Metódy developerov sú na hrane zákona

11.07.2012 20:00, aktualizované: 12.07.2012 07:58
Cvernovka
Areál bratislavskej Cvernovky. Autor: ,

Zbúrať staré priemyselné budovy nie je na Slovensku problém. A to aj vtedy, ak investorom chýba búracie povolenie alebo je časť objektu pamiatkovo chránená. Nepomôžu protesty občianskych aktivistov ani nariadenia stavebného úradu. Developeri sa už totiž naučili niekoľko trikov, ako dosiahnuť svoje. Možno ich síce označiť za neetické a na hrane zákona, ale naša deravá legislatíva im to umožňuje.

Taktika, ktorú developeri pri sporných projektoch využívajú, je väčšinou rovnaká. Ak sa so stavebným úradom naťahujú o búracie povolenie alebo nemôžu asanovať všetky objekty z areálu, ktoré by chceli, volia osvedčený postup. Hlavnou zásadou je nechať budovy čo najväčšmi schátrať, aby mohli tvrdiť, že sú v havarijnom stave. Potom stačí vyhlásiť, že tie stavby treba zbúrať, lebo sú už na spadnutie a ich zrútenie by ohrozilo životy a zdravie ľudí. Niekedy to podložia i statickým posudkom, ktorý za peniaze nie je ťažké získať. Ak ho developeri majú, rýchlo prikročia k búraniu, aby predišli nebezpečnému „samozrúteniu“.

„To, či objekty skutočne boli v takom havarijnom stave, sa už potom nedá overiť. Často to tak, samozrejme, nie je. Nimi zaplatený statik napíše do posudku, čo sa hodí,“ opisuje pochybné metódy developerov Jakub Ďurinda z Klubu ochrany technických pamiatok. Ako príklad uvádza bratislavskú Kablovku. V jej areáli boli pôvodne aj tri objekty navrhnuté za kultúrne pamiatky. Kým sa o ich ochrane nerozhodlo, nemohol investor búrať. To ho však neodradilo. V januári 2008 zbúral komín a tvrdil, že sa narušila statika okolitých budov. Nariadil ich okamžitú demoláciu, aby „neohrozili“ životy. Pokutu milión korún, ktorú dostal za búranie bez povolenia, napokon zaplatiť nemusel.

Na „narušenú statiku“ sa však odvolávali aj ďalší investori. V septembri 2008 padla k zemi najstaršia hala bývalého závodu Gumon v Bratislave, takzvaná lisovňa. Z toho, že ju len pár mesiacov predtým ministerstvo kultúry vyhlásilo za pamiatku, si stavebník ťažkú hlavu nerobil. Búracie povolenie mal iba na ďalších päť objektov v Gumonke, no lisovňu zlikvidoval načierno. Argument? Bola v havarijnom stave.

Podobne dopadli aj Mlyny v Nitre. V roku 2006 tu investor zrovnal so zemou aj dva objekty, ktoré sa búrať nemali – silo a takzvanú chrumkáreň. Vyhovoril sa na to, že pri predošlej asanácii iných budov sa narušila statika sila. A keď ho búrali, jedna jeho stena zase spadla tak, že poškodila chrumkáreň. Stavebný úrad s ich zničením nakoniec súhlasil. Pri búraní bratislavskej Kefárne v septembri 2008 sa investor zaviazal, že zhodí len vrchné podlažia a prízemie zachová. Nezachoval. Údajne sa „samé“ zosunulo.

O potrebnú devastáciu objektov, ktoré chcú investori zlikvidovať, sa niekedy postarajú požiare. V Bratislave takto napríklad trikrát vyhorel opustený pivovar Stein, bývalé kúpele Centrál, bývalé mlyny Jedľa na Račianskej ulici aj Amfiteáter na Búdkovej ceste, ktorý pár dní na to zbúrali. Vinníci sa nikdy nenašli, vyšetrovanie sa väčšinou uzavrelo s tým, že oheň založili bezdomovci. To, že prospech z požiaru mali predovšetkým developeri, je však zrejmé.

Vidieť to na osude bratislavskej tabakovej továrne. Developer ju chcel zvaliť celú, ale nemohol. Súčasťou fabriky bol totiž sklad tabaku z roku 1853, ktorý už vyhlásili za kultúrnu pamiatku. V jednu nedeľnú augustovú noc však vyhorel. „Ten požiar v skutočnosti nič nepoškodil, ale po ruke konajúci pamiatkari sklad spod ochrany vyňali a developer mohol veselo búrať. Dnes je vybielený pozemok na predaj. Nedá sa to nazvať inak, ako kultúrny zločin,“ hovorí Ďurinda. Ako dodáva, ďalší objekt Tabačky padol zase podľa scenára „narušenej statiky“. Mala sa zachovať jeho fasáda, no majiteľ ho nechal tak schátrať, že sa údajne nedala zachrániť.

To, že stavebné úrady pristali na hru s narušenou statikou, je podľa skúseného architekta Petra Žalmana nesprávne. Pripomína, že ak aj developeri argumentujú, že je budova v havarijnom stave a musia ju zbúrať, v kompetencii stavebného úradu je, aby zasiahol a situáciu preskúmal. Nemusí všetko dodatočne odobriť. „To sa u nás len tak zaužívalo. Stavebný úrad môže rozhodnúť aj inak, aby objekt zachránil,“ zdôrazňuje architekt, ktorý stál pri zrode bratislavskej galérie Danubiana či Pamätníka holokaustu.

Pri sporných projektoch je tiež takmer tradíciou búrať cez víkendy, najmä predĺžené. Podľa ochranárov je to zámer. Úrady sú vtedy zatvorené, kým sa ľudia spamätajú, je už neraz po všetkom. „Kým sa ukáže, že doklady nie sú v poriadku, respektíve, kým sa podarí búranie zastaviť, už je neskoro. Búranie Cvernovky starosta Ružinova so zamestnankyňou stavebného úradu zastavili až o 17. hodine, hoci sa začalo už okolo ôsmej ráno. Dovtedy stihli bagre farbiarni doslova vyhrýzť čelnú fasádu tak, aby sa nedala opraviť,“ pripomína Ďurinda.

Podľa Žalmana investori využívajú pomalosť úradníkov, ktorí musia každý podnet zaevidovať, preskúmať, až potom rozhodnúť. Veľkým investorom pritom často odpustia to, čo by občanom neprešlo. „Keď staviate rodinný dom alebo záhradnú chatku, úrady vás preháňajú viac ako pri takýchto projektoch,“ porovnáva Žalman. Dodáva, že inštitúcie, ktoré by mali konať, nič nerobia. „Developeri idú až na hranu zákonnosti. Je to úplne neetické. Zákon si vykladajú jednostranne, tak ako sa im to hodí,“ tvrdí architekt. Podľa neho je to však odrazom našej spoločnosti: „Ide len o peniaze a o zisk.“

Ako však možno takým praktikám zabrániť? Žalman tvrdí, že stačí dodržiavať zákon. „Nič iné. A nebrať úplatky. Ale to sú nepreukázateľné veci, aj keď jednoznačné,“ hovorí. Ďurinda je presvedčený, že by pomohol lepší mechanizmus trestov a vymožiteľnosti práva, razantná polícia a úrady. „Je v tom obrovská korupcia,“ odhaduje s tým, že zlyhala aj samospráva, no najmä pamiatkari, ktorí nebojovali za to, aby vzácne industriálne pamiatky chránili.

PIANO

Prečítajte si aj glosu Mariána Repu Developer ako nadávka. Ak si chcete prečítať tento článok, zaregistrujte sa v systéme plateného obsahu Piano.

Podľa hlavnej architektky mesta Bratislavy Ingrid Konrad sú zmienené praktiky developerov neprípustné a v zahraničí sa s ničím takým nestretla. Za to, čo sa stalo, podľa nej môže i to, že sa verejný majetok odpredával bez koncepcie rozvoja mesta. Riešenie vecí verejných sa tak dostalo do rúk súkromníkov, čo sa nemalo stať. „Súčasný trend je nechať budovu, komplex budov alebo park schátrať a stavom ich schátranosti a nefunkčnosti odôvodňovať ich asanáciu ešte predtým, kým je investorom aj mestu vlastne jasný investičný zámer, ktorý by na danom území mal vzniknúť,“ upozorňuje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk