spájať sa s druhými proti nemu. Samozrejme, že šikanované dieťa by mohlo počítač vypnúť, ale nedokáže to, lebo chce dohrať, alebo nechce zradiť tých druhých a nechá sa šikanovať. Po čase sa znovu dostane do nejakej hry, znovu tam môže byť ten, čo ho začne opäť šikanovať.

Mali by sme teda deťom v záujme ich ochrany kontrolovať počítač a mobil?
Mne sa to nepáči. Dieťa má svoju izbu, svoj „osobný“ počítač, svoje súkromie. Mali by sme klopať na jeho izbu ako ono, keď ide k dospelým do izby. Mali by sme ho vychovávať v úcte k súkromiu. Čítala som však, že v Čechách sa to deje, rodičia sú vystrašení a kontrolujú takto deti. Ale nikto nepíše, čo potom s tým. Povie, že mu pozeral do mobilu? Skôr treba o tom, čo sa môže stať, hovoriť vopred. Keď nie sú rodičmi poučení a ani v škole sa nerobí seriózna prevencia, tak sa im zlá vec môže stať.

Mali by rodičia trvať na tom, aby škola viac upozorňovala deti na nástrahy anonymity internetu?
Mali by, ale na druhej strane je tu rodič na to, aby sa aj o tomto s dieťaťom rozprával, vysvetľoval mu. Rodičia majú problém aj s tým, že deti sú do polnoci za počítačmi. Nevedia, či ich odpojiť od elektriny, schovať do skrine. Ale to je nemysliteľné, deti potom hľadajú iné cesty a začnú klamať.

Takže žiadne tresty? Čo potom fyzické tresty?
To by vôbec nemalo byť. Telesné tresty ponižujú, zasahujú do sebaúcty dieťaťa. Jedinou cestou je úprimnosť, férovosť a tolerancia.

Ľubica Sládeková (1953)

  • Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave.
  • Absolvovala trojročný výcvik v hlbinno-dynamickej psychoterapii.
  • Začínala v Ústave experimentálnej psychológie SAV.
  • Pôsobila v Kabinete výskumu sociálnej a biologickej komunikácie SAV.
  • Pracovala v Pedagogicko-psychologickej poradni.
  • Je poradenská psychologička v Psychologickej poradni pre vysokoškolákov UK Bratislava, má súkromnú, pracuje pre Linku detskej istoty UNICEF, má súkromnú prax.
  • Od roku 1993 pôsobí ako lektorka so zameraním na efektívnu komunikáciu, riešenie konfliktov, sebapoznávanie, asertivitu, manažment času, sexuálnu výchovu, psychohygienu a syndróm vyhorenia.
  • Vedie sociálno-psychologické tréningy pre študentov viacerých vysokých škôl, nezamestnanú mládež a viaceré firmy a organizácie.
debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy